Otto von Bismarck životopis

Kancelár sformoval druhú nemeckú ríšu.
Otto von Bismarck (1815 – 1895 ), pochádzajúci zo starého brandenburského rodu, označovaný za rytierskeho vazala svojho kráľa, si postavil za cieľ, vytvoriť z Pruska brutálnym násilím a junkerskou bezohľadnosťou, ale i krištáľovo čistým rozumom najmocnejší nemecký štát a z Nemecka vládnuci celok Európy. Jedným z vrcholov jeho životnej dráhy bolo vyhlásenie pruského kráľa Wilhema I. vo Versailles za nemeckého cisára. Jeho ríša prežila ako republika prvú svetovú vojnu, na nacionálnom socializme stroskotala. Pôsobenie Bismarcka zanechalo za sebou v dejinách, a nielen nemeckých, hlboké stopy. Diskusie o ňom nezamĺkli ani po sto rokoch. Škála jeho hodnotení sa tiahne od nenávideného tyranského politika a „ čestného sprostredkovateľa „ až k národnému hrdinovi, „ železnému kancelárovi „ a „ kováčovi ríše „. Napísalo sa o ňom viac ako šesťtisíc publikácií, ktorých počet nie je ešte zďaleka konečný. Otto von Bismarck sa narodil 1. apríla 1815 v Schonhausene Altmarku. Pochádzal zo starobrandenburského šľachtického rodu, jeho matka bola pôvodom zo vzdelanej meštianskej rodiny. Po ukončení právnického štúdia pôsobil krátky čas v štátnych službách, „ suché papierovanie „ ho však neuspokojovalo, a tak sa venoval celé desaťročie svojmu pamoranskému rytierskemu panstvu. Jeho politická kariéra sa začala roku 1847, keď sa stal strohým konzervatívnym poslancom Zjednoteného krajinského snemu. Už tu sa vehementne postavil proti všetkým liberálnym tendenciám. Nikdy nezaprel svoj prusko – monarchistický spôsob myslenia. Zvysoka hľadel aj na zasadanie Národného zhromaždenia v Chráme sv. Pavla, ktoré prebiehalo v rokoch 1848/49. Keď sa roku 1851 stal zástupcom Pruska v ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom, zosmiešnil ho satiristický časopis Kladderadatsch slovami : Pán von Bismarck-Schonhausen tam bude pekne šafáriť. Ukázalo sa však, že sa z tohto dedinského zemepána z brandenburskej marky vykľul počas desaťročnej diplomatickej kariéry vo Frankfurte, Sankt Peterburgu a Paríži majster diplomatického umenia. Roku 1862 ho kráľ vymenoval za pruského ministerského predsedu. Bolo to v čase, keď vrcholil konflikt o reformu armády medzi Wihlemom I. a poslancami. Bismarck viedol diktátorskú politiku zameranú nielen proti krajinskému snemu, tlači a verejnej mienke, ale aj proti liberálne zmýšľajúcemu korunnému princovi Friedrichovi.

Mier s parlamentom uzavrel až roku 1867, keď sa prihlásil k ústavnému štátu a poslanci dodatočne schválili už predtým realizované štátne výdavky. Bismarckov zahraničnopolitický cieľ, o ktorý sa po prevzatí úradu neúnavne snažil, bolo skoncovať s prusko-rakúskym dualizmom vytlačením Habsburgovcov z Nemecka a vytvoriť nemecký národný štát pod pruskou nadvládou. Výlučne tomuto cieľu slúžili tri vojny, za ktoré niesol zodpovednosť : 1864 rakúsko-pruská vojna proti Dánsku o Šlezvicko-Holštajnsko, 1866 prusko-rakúska vojna o nadvládu medzi nemeckými štátmi, 1870/71 nemecko-francúzska vojna. Po porážke rakúskych vojsk pri Hradci Králové presadil Bismarck, aby sa Rakúsko nemuselo vzdať území a jeho česť ostala nepoškvrnená. Videl v ňom totiž budúceho spojenca. V konflikte s Francúzskom už nemal takú šťastnú ruku. Šikovným lavírovaním sa mu síce podarilo dosiahnuť, aby vyhlásenie vojny vyslovil Napoleon III., ale anexia Alsaska-Lotrinska stála vždy v ceste z mieru s veľkým západným susedom. Majstrovským kúskom Bismarckovho rokovacieho síce bolo založenie nemeckého národného štátu na čele s pruským kráľom, vyhláseným za nemeckého cisára 18.januára 1871 vo Versailles, jeho proklamácia na francúzskej pôde však nebola najšťastnejším ťahom. Nevôľu Európy, súvisiacu so vznikom veľmoci – Nemecka, sa ríšsky kancelár pokúšal zmierniť veľmi opatrnou a výrazne mierumilovnou zahraničnou politikou. Všetko úsilie sústredil na to, aby rozsiahlym spojeneckým systémom zabezpečil trvácnosť ríše.