Reformácia

REFORMÁCIA

V európskych krajinách sa pod pojmom reformácia rozumejú veľké náboženské hnutia, usilujúce sa o nápravu západnej kresťanskej cirkvi a o jej navrátenie k pôvodnému poslaniu. Reforma smerovala k dvom hlavným cieľom – k presnému dodržiavaniu etických zásad kresťanstva tak, ako sú zaznamenane v Biblii, a k odstráneniu svetskej moci cirkvi. Mohutný nástup reformácie prinieslo druhé desaťročie 16. stor., resp. vystúpenie Martina Luthera. Jeho pokus o zreformovanie cirkvi viedol k tzv. konfesionalizácií, t. j. k vytvoreniu samostatných nezávislých cirkvi, z ktorých každá mala svoje vlastné teologické učenie a názory.

Dejiny kresťanstva zaznamenali veľa pohybov smerujúcich k náprave jestvujúceho stavu. V katolíckej cirkvi sú najznámejšie clunyjské hnutie v 11. stor., hnutie Petra Valdésa, katari (albigenci) v 12. stor., františkánske hnutie v 13. stor., husitizmus v Čechách v 15. stor. Zjavný rozdiel medzi činnosťou cirkevných činiteľov, farárov, rehoľníkov, biskupov, kardinálov a hlásanými kresťanskými ideálmi viedol k nespokojnosti v širokých vrstvách ľudu. Najvýraznejšie sa to prejavilo v Nemecku, ktoré pre svoju geogr. polohu nemohlo ťažiť zo zamor. objavov. Keďže začiatkom novoveku sa potreby svetských a cirkevných feudálov neúmerne zvyšovali, hľadali spôsoby, ako zvýšiť svoje príjmy. Zvyšovali sa aj sociálne rozdiely medzi jednotlivých vrstiev obyvateľ. v mestách.


REFORMACIA V NEMECKU – M. L.

Na začiatku nemeckej reformácie stál augustiniánsky mních Martin Luther. Bol proti predávaniu odpustkov. 31. októbra 1517 pribil na dvere kostola vo Wittenbergu 95 téz, v ktorých odmietol predaj odpustkov a kritizoval viaceré dôležité dogmy oficiálneho cirkevného učenia. 95 téz vzbudilo pozornosť v cirkvi. Zorganizovali preto dišputu o odpustkoch, najprv v rámci augustiniánskej rehole, neskôr v Heidelbergu (26.4.1518) a v Lipsku (27.6. – 16.7.1519) medzi univerzitami z Wittenbergu a z Ingolstadtu.

Diskusia prebehla výmenou téz. Katolícky teológ a polemik Ján Eck vo svojej odpovedi dokazoval príbuznosť Lutherových a Husových názorov. Konštatoval, že Husovo učenie už bolo usvedčené ako kacírske, takže logicky aj Lutherovo učenie je kacírske. V lete 1520 vydal pápež Lev X. bulu Exsurge Domine (Povstaň, o Pane), ktorá odsúdila M. L. za to, že hlásal názory protichodné s Písmom, ako ho interpretovali cirkevní otcovia, koncily a pápeži, Luther dostal 60 dni na to, aby svoje učenie odvolal. Keďže tak neurobil, 3. januára 1521 bol exkomunikovaný.

RÍŠSKY SNEM VO WORMSE R. 1521

Snem sa konal v čase, keď do Nemecka prišiel po prvýkrát španielsky kráľ a novy rímskokatolícky cisár Karol V. Habsbursky. Pozval Luthera na snem v presvedčení, že sa podarí odvrátiť roztržku v cirkvi a v Svätej rímskej ríši. Avšak Luther na sneme nedostal príležitosť, aby obhájil svoje názory. Keďže nedošlo k dohode, Luther z Wormsu odišiel. Frederik Múdry hneď po tomto dal Luthera uniesť do azylu na hrad Wartburg – žil tam v rokoch 1521 – 1522. V máji 1521 Karol V. podpísal wormský edikt, ktorý obvinil Luthera z kacírstva a neposlušnosti voči ustanoveným politickým autoritám a dal ho do ríšskej kliatby. M. L. medzitým prelozil do nemčiny Nový zákon. Ľudia si ho však rôzne vykladali a tak vznikali rôzne konfesie.

NEMECKÁ SEDLIACKA VOJNA (1524 – 1526)

Mimoriadne energicky vystúpili v tomto období príslušníci nižších vrstiev. V lete 1524 vypuklo v juhozápadnom Nemecku povstanie, ktoré sa postupne rozšírilo takmer do celého Nemecka. Povstalci ostro protestovali proti okliešťovaniu svojich starobylých práv, ako bolo pravo na slobodne užívanie lesov, lúk a vody. Žiadali úplnú autoritu Písma, kňazov mali voliť a vydržiavať výlučne obce. Najradikálnejší boli povstalci v strednom Nemecku, kde ich viedol Tomáš Münzer. Luther spočiatku uznával oprávnené požiadavky sedliakov a vyzýval ríšske kniežatá ku zhovievavosti. Prílišnou radikalizáciou vzbúrených sedliakov bol zaskočený. Po správach o krvavých násilnostiach sa postavil proti vzbúrencom. Svoje názory publikoval v spise Proti lupičským a vraždiacim hordám sedliakov.
Ríšskym kniežatám sa nakoniec podarilo sedliacke povstanie potlačiť. Sedliacka vojna trvala až do júna 1526, keď boli porazení poslední povstalci v alpských krajinách (Tirolsko, Salzbursko) pod vedením Michala Gaismaira. Dôsledkom porážky sedliakov bolo obmedzenie osobnej slobody poddaných, tzv. druhé nevoľníctvo. Malo dlhodobý vplyv na spomalenie vývinu hospodárstvo Nemecka a východnej Európy oproti krajinám západnej Európy.

SNEM V SPEYERI

V r. 1529 sa konal ďalší ríšsky snem. Na ňom sa katolícka strana vedená Karolom V. pokúsila potlačiť reformáciu tým, že dala hlasovať o správnosti reformačných názorov. Zástancovia reformácie protestovali, že sa nemá o takých veciach hlasovať a podľa tohto dostali aj pomenovanie protestanti.

SNEM V AUGSBURGU (1530)

Karol V. sa tu snažil zblížiť teologické stanoviská evanjelikov a katolíkov a zachrániť jednotu západného kresťanstva. Vyzval protestantské kniežatá, aby jasne formulovali svoje názory a požiadavky. Keďže Luther bol stále v kliatbe, vedúcim teológom sa stal Filip Melanchton. Ten vypracoval Augsburské vyznanie (Confessio Augustana), ktoré je základom luteránskej cirkvi. Katolícka strana to odmietla akceptovať, a tak napísal aj Obranu Augsburského vyznania.

REFORMACIA VO ŠVAJČIARSKU – ULRICH ZWINGLI A JAN KALVÍN

Vedúcou osobnosťou sa stal Ulrich Zwingli, kazateľ v Zürichu. Roku 1506 bol vysvätený za kňaza. Po roku 1517 sa začal vášnivo zaujímať o Lutherove spisy. 29. januára 1523 zorganizovala mestská rada dišputu. Zo svojich kázni pripravil Zwingli 67 článkov, ktoré vlastne predstavujú program jeho reformácie. Zavrhoval inštitúciu pápeža. Zwingli sa snažil získať pre svoju reformáciu cisára Karola V. Tým si znepriatelil luteránov a ďalšie reformačné prúdy. Na druhej strane sa proti Zwingliho reformácii spájali švajčiarske katolícke mesta. Zorganizovali rozsiahlu blokádu Zürichu, kde začali ubúdať zásoby potravín. Následná vojna sa skončila porážkou Zürichu a smrťou Zwingliho, ktorý zomrel v boji. Mestská rada sa aj napriek tomu nevzdala reformácie. │Po Wittenbergu a Zürichu sa tretím centrom reformácie stala Ženeva, kam počas prenasledovania utekali francúzski protestanti.

Medzi nimi bol aj Ján Kalvín, ktorý sem prišiel roku 1535, postupne sa dostal do vedenia protestantskej komunity. Základnou Kalvínovou tézou bolo učenie o absolútnom predurčení (predestinacii). Kalvín bol presvedčený, že Boh od počiatku rozdelil ľudí na tých, ktorí budú a nebudú spasení. Človeka vyvoleného na spásu poznať podľa toho, že sa mu darí a žije bohabojným životom. Kalvínovo učenie viac vyhovovalo novým, dravým, možno povedať ,,ranokapitalistickym“ podmienkam. Bohatosť chrámov a cirkevne obrady u neho nič neznamenali. Myšlienky J. K. sa presadili pri osídľovaní Ameriky a iných novoobjavených končín sveta. Moc v Ženeve sa postupne dostala do rúk Kalvínových prívržencov.

Keď v Nemecku boli od roku 1555 luteráni štátoprávne uznaní, začalo sa v Ženeve obdobie Kalvínovej teokracie. Zakázal tanec, cudzoložstvo trestal smrťou. Roku 1559 zriadil v Ženeve teologickú akadémiu, ktorá sa stala centrom vzdelávania kalvínisktických kazateľov. Vzťah kalvínskych a zwinglianskych cirkevných zborov prešiel dlhým vývojom. Nakoniec bolo prijate kompromisne vierovyznanie (Confesio Helvetica posterior r. 1566), ktoré akceptovali Zwingliho aj Kalvínovi prívrženci. Tak vznikla tzv. reformovaná (kalvínska) cirkev. Najviac získala šľachta a mesta. Posilnilo sa postavenie panovníkov. Moc katolíckej cirkvi bola podlomená.

ĎALSIE ŠÍRENIE REFORMÁCIE

Zo severného Nemecka sa rozšírili do pobaltských oblasti a do škandinávskych krajín. R. 1530 bola luteránska reformácia uzákonená ako štátne náboženstvo vo Švédsku, v r. 1536 v Dánsku. Luteránstvo sa šírilo aj medzi nemeckým obyvateľstvom v Uhorsku, Poľsku a vo východnom Pobaltí. Kalvinizmus získal silne pozície v západnej Európe, najprv v protestantských švajčiarskych kantónoch, neskôr v severnom Nizozemsku, vo Francúzsku a v Anglicku. Vo Francúzsku sa prívržencom kalvinizmu hovorilo hugenoti, v Anglicku puritáni. Najväčší vplyv dosiahol kalvinizmus v zámorí.

REFORMÁCIA V ANGLICKU

Anglický kráľ Henrich VIII. sa snažil vládnuť absolutisticky a koncentroval všetku moc vo svojich rukách. S manželkou Katarínou Aragónskou nemali mužského potomka, preto požiadal pápeža o rozvod, ale ten odmietol. H. VIII. medzitým nemanželský žil s dvornou dámou Annou Boleynovou, ktorá otehotnela. Prinútil anglické duchovenstvo odriecť poslušnosť pápežovi. Sám sa rozviedol a oženil s Annou Boleynovou. Bezohľadným spôsobom vlády si upevnil moc.
SUPREMAČNÝ AKT

Rozchod anglickej cirkvi s katolíckou sa uskutočnil supremačným aktom. Všetci úradníci a duchovní museli naň prisahať. Odoprieť prísahu znamenalo vlastizradu a odsúdenie na smrť. Popravení boli aj kráľovi obľúbenci Thomas Morus a Ján Fisher z Rochesteru. H. VIII. zrušil všetky kláštory. Jeho pravou rukou sa stal kancelár Thomas Cromwell, ktorý sympatizoval s luteránmi, ale H. sa proti nim postavil. Nechcel meniť katolícku vierouku. V jeho ríši prenasledovali katolíkov, luteránov aj kalvínov. Dal dokonca popraviť niektoré zo svojich 6 manželiek. Po smrti syna Eduarda VI. nastúpila na trón Maria Katolícka. Chcela prinavrátiť Anglicko katolíckej cirkvi. Jej manžel bol španielsky kráľ Filip II. Habsburský. Rekatolizaciu uskutočňovala aj tvrdými, vojenskými opatreniami, ktoré jej priniesli prídomok Krvavá. Po nej nastúpila na trón Alžbeta I. Za jej vlády zase prenasledovali katolíkov. Počas jej vlády sa anglikánska vláda upevnila. Počas jej vlády sa Anglicko dostalo do sporu so Španielskom. Ich súperenie vyvrcholilo námornou bitkou v r. 1588. Španielske neporaziteľné loďstvo (Armada Invencible) bolo zničené.

ROZŠIRENIE PROTESTANTIZMU ZAČIATKOM 18. STOR.

Evanjelici augsburského vyznania (luteráni) boli v Prusku, Sasku, Hannoversku a Württembersku, Dánsku s Nórskom, Švédsko s Fínskom, Estónsko, Livonsko, Kuronsko, Alsasko a Uhorsko. Reformovaní (zwingliansko - kalvínske vyznanie) boli v Švajčiarsku, Ženeve, Spojene nizozemské provincie, Rímskonemeckej ríši, územia obývané presbyteriánmi. Na juhu Franc. boli hugenoti. Severoamerické osady = kalvíni. Anglikánska cirkev bola štátnou cirkvou v Anglicku, Írsku a Škótsku.

REKATOLIZÁCIA – PROTIREFORMACIA

Protestantská historiografia používa pre pohyb smerujúci k potlačeniu reformácie a pre násilné prinavracanie protestantov katolíckej cirkvi pojem protireformácia, katolíci rekatolizácia. Tí však zdôrazňujú najmä tzv. katolícku reformu, čo je vlastne vnútorná reforma katolíckej cirkvi podľa záverov tridentského koncilu. Vnútrocirkevná katolícka reforma je rovnako viacvrstvová a komplikovaná ako reformácia. Posledným veľkým pokusom o zachovanie jednoty západnej cirkvi bol jeden z najväčších koncilov v dejinách – tridentský (1545 – 1563). Najväčšiu zásluhu na zvolaní koncilu mal cisár Karol V., ktorý dúfal, že sa podarí dohodnúť kompromis medzi luteránmi a katolíkmi. Keďže to nebolo možné, stanovil presnú hranicu medzi katolíckou a nekatolíckou vieroukou. Koncil bol dvakrat prerušený. Stanovil dva pramene viery: Sväté písmo a tradíciu. Jednostranne obmedzenie na Písmo označil za heretické.

Medzi Karolom V. a pápežom Pavlom III. boli veľké rozpory. Nástupcom P. III. sa stal Július III.. Ten v r. 1551 obnovil rokovania koncilu. V januári 1552 prišli do Tridentu dlho očakávaní protestantskí teológovia. Základ vierouky malo tvoriť iba Biblia. V r. 1555 bolo rokovanie prerušené. V r. 1562 – 1563 na koncile rokovali len katolíci. Tridentský koncil uznal najvyššiu autoritu pápežskej moci. Obmedzil hromadenie cirkevných úradov v rukách jednotlivcov. Každý katolícky duchovný musel zložiť predpísané Vyznanie viery. Nový pápež Pius V. otvoril dvere rekatolizácií. Zložil kongregácie pre misie, pre ochranu viery, vydal novy katechizmus – Rímsky breviár. Vonkajším znakom upevnenia katolíckej jednoty bolo veľké víťazstvo katolíckej Svätej ligy nad Turkami v bitke pri Lepante 7. 10. 1571.

Ďalšími významnými potridentskými pápežmi boli Gregor XIII. a Sixtus V. Skutočná reforma však závisela od biskupov. Významný bol Karol Boromejsky (Miláno). Pochádzal z rodiny Mediciovcov. V roku 1559 sa stal pápežom jeho príbuzný Pius IV., ktorý Karola bez vysvätenia za kňaza vymenoval za kardinála a administrátora milánskeho arcibiskupstva. Po koncile sa Miláno stalo dôležitým strediskom uplatňovania jeho záverov. K. B. veľmi podporoval potridentské rehole.  Dôležité miesto v dejinách rekatolizacie ma nová rehoľa Spoločnosť Ježišova (jezuiti). Zakladateľom bol španielsky šľachtic Ignác z Loyoly. Pôvodom bol vojakom, ale bol ťažko zranený v bitke s Francúzmi a bol pripútaný na lôžko. Zmenil rozmýšľanie a začal študovať teológiu. Zoskupil okolo seba niekoľkých priateľov a spolupracovníkov. 15. 8. 1534 zložil na Montmartri sľub čistoty a chudoby.

Táto skupina začala pôsobiť ako misionári vo Svätej zemi. 24. 6. 1537 bol Ignác z Loyoly vysvätený za kňaza. Neskôr sa skupina odobrala do Ríma, kde ich pápež Pavol III. presvedčil, že misijnú činnosť možno vykonávať aj v Európe. 27. 9. 1540 pápež P. III. schválil rehoľné stanovy novej spoločnosti, ktorá dostala názov Spoločnosť Ježišova. Jezuiti sa stali najdôležitejšími šíriteľmi katolíckej reformy a protireformácie v 16. a 17. stor. Boli pevne, priam vojensky organizovaní, charakterizovala ich aktivita, vytrvalosť a náboženská askéza. Sústredili sa najmä na vybudovanie školského systému. V r. smrti Ignáca (1556) mal rad asi 1000 členov, koncom 17. stor. asi 20-tisíc členov. Medzi najvýznamnejších členov patril František Xaverský.
URŠULINKY

Je to typická novoveká ženská rehoľa. Vznikli z potridentského laického hnutia. Bol to prvý inštitút v katolíckej cirkvi, ktorý sa začal zaoberať výchovou dievčat. Zakladateľkou bola Angela Mericiová. Úplný počiatok uršulínok treba hľadať v Brescii v laickom bratstve Božia láska (Divino Amore), ktoré tu pôsobilo od roku 1520. Angela so skupinou ďalších žien založila v 30. rokoch 16. stor. rehoľnú Spoločnosť sv. Uršule. Ženy boli zasvätené Bohu, ale cely život pôsobili mimo kláštora, vzdelávajúc laickú dievčenskú mládež. Karol Boromejsky pozval uršulínky do Milána. Z Talianska sa uršulínky rozšírili do Francúzska. Koncom tohto storočia vznikali aj ďalšie ženské rehole. V Lotrinsku rehoľa Notre Dame, v Savojsku rád Navštívenia Panny Márie – seleziánky. Potom vznikajú vincentky a tiež rehoľa anglických panien.

INKVIZÍCIA

Pápežský úrad pre ochranu čistoty a mravov vznikol a pôsobil už v stredoveku. V r. 1542 bol zreorganizovaný a v potridentskom období sprísnil svoju činnosť. Slovo inkvizícia znamená v latinčine vyšetrovanie. Inkvizítori číže pracovnici tohto úradu prijímali podnety a udania, ale aj sami aktívne hľadali bludárov, heretikov a kacírov. Vyšetrovaný a väznený bol aj Ignác. Inkvizícia bola najsilnejšia v Španielsku. Mala cieľ chrániť kresťanov na Pyrenejskom polostrove pred vplyvom moslimských Maurov. Židov aj Maurov vstúpilo do katolíckej cirkvi len málo. Štát ich pokladal za politicky nespoľahlivých. Inkvizítori len hodnotili previnenie obžalovaného. O odsúdení a vykonaní rozsudku rozhodovali svetské úrady a súdy.

HONBA NA ČARODEJNICE

Samostatnou kapitolou dejín včasného novoveku je tzv. honba na čarodejnice. V 16. a 17. stor. dosiahla honba mimoriadne rozmery. Zapojili sa do nej katolíci aj protestanti. Na území dnešného Nemecka bolo odsúdených 30 000 ľudí. Ľudia mali vžité predstavy, že za nešťastia môžu diabolské moci. V r. 1484 vydal pápež Inocent VIII. Bulu, v ktorej vyzval na hľadanie stríg a čarodejníc všetkého druhu. V r. 1487 vydali dominikáni Institoris a Sprenger príručku Kladivo na čarodejnice. Analyzujú v nej, ako sa rozpoznávajú strigy a čarodejnice a ako sa ma pri styku s nimi postupovať. Nasledovných 200 rokov pokračovalo systematické a nemilosrdné prenasledovanie. Mnohé nevinné obete sa po krutom mučení priznali.

NÁBOŽENSKÉ VOJNY

Protestanti aj katolíci si čoraz jasnejšie uvedomovali, že konflikt sa čoskoro bude riešiť zbraňami. Začali sa pripravovať na vojnu.

CESTA K AUGSBURSKÉMU MIERU

V r. 1531 protestanti založili v meste Schmalkalden obranný spolok proti katolíkom, tzv. Šmalkaldský spolok. Vodcami spolku boli gróf Filip Hessenský a saské kniežatá Ján, neskôr Ján Fridrich. Cisár Karol V. zamestnaný vojnami s Francúzskom a Turkami nemohol proti spolku vojensky zakročiť. K vojne sa odhodlal až roku 1546, keď získal podporu Mórica Saského, synovca Jana Fridricha, ktorý bol síce horlivým protestantom, ale vidina kniežacieho titulu ho zlákala na cisárovu stranu. Tak vypukla prvá väčšia náb. vojna – šmalkaldská (1546 – 1555). Vojna sa začala pre Karola V. mimoriadne úspešne, keď v bitke pri Mühlbergu v apríli 1547 zvíťazil nad Šmalkaldským spolkom. Dokonca oboch vodcov zajal. Cisárovým cieľom bolo obnovenie náboženskej jednoty.

Na sneme v Augsburgu r. 1548 bola prijatá dočasná náboženská úprava (tzv. augsbursky interim). Ten povoľoval protestantom prijímať pod obidvoma spôsobmi, ženbu kňazov a zjednodušenie liturgie. Nerešpektovali to však ani protestanti ani katolíci. V r. 1552 bývalý cisárov spojenec Móric Saský zostavil novu protestantskú alianciu a spolu s francúzskym kráľom Henrichom II. začal bojovať proti Karolovi V. Ten bol prekvapený útokom z dvoch strán. Preto poveril svojho brata Ferdinanda I., aby dohodol prímerie. Uzavrel pasovskú zmluvu do ďalšieho ríšskeho snemu. Karol V. prenechal politické rokovania v Nemecku Ferdinandovi I. Ten v roku 1555 zvolal do Augsburgu celo ríšsky snem. Z neho vzišiel kompromisný augsbursky náboženský mier, podpísaný 25. 9. 1555. Katolíkom a luteránom bola zaručená náboženská sloboda.
NÁBOŽENSKÉ VOJNY VO FRANCÚZSKU

Vo Fran. sa ujali najmä myšlienky Jána Kalvína. Kalvinizmus sa vo Fran. šíril za vlády Františka I., no hlavne za Henricha II. Prívrženci Kalvínovho učenia sa vo Fran. nazývali hugenoti. Na čelo hugenotskej šľachty sa postavil rod Bourbonovcov. Časť šľachty spolu s fran. duchovenstvom a panovníckou rodinou ostala verná katolíckej cirkvi. V r. 1562 – 1589 bolo 8 tzv. hugenotských vojen. Katolíci vs. hugenoti. Za vlády maloletého Karola IX. bola regentkou jeho matka Katarína Medicejská. Z jej iniciatívy vyšiel v r. 1562 tolerančný edikt. Ešte v ten rok prepukla vojna medzi hugenotmi a katolíkmi. Na čele hugenotov boli admirál Gaspar II. Coligny a princ Condé. Vodcovia katolíckej strany pochádzali z rodu Guisovcov. Do roku 1570 sa viedli tri vojny. Napriek prevahe katolíkov si hugenoti mierom v Saint-Germain (1570) vynútili náboženskú slobodu v Paríži. Znak zmierenia bol sobáš kráľovej sestry Margaréty s popredným predstaviteľom hugenotov princom Henrichom Navarrským.

Z iniciatívy Kataríny došlo k ,,bartolomejskej noci“ (23. 8. 1572). Počas nej zavraždili skoro 3000 svadobných hosti (hugenotov) a v celom Fran. cez 10 000. Tieto udalosti viedli k 4. a 5. vojne, po ktorých kráľ Henrich III. bol nútený uzavrieť s hugenotmi mier (1576 v Beailieau) Hugenoti získali náboženskú slobodu a prístup do úradov. Nekompromisné krídlo katolíckej strany odmietlo mier akceptovať a spolu so Španielskom vytvorilo Svätú ligu. V r. 1589 vypukla 8. vojna, nazývaná aj vojna troch Henrichov. Hugenotov viedol Henrich Navarrský, ligu Henrich Guise a medzi oboma kolísal kráľ Henrich III. Kráľ dal vodcu Svätej ligy zavraždiť, ale neskôr sa sám stal obetou vraždy. Smrťou Henricha III. vymrel francúzsky kráľovský rod Valois. Za dediča trónu bol vyhlásený Henrich Navarrský zo spríbuzneného rodu Bourbonovcov. Keďže bol hugenot, bol pre katolíkov neprijateľný. Preto došlo k dohode a v r. 1593 prestúpil Henrich Navarrský na katolícku vieru. V r. 1598 vydal ako Henrich IV. nantský tolerančný edikt, ktorý priznal hugenotom náboženskú slobodu.

TRIDSAŤROČNÁ VOJNA

Bola pokračovaním náboženských vojen 16. stor. Príčiny: snaha Habsburgovcov o hegemóniu v Európe a snaha potlačiť reformačné hnutie. Proti Habs. sa sformuje Protihabsburská koalícia stavov: Nizozemsko, Anglicko, Severské krajiny. Patri sem aj protestantská stavovská protihabsburská opozícia v Nemecku, Čechách, Uhorsku aj na vtedajšom Slovensku. Náboženská otázka bola veľmi zložitá. V Nemecku boli 3 skupiny: kalvínistické kniežatá – juhozápadné Nemecko; luteránske – sever a stred Nemecka a katolícke – južné Nemecko. Katolícke kniežatá vytvorili Katolícku ligu na čele s vojvodom Maximiliánom a kalvínistické kniežatá protestantskú Úniu na čele s Fridrichom Falckým.

Luteránske kniežatá sa nevedeli rozhodnúť. Táto vojna začala v Českom kráľovstve. České stavy sa postavili proti panovníkovi Matejovi II. Habsburskému. V máji 1618 bol zvolaný do Prahy snem českej šľachty. Na sneme ostro vystúpili proti katolíckym habsburským miestodržiteľom a zvrhli ich z okien Pražského hradu (tzv. pražská defenestrácia). Keďže padli do mäkkej pôdy, všetci prežili. Bola to však urážka panovníka. Český páni sa tým otvorene postavili proti Habsburgovcom. Zostavili tzv. direktórium, teda vládu tridsiatich direktorov, ktorá čakala útok zo strany Ferdinanda II. Vystúpenie českých stavov proti Habsburgovcom prebiehalo súčasne s vystúpením sedmohradského vojvodu Gabriela Betlena v Uhorsku. Stavy sa odhodlali aj k formálnemu zvrhnutiu Ferdinanda z českého trónu a za panovníka si zvolili vedúcu osobnosť protestantskej Únie Fridricha Falckého. Vtedy sa ukázalo, že nemá podporu nemeckých luteránov.

Ferdinand II. postupoval prezieravejšie. Podarilo sa mu zozbierať silné vojsko podporovane Katolíckou ligou. 8. 11. 1620 porazilo české stavy v bitke na Bielej hore pri Prahe. Fridrich Falcký ušiel z Čiech a vládol len jednu zimu (,,zimný kráľ“). Ferdinand II. dokázal svoje víťazstvo dokonale využiť. Vládu v Čechách zveril miestodržiteľovi Karolovi Lichtenštajnskému. Zemský snem bol úplne paralyzovaný. 21. júna 1621 na Staromestskom námestí v Prahe popravili 27 predstaviteľov odboja. Postavenie katolíckej cirkvi sa upevnilo. České povstanie bolo len prvou etapou tridsaťročnej vojny. Nasledovali falcká a dánska vojna. Pomoc Ferdinandovi II. prišla od českého pána Albrechta z Valdštejna. Ten bol vymenovaný za cisárskeho generála.

Dánsky kráľ Kristián IV. bol porazený. Ochranca protestantov švédsky kráľ Gustáv II. Adolf sa r. 1630 vylodil v Pomoransku. Postupne obsadil územia v severnom, strednom i južnom Nemecku. V septembri 1631 v bitke pri Breitenfelde porazil vojsko Katolíckej ligy. V novembri 1632 sa odohrala ďalšia veľká bitka pri Lützene, ktorá sa skončila nerozhodne. Poslednou fázou tridsaťročnej vojny bola tzv. švédsko – francúzska vojna. Francúzsku zahraničnú politiku viedol mocný kardinál Richelieu. Cisár Ferdinand II. Habsburský sa konca vojny nedožil. Jeho nástupcom sa stal Ferdinand III., ktorý dlhý konflikt ukončil. Bojujúce strany podpísali tzv. vestfálsky mier, ktorý uzákonil rovnoprávnosť katolíckeho, luteránskeho a kalvínskeho vierovyznania. Hab. nezískali hegemóniu v Európe, ale upevnili si moc na vlastnom uzemni. Švédsko ovládlo pobrežie Baltského mora a obchodne cesty v severnom Nemecku. Nizozemsko a Švajčiarsko boli uznané za samostatné štáty. Nemecko a Taliansko boli feudálne rozdrobené. Pomery v Čechách sa nezmenili. V celej Európe je pokles remeselnej aj celkovej výroby. Na vidieku sa zvyšuje robota. Rozdielny vývoj východnej a západnej Európy. 1618 – 1620 – česká vojna; 1620 – 1623 – falcká vojna; 1624 – 1629 - dánska vojna; 1630 – 1635 – švédska vojna; 1635 – 1648 – francúzsko - švédska vojna; 1648 – vestfálsky mier