REFORMÁCIA

V európskych krajinách sa pod pojmom reformácia rozumejú veľké náboženské hnutia, usilujúce sa o nápravu západnej kresťanskej cirkvi a o jej navrátenie k pôvodnému poslaniu. Reforma smerovala k dvom hlavným cieľom – k presnému dodržiavaniu etických zásad kresťanstva tak, ako sú zaznamenane v Biblii, a k odstráneniu svetskej moci cirkvi. Mohutný nástup reformácie prinieslo druhé desaťročie 16. stor., resp. vystúpenie Martina Luthera. Jeho pokus o zreformovanie cirkvi viedol k tzv. konfesionalizácií, t. j. k vytvoreniu samostatných nezávislých cirkvi, z ktorých každá mala svoje vlastné teologické učenie a názory.

Dejiny kresťanstva zaznamenali veľa pohybov smerujúcich k náprave jestvujúceho stavu. V katolíckej cirkvi sú najznámejšie clunyjské hnutie v 11. stor., hnutie Petra Valdésa, katari (albigenci) v 12. stor., františkánske hnutie v 13. stor., husitizmus v Čechách v 15. stor. Zjavný rozdiel medzi činnosťou cirkevných činiteľov, farárov, rehoľníkov, biskupov, kardinálov a hlásanými kresťanskými ideálmi viedol k nespokojnosti v širokých vrstvách ľudu. Najvýraznejšie sa to prejavilo v Nemecku, ktoré pre svoju geogr. polohu nemohlo ťažiť zo zamor. objavov. Keďže začiatkom novoveku sa potreby svetských a cirkevných feudálov neúmerne zvyšovali, hľadali spôsoby, ako zvýšiť svoje príjmy. Zvyšovali sa aj sociálne rozdiely medzi jednotlivých vrstiev obyvateľ. v mestách.


REFORMACIA V NEMECKU – M. L.

Na začiatku nemeckej reformácie stál augustiniánsky mních Martin Luther. Bol proti predávaniu odpustkov. 31. októbra 1517 pribil na dvere kostola vo Wittenbergu 95 téz, v ktorých odmietol predaj odpustkov a kritizoval viaceré dôležité dogmy oficiálneho cirkevného učenia. 95 téz vzbudilo pozornosť v cirkvi. Zorganizovali preto dišputu o odpustkoch, najprv v rámci augustiniánskej rehole, neskôr v Heidelbergu (26.4.1518) a v Lipsku (27.6. – 16.7.1519) medzi univerzitami z Wittenbergu a z Ingolstadtu.

Diskusia prebehla výmenou téz. Katolícky teológ a polemik Ján Eck vo svojej odpovedi dokazoval príbuznosť Lutherových a Husových názorov. Konštatoval, že Husovo učenie už bolo usvedčené ako kacírske, takže logicky aj Lutherovo učenie je kacírske. V lete 1520 vydal pápež Lev X. bulu Exsurge Domine (Povstaň, o Pane), ktorá odsúdila M. L. za to, že hlásal názory protichodné s Písmom, ako ho interpretovali cirkevní otcovia, koncily a pápeži, Luther dostal 60 dni na to, aby svoje učenie odvolal. Keďže tak neurobil, 3. januára 1521 bol exkomunikovaný.

RÍŠSKY SNEM VO WORMSE R. 1521

Snem sa konal v čase, keď do Nemecka prišiel po prvýkrát španielsky kráľ a novy rímskokatolícky cisár Karol V. Habsbursky. Pozval Luthera na snem v presvedčení, že sa podarí odvrátiť roztržku v cirkvi a v Svätej rímskej ríši. Avšak Luther na sneme nedostal príležitosť, aby obhájil svoje názory. Keďže nedošlo k dohode, Luther z Wormsu odišiel. Frederik Múdry hneď po tomto dal Luthera uniesť do azylu na hrad Wartburg – žil tam v rokoch 1521 – 1522. V máji 1521 Karol V. podpísal wormský edikt, ktorý obvinil Luthera z kacírstva a neposlušnosti voči ustanoveným politickým autoritám a dal ho do ríšskej kliatby. M. L. medzitým prelozil do nemčiny Nový zákon. Ľudia si ho však rôzne vykladali a tak vznikali rôzne konfesie.

NEMECKÁ SEDLIACKA VOJNA (1524 – 1526)

Mimoriadne energicky vystúpili v tomto období príslušníci nižších vrstiev. V lete 1524 vypuklo v juhozápadnom Nemecku povstanie, ktoré sa postupne rozšírilo takmer do celého Nemecka. Povstalci ostro protestovali proti okliešťovaniu svojich starobylých práv, ako bolo pravo na slobodne užívanie lesov, lúk a vody. Žiadali úplnú autoritu Písma, kňazov mali voliť a vydržiavať výlučne obce. Najradikálnejší boli povstalci v strednom Nemecku, kde ich viedol Tomáš Münzer. Luther spočiatku uznával oprávnené požiadavky sedliakov a vyzýval ríšske kniežatá ku zhovievavosti. Prílišnou radikalizáciou vzbúrených sedliakov bol zaskočený. Po správach o krvavých násilnostiach sa postavil proti vzbúrencom. Svoje názory publikoval v spise Proti lupičským a vraždiacim hordám sedliakov.