Mária Terézia bola panovníčka v habsburských dedičných krajinách v rokoch 1740 – 1780. Dcéra Karola VI. sa roku 1740 ujala vlády v rakúskych a českých krajinách, Uhorsku, v južnom Nizozemsku a v severo -talianskych oblastiach na základe pragmatickej sankcie jej otca, ktorú vyhlásil v apríli 1713 s cieľom zabrániť rozdeleniu habsburských rodových dŕžav. Na trón nastúpila v 23 rokoch v zložitej situácii, nároky jej protivníkov vyvolali Vojnu o rakúske dedičstvo (1740 – 48).Mária Terézia odvážne viedla svoje národy nielen v tejto vojne, ale aj v Sedemročnej vojne (1756 – 63). Počas prvej z týchto vojen stratila Mária Terézia väčšinu území Sliezska. Na druhej strane však pri prvom delení Poľska roku 1772 získala Halič. Lotrinský vojvoda František Štefan, za ktorého sa vydala 4 roky pred nástupom na trón, sa roku 1745 stal cisárom svätej ríše rímskej. Keď roku 1765 zomrel, jej najstarší syn Jozef II. sa stal jej spoluvládcom. Mária Terézia si vyberala vzdelaných a osvietensky orientovaných ministrov, počas panovania upevnila centralizáciu vlády v rakúskych a českých krajinách. Reorganizovala miestnu správu, uskutočnila vojenské a školské reformy a bola patrónkou umenia. V roku 1763 založila v Banskej Štiavnici prvú vysokú školu na svete.