Napoleon Bonaparte životopis

- muž osudu, bol najväčším francúzskym národným hrdinom. Pod svoju vládu nakrátko zjednotil veľkú časť Európy a vytvoril politické a právne inštitúcie, ktoré ešte i dnes ovplyvňujú vlády štátov.

Narodil sa na Korzike roku 1769. Keď mal 9 rokov, poslali ho do Francúzska, aby tam získal vojenské vzdelanie. Školu absolvoval v roku 1785 a stal sa nadporučíkom delostrelectva. O štyri roky neskôr sa
vo Francúzsku rozpútala revolúcia. Roku 1793 Napoleona povýšili na brigádneho generála revolučnej armády a stal sa známym, keď rozohnal rojalistický dav spŕškou kartáčových striel. Postupne sa stal až hlavným veliteľom armády vo Francúzsku.

Sláva mu otvorila cestu do parížskych salónov. Tam stretol Jozefínu de Beauharnais, krásnu ovdovenú kreolku, a v marci 1796 sa s ňou zosobášil. Už dva dni po svadbe Napoleon prevzal velenie francúzskej armády v Taliansku, aby čelil hrozbe rakúskej invázie. Mladý generál si svoje povýšenie vyslúžil odvahou a neortodoxným prístupom. V boji používal nové postupy: jeho vojsko sa vydávalo na pochod v noci, sústreďoval sa na najslabšie miesto nepriateľa a útočil v daždi a v nedeľu. Za necelý rok Rakúšanov z Talianska vytlačil. Potom sa pokúsil zopakovať svoj úspech v Egypte a prekaziť tak stredomorské záujmy Britov, ale po počiatočných úspechoch jeho flotilu zničilo loďstvo admirála Nelsona v bitke pri Abú Kíre.

V novembri 1799 sa zúčastnil na prevrate, zosadil Direktórium a ako prvý konzul sa stal faktickým vládcom Francúzska. "Neviedla ma láska k moci," vyhlasoval neskôr, "cítil som sa však vzdelanejší, vnímavejší a lepšie pripravený ako iní." Zreformoval vládu a školský systém, zaviedol právne reformy podľa tzv. Code civil, ktorý zostal základom francúzskeho práva dodnes. Roku 1804 si sám usporiadal korunováciu v katedrále Notre Dame. Vrcholom mala byť chviľa, keď mu zlatú vavrínovú korunu položí na hlavu pápež, ale Napoleon si ju nasadil sám. Vo Francúzsku bol obľubený, ale európske kráľovské dvory mu nedôverovali. Francúzsko už bolo vo vojnovom stave s Britániou, keď ho začali ohrozovať aj Rusko, Rakúsko a Prusko. Napoleon reagoval rýchlo: za dva roky porazil všetkých nepriateľov, ktorých mal na pevnine, a podmanil si väčšinu Európy. Rozviedol sa s Josépine, ktorá mu nedala dediča, a oženil sa s Máriou Lujzou, dcérou rakúskeho cisára Františka I. Vtedy sa šťastie k nemu začalo obracať chrbtom. Napadol Portugalsko, aby presadil blokádu britského obchodu.

Rozhodnutie španielskej vlády dovoliť francúzom, aby prešli cez ich územie, vyvolalo politickú nestabilitu. Využili ju britské jednotky a vylodili sa na Pyrenejskom polostrove. Spojené sily Británie, Španielska a Portugalska potom pod velením Arthura Wellesleyho, neskoršieho vojvodu z Wellingtonu, dosiahli nad Francúzmi rozhodujúce víťazstvá. Roku 1812 Napoleon vtrhol do Ruska. Obsadil Moskvu, ale našiel ju opustenú a Rusi s ním odmietli rokovať. Správy o situácii vo Francúzsku prinútili Napoleona ustúpiť. Ústup v zime, keď klesla teplota až na -30 C, si vyžiadal strašnú daň: z jeho armády, ktorá mala do 600 000 mužov, sa domov vrátila len štvrtina.

Roku 1814 Rakúsko, Rusko, Prusko a Velká Británia zaútočili na Francúzsko. Keď ich vojská obsadili Paríž, rozhodli sa poslať Napoleona do vyhnanstva na ostrov Elba. V nasledujúcom roku odtiaľ utiekol a vylodil sa v Cannes. Získal na svoju stranu vojakov, ktorí ho prišli zatknúť a za 20 dní sa dostal až do Paríža. Kráľ Ľudovít XVIII. pred ním ušiel, ale o tri mesiace na to, 18. júna 1815, Napoleona porazili Briti a Prusi pod velením vojvodu z Wellingtonu v bitke pri Waterloo. Zvyšok života strávil na Svätej Helene, odľahlom ostrove.