Narodil sa 27. 9. 1864 v Črenovej. 1875 – 1883 študoval na gymnáziách v Ružomberku a Levoči, 1883 – 1889 teológiu v seminári v Spišskej Kapitule 1889 – 1892 pôsobil ako r.k.kaplán v Zákamennom, Liptovských Kľačanocha v Tvrdošíne, od r. 1892 farár v Sliačoch, od roku 1905 v Ružomberku, r. 1924 pápežský komorník. Jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, národní a kresťanský orientovaný politik, zavŕšiteľ úsilío autonómiu Slovenska. Politicky sa začal angažovať od roku 1895 v uhorskej Krajinskej katolíckej ľudovej strane, v duchu jej programu rozvinul širokú duchovnú, národnú a osvetovú pôdu, ostro kritizoval sociálnu a národnú politiku uhorskej vlády a štátneho aparátu, plodný publicista, 1897 spoluzakladateľ Ľudových novín a ich redaktor. Jeho prvé politickoorganizatorské činy vyvolali pozitívnu odozvu v slovenskom národnom hnutí,počas pasívnej rezistencie martinskej SNS nanovo aktualizoval a do politického života vniesol štúrovský model drobnej práce medzi ľudom. 1898 neúspešne kandidoval vo volbách za poslanca do uhorského snemu za Krajinsku katolickú ľudovú stranu, tá 1901 zmarila aj ďalší jeho pokus o získanie poslaneckého mandátu, preto z nej vystúpil a zvolili ho do vedenia SNS. 1905 sa po prvýkrát pokúsil o založenie Slovenskej ľudovej strany, ktorá pod jeho vedením zotrvala ako katolicke krídlo v rámci jednotnej SNS. 1905-1907 naďalej vystupoval proti maďarizácií, odhaľoval protislovenské a protiľudové praktiky uhorskej vlády a samosprávnych orgánov, žiadal všeobecné a tajné volebné právo, napriek zákonu cirkevnej hierarchie vo voľbách podporoval slovenských kandidátov, začo ho 1906 suspendovali z kňažskej stanice a napokon aj odsúdili na 2 roky. 1907 – 1909 internovaný v Segedíne. Ešte před uveznením, počas jeho prednáškového turné na Morave, sa odohrala v Černovej tragická udalosť, kde 1907 zastrelili 15 slovenských roľníkov. Po návrate zo Segedínskeho väzenia po zásahu SN stolice získal naspäť Ružomberskú faru, v politike vystupoval proti čechoslovakistickým tendenciám. To viedlo 1913 k definiívnemu osamostatneniu Slovenskej ľudovej strany, jej predsedom a hlavný ideológ. 1918 sa pričinil o vznik ČSR jako člen SNR a signátor Martinskej deklarácie slovenského národa i predseda výkonného výboru kňažskej rady na Slovensku , 1918 – 1919 člen revolučného národného zhromaždenia. 1919 sa rozhodol zastupovať slovenský národ na mierovej konferencií v Paríži, kde protestoval proti čechoslovakistickej koncepcií čs . orgány, 1919 – 1920 ho väznili na Mírove a v Prahe, 1920 – 1938 poslanec národného zhromaždenia a predseda klubu poslancov slovenských ľudových strán 1925 premenovaná na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu , ktorá sa pod jeho vedením stala najsilnejším politickým subjektom na Slovensku v medzivojnovej ČSR s autonomistickým programom so zameraním proti Pražskému centralizmu a ideológií čechoslovakizmu, zo snahou o hospodáske a kultúrne povznesenie Slovenska v ČSR, vyhláseniu autonómie a vzniku samostatného Slovenského štátu sa však už nedožil. Literárne činný, popri publicistickej tvorbe sa venoval písaniu náboženskej literatúry, autor modlitebných knižiek a spevníkov 1921 – 1938 predseda spolku sv. Vojtecha . Skonal 16. augusta 1938 v Ružomberku a prišlo sa s ním rozlúčiť 70000 Slovákov.