(1815 – 1898) – prvý kancelár druhej nemeckej ríše, šokoval poslancov tým, že si zvolil vojenskú cestu „krvi a železa“, aby dosiahol zjednotenie Nemecka. Významne sa zapísal do histórie Nemecka i celej Európy od r. 1862, keď sa stal pruským ministerským predsedom, až do roku 1890. Povesť obávaného „železného kancelára“ získal vďaka svojej odhodlanej politike zabezpečiť nadvládu Pruska nad ostatnými po nemecky hovoriacimi krajinami s použitím vojenskej sily. Bismarck pochádzal z pruskej šľachtickej rodiny, mal pôsobivý vzhľad a bol veľmi odvážny. Ako mladý muž rád súperil v súťažiach a vždy víťazil. Roku 1842 ho vyznamenal pruský kráľ Fridrich Wilhelm IV. za to, že zachránil dvoch ľudí pred utopením. Nebál sa ani cholery (nikdy neveril, že je nákazlivá), ani atentátnikov - jedného z nich chytil v máji 1866 pod krk napriek tomu, že tento muž naňho dvakrát vystrelil z revolvera. Do pruskej štátnej služby vstúpil Bismarck ako súdny úradník, zistil však, že nie je schopný pracovať v byrokratickom systéme, a odišiel. V rokoch 1839 – 47 viedol život vidieckeho šľachtica. Roku 1847 sa Bismarck stal poslancom pruského parlamentu. Nová konštitučná monarchia ponúkala človeku, ktorého označovali za konzervatívneho reakcionára s obdivuhodne modernými politickými schopnosťami, netušené možnosti. Bismarck bránil monarchiu proti liberálom a roku 1851 ho za lojálnosť odmenil Wilhelm I. tým, že ho vymenoval za pruského vyslanca na Spolkovom sneme vo Frankfurte – čo bolo neslýchané povýšenie pre muža bez diplomatického vzdelania. Potom slúžil ako pruský vyslanec v Petrohrade a v Paríži a roku 1862 ho vymenovali za pruského premiéra. Bismarck si stanovil cieľ zjednotiť Nemecko pod pruským vedením. Roku 1866 začal prusko-rakúsku vojnu, ktorá zničila Nemecký spolok ovládaný Rakúskou monarchiou a viedla k vzniku Severonemeckého spolku pod vedením Pruska. Víťazstvo v ďalšej, prusko-francúzskej vojne roku 1870 umožnilo Bismarckovi pripojiť aj juhonemecké štáty. 18. januára 1871 bola vo Versailles vyhlásená druhá nemecká ríša. Bismarck sa teda stal ríšskym kancelárom spojeného Nemecka, ktorému vládol cisár Wilhelm I. V zahraničnej politike robil také kroky, aby čelil akémukoľvek spojenectvu európskych mocností, ktoré by sa usilovali zjednotené Nemecko rozbiť. V roku 1878 zohral úlohu „čestného makléra“ na Berlínskom kongrese, ktorý sa pokúsil vyriešiť napätie medzi mocnosťami a rozdelil územia na Balkáne. V domácej politike bol Bismarckov štýl konfrontačný. V 80.