Milan Rastislav Štefánik životopis

M.R. Štefánik sa narodil 2.júla 1880 v Košariskách pri Brezovej ako šieste dieťa v rodine národne uvedomelého evanielického kňaza. Po stredoškolských štúdiách odchádza do Prahy študovaťstavebné inžiniersžtvo, ale neskôr si volí štúdium astronómie. Súčasne číta diela významných filozofov, zúčastňuje sa na kultúrnych programoch a prednáškovej aktivite slovenského spolku Detvan. Pod vplyvom pražského prostredia a prednášok hlavného predstaviteľa českých realistov T.G. Masaryka sa zaraďuje medzi svojich slovenských vrstovníkov - hlasistov a spoločne s nimi hľadá nový spôsob aktivizácie slovenskej politiky. Stáva sa predsedom Detvana, oživuje jeho aktivitu v duchu česko- slovenskej kultúrnej vzájomnosti, prispieva do Masarykovho časopisu Čas a v októbri 1904 je promovaný na doktora filozofie.
Ako chudobný slovenský študent nemohol Štefánik počítať s podporou z rodičovského domu a nebolo to inak ani na začiatku jeho vedeckej dráhy. Len vďaka svojej neobyčajnej odvahe, vôľovým vlastnostiam a životnému optimizmu sa mohol koncom novembra 1904 vybrať do Paríža s úmyslom uplatniť sa vo svetovej vede ako neznámy začiatočník. V cudzom svete však musel Štefánik bez finančných prostriedkov, sužovaný bolesťami veľkej choroby žalúdka na svoju príležitosť uplatnenia vo vede najprv mesiace trpezlivo čakať. Keď však prostredníctvom slávneho astronóma C.Flammariona dostáva v apríli 1905 miesto asistenta v Janssenovej Meudonskej hvezdárni, nastáva obdobie jeho vedecko - výskumnej aktivity, ktorá nás fascinuje svojou dynamikou. Už o dva mesiace, stále ešte vyčerpaný chorobou, vystupuje Štefánik na Mont Blanc s poslaním pozorovať Slnko a Mars. Mesiac po riskantnom zostupe z najvyššieho alpského štítu je už členom výpravy do Španielska, kde dosahuje vedecké úspechy v spektrálnych pozorovaniach úplného zatmenia Slnka. Referuje o nich na zjazde Medzinárodnej únie v Oxforde a za necelý polrok prekladá Janssen frasncúzskej Akadémii päť Štefánikových vedeckých prác. V apríli a auguste 1906 podniká ďalšie výstupy do vrcholového laboratória Mont Blanku za pozorovaniami. Uverejnené výsledky týchto Štefánikových výskumov prijíma Akadémia ako nesporný prínos v astrofyzike. Koncom roku sa zúčastňuje astronomickej výpravy do Turkestanu, na spiatočnej ceste navštevuje L.N. Tolstého v Jasnej Poľane a ponáhľa sa k svojim najbližším do rodných Košarísk.

S dusivou atmosférou násilnej maďarizácie vo vlasti, v ktorej pre Slováka neexistovala možnosť uplatnenia, kontrastuje skutočnosť, že po návrate do Paríža mu Francúzska astronomická spoločnosť udeľuje Janssenovu cenu. Stáva sa riaditeľom observatória na Mont Blanku. Striedavo sa lieči a opäť podniká vedecké výpravy do Alžírska, Tunisu a saharskej púšte. Keď viedli Štefánika roku 1910 vedecké pozorovania na ostrov Tahity, stretáva sa cestou v Spojených štátoch amerických s našimi krajanmi a presviedča ich, že vzhľadom na teror a bezohľadnú politiku uhorskej vlády náš národ môže dosiahnuť národnú slobodu len s ich pomocou. Po pozorovaniach Halleyovej kométy na spiatočnej ceste navštevuje ešte hvezdáreň jezuitov v Austrálii a koncom júla 1911 sa vracia z Oceánie vyčerpaný s podlomeným zdravím. V roku 1912 však Štefánik po obdržaní francúzskeho štátneho občianstva opäť odchádza skúmať ďalšie zatmenie Slnka do Brazílie.
V Európe už bolo cítiť zvyšujúce sa politické napätie a tak, keď sa v apríli 1913 stretla celá Štefánikova rodina na pohrebe jeho otca, vyslovil svojmu bratovi obavy, že v nastávajúcej vojne budú obaja bojovať na opačných frontoch. Predbežne sa mu však zdalo, že sa blíži k dosiahnutiu svojho vytúženého cieľa, k zriadeniu samostatnej modernej hvezdárne na Tahity, vybavenej aj rádiostanicou meteorologickej služby pre moreplavbu. Keď bol však poverený rokovať o získaní koncesie na zriadenie druhej rádiostanice s vládou Ekvádoru, vydával sa vlastne Štefánik na dráhu diplomacie. Významnú etapu svojho života, zasvätenú vede, definitívne uzavrel rok, začiatkom augusta 1914, keď ho v Maroku pri zriaďovaní observatória zastihlo vyhlásenie mobilizácie. Francúzska vláda mu udelila ešte kríž rytiera Čestnej légie za výsledky výskumu, v ktorom mu už nebolo súdené pokračovať.
Etapu aktívneho boja za oslobodenie svojej vlasti začína M.R. Štefánik v januári 1915 ako vojak francúzskej armády dobrovoľne sa hlásiaci k letectvu. Čoskoro odchádza na front k Arrasu, kde uskutočňuje so svojim mechanikom odvážne výskumné lety. Velenie prijíma jeho plán zavedenia meteorologickej služby vo francúzskej armáde, sám zriaďuje prvé pozorovacie stanice, opäť podniká výzvedné lety hlboko v tyle nepriateľa pre potrebyhlavného stanu srbského frontu, prežíva mohutnú balkánsku ofenzívu nepriateľských armád, opakované ostreľovania a poškodenia lietadla, núdzové pristátia a nakoniec i haváriu, po ktorej nasledujú útrapy ústupu, až sa nakoniec ocitá vyčerpaný strádaním v nemocnici v Ríme. O desať dní však už je v Parížia popredný redaktori uverejňujú rad článkov na základe Štefánikových poznatkov z balkánskeho frontu.

Zoznamuje sa s osobnosťami spoločenského i politického života, snaží sa ich získať pre myšlienku česko - slovenskej štátnosti.
V januári 1916 pripravuje Štefánik audienciu T.G.Masaryka u francúzskeho ministerského predsedu A. Brianda a sám sa jej zúčastňuje. V čase, keď Masaryk mohol vystupovať ešte len ako súkromná osoba, sprostredkoval mu Štefánik, aby mohol vysvetliť svoj politický program v najväčšom parížskom denníku, pripravil mu prijatie u predsedu snemu P.Deschanela a neskôr aj rokovanie s Gabionom, Chatinom a Chéradamom.
Onedlho však Štefánik už opäť lieta nad rakúskymi bojovími líniami, zhadzuje letáky vyzívajúce k zjednoteniu bojujúcich Slovanov. Pri stretnutiach s talianskym ministrom zahraničia barónom Sonninom, kráľovnou Margarétou a viacerými generálmi rozvíja problematiku povojnových zmien v Európe. V júni 1916 je opäť v Paríži a o mesiac odchádza z poverenia francúzskej vlády i z titulu podpredsedu Československej národnej rady organizovať vytvorenia osobitnej československej armády z krajanov v ruskom zajatí. Túto významnú diplomaticko - vojenskú misiu sa mu podarilo ukončiť až po februárovej buržoázno-demokratickej revolúcii počas svojej ďaľšej cesty do Ruska. Najprv však musel čeliť rozkolnému vplyvu českého poslanca Düricha, ktorý bol za pripojenie Čiech a Slovenska k Rusku a dosiahnuť podporu našich národnooslobodzovacích snáh na ministerstve zahraničia v Petrohrade.
Po vyhlásení vojny Spojenými štátmi americkými Nemecku získava major Štefánik pre ideu česko-slovenskej štátnosti žurnalistické, diplomatické i politické kruhy v USA a za pomoci krajanských spolkov získava 4000 prihlášok dobrovoľníkov do nášho vojska. V decembri 1917 sa naplňuje to, čomu Štefánik venoval od začiatku vojny svoje najlepšie sily- francúzska vláda potvrdzuje dekrétom organizáciu samostatnej československej armády. V marci 1918 dosahuje Štefánik ďaľšie skvelé diplomatické dielo, keď po jednaniach s talianskym ministerským predsedom Orlandom a ministrom vojny Zupellim podpisuje spolu s nimi prvý medzinárodný dokument, v ktorom sa uznáva samostatný česko-slovenský štát a utvorenie jeho divízie v Taliansku. Vojna sa chýlila ku koncu, ale našej najväčšej ozbrojenej sile 50000 vojakom československých légii po uzavretí Brest-liptovského mieru ostávala len jedna cesta domov - pozdĺž 8000 km dlhej sibírskej magistrály cez Vladivostok. Ale keď legionárov po dosiahnutí Tichého oceánu čakali už po skončení vojny rozkazy vrátiť sa na západ, aby v boji s boľševikmi plnili záväzky našim spojencom, ich vôľa a sily ochabovali.

V takejto situácii, keď sa v Prahe rozdeľovali ministerské kreslá novej vlády Česko - Slovenskej republiky, Štefánikovým poslaním bolo upevňovať disciplínu našich vojsk v ďalekej Sibíri. Aj túto úlohu však splnil čestne. V telegrame poslancom 21. Decembra 1918 do Prahy pravdivo oznamoval, že "Československá armáda je otrasená fyzicky i morálne". Keď videl, že naše vojsko nemôže v boji s boľševikmi očakávať od spojencov žiadnu pomoc, po návrate do Paríža, pri jednaniach s Clemenceaunom a Fochom požiadal jej bezodkladný návrat domov. Po politických a vojenských rokovaniach v Taliansku a prehliadke práporov našej domobrany, odlieta Štefánik 4. Mája 1919 z letiska pri Udine do vlasti. Krátko pred 11,30 hodinou sa blížilo jeho lietadlo nad vyznačenú pristávaciu plochu, v blízkosti Ivánky zakrúžilo - a zrútilo sa na zem. V jeho troskách zahynul M.R. Štefánik - veľký syn slovenského národa.