Ďalšou známou (môžem povedať, že asi najznámejšou) je Mona Lisa. Ju vystihuje nasledovný úryvok: „Bol tichý, teplý a hmlistý deň koncom jari 1505. Slnko prebleskovalo cez vlhký závoj mračien a šírilo matné, akoby rozptýlené svetlo s jemnými tieňmi rozplývajúcimi sa ako dym. Leonardo mal veľmi rád toto osvetlenie, ktoré podľa neho pridávalo ženským tváram zvláštny pôvab. „Čo, ak nepríde?“ myslel na tú, ktorej portrét maľoval skoro tri roky s preňho nezvyčajnou stálosťou a horlivosťou. „Dnes sú svetlo i tiene akoby pre ňu stvorené. Stačí už iba niekoľko korekcií. Nemám po ňu poslať? Veď vie, ako ju čakám. Musí prísť.“ Potom počul zaklopanie. S pokorným pozdravom vstúpila najprv sestra Camilla, mníška konvertitka, ktorá bývala v jej dome a zakaždým ju sprevádzala do umelcovej dielne. Hneď za ňou vstúpila tá, ktorú túžobne čakal. Asi tridsaťročná žena v jednoduchých tmavých šatách, s tmavosivým priesvitným závojom, stiahnutým do čela - Mona Lisa Gioconda.“ Myslím, že po tomto úryvku netreba veľa dodávať. Obraz, ktorý preslávil úsmev. Leonardo v ňom sledoval svoj ideál ženskej krásy a pôvabu. Tento obraz je od polovice 19. storočia považovaný za najviac známe Leonardovo dielo a od tej doby, čo ho v roku 1911 ukradol z Louvru taliansky dekoratér a potom bol za podivných okolností znovu nájdený, je pokladaný za najslávnejší na svete. Stal sa predmetom všemožných interpretácií: nejde o portrét ženy, ale o Leonardov autoportrét, odhaľujúci jeho homosexuálne sklony; pokiaľ je to žena, tak je tehotná alebo má jedno líce ochrnuté. Takýchto tvrdení sa objavovalo viac, ale všetky sa dali vyvrátiť. Hlavne jej tajný úsmev, o ktorom sa mnoho vedcov a pozorovateľov zhodlo: Je symbolom dobrého vydaja. Veď si zoberte, za koho sa vydávala. Za muža oveľa bohatšieho než je ona a navyše ju miloval a ctil. Čo viac si mohla priať?

Leonardo však nemaľoval len portréty bohatých žien, ale i nástenné maľby. Jeho najznámejšou nástennou maľbou je, samozrejme, Posledná večera, ktorá, ako som už spomínala, sa nachádza v kláštore Santa Maria delle Grazie v Miláne. Legendami opradená freska, ktorá Leonarda spolu s Monou Lisou preslávili ako umelca. Avšak na tejto maľbe sa už v 16. storočí začali prejavovať prvé známky rozkladu. To znamená, že v dnešnej dobe je už v dosť ošumelej podobe. Leonardo do nej zakomponoval mnoho tajných šifier, o ktorých sa dodnes vedú spory. Najznámejší pokus o vysvetlenie sa nachádza v bestselleri Da Vinciho kód, ktorý vraví: „Všimnite si, že Ježiš a Magdaléna sú oblečení ako zrkadlové obrazy jeden druhého... A keď sa pozrieme bližšie, môžeme si všimnúť, že Ježiš a jeho nevesta sa dotýkajú bokmi, odkláňajú sa od seba a vytvárajú tak priestor v podobe V... (pozn. autora: V je znak pre grál, kalich a ženské lono.) Ak nevnímate Ježiša a Magdalénu ako ľudí, ale ako kompozičné prvky, tak môžete vidieť písmeno abecedy. M... Ježiš chcel budúcnosť cirkvi zveriť do rúk Márie Magdaléne. A Peter sa s tým nevedel zmieriť. Na obraze sa Peter hrozivo nakláňa k Márii Magdaléne a rukou akoby jej odrezával hlavu. A ostatní učeníci takisto. Keď sa prizriete ešte bližšie uvidíte v jednej ruke dýku. Avšak táto ruka je anonymná, nikomu nepatrí...“
Keď som však naozaj dôkladne preštudovala túto maľbu, zistila som, že tá anonymná ruka, predsa len niekomu patrí. Petrovi. Ten sa jednou rukou vyhráža Jánovi (alebo Márii Magdaléne?) a v druhej, mierne stočenej, drží dýku. Avšak obraz, ktorý som študovala nebol priamou produkciou Leonarda, ale neznámeho maliara zo 16. storočia, keďže ten Leonardov je poničený a nič tam nie je vidno, a tak sa mohlo stať, že to tam maliar jednoducho primaľoval. Každopádne je Posledná večera veľmi zaujímavý obraz, a myslím, že o ňom ešte určite budeme počuť...