Po otcovi zdedila Mária Terézia tri veľké územia (rakúske, uhorské a české)spolu s množstvom menších deržáv. Prechod vlády v najväčšom stredoeurópskom súštátí do rúk tejto ženy bol dlho a starostlivo pripravovaný. Aj tak neprebehol hladko.
Cisár Svätej ríše rímskej Karol IV. mal so svojou manželkou Alžbetou Kristínou Brunšvickou jedného syna a tri dcéry. Syn Leopold Ján zomrel niekoľko mesiacov po narodení a nového mužského potomka sa Habsburg nedočkal. Aby zaistil nedeliteľnosť monarchie pozmenil tzv. ,,pragmatickú sankciu“, nástupnícky rád v prospech svojej najstaršej dcéry Márie Terézie.
Krásna a temperamentná svetlovláska bola po dlhých jednaniach a množstvách ústupkov prijatá zdedenými zemami i hlavnými európskymi mocnosťami, ale čoskoro sa ukázalo, že písané zmluvy sú len obyčajné zdrapy papiera.
Panovníčka
Keď Mária Terézia usadla na trón vo svojich 23 rokoch na trón, všetci okolitý panovníci sa snažili odtrhnúť z rakúskej monarchie kúsok územia pre seba. Súčasný útok pruských, bavorských, francúzskych a saských vojsk predznamenával v očiach súčasníkov takmer istú katastrofu. Najprv bolo obsadené Sliezko a časť Rakúska. Vzápätí v Prahe holdovali Česi novo uznanému kráľovi Karlovi Albertovi z rodu bavorských Wittelsbachov.
Márii Terézii zostalo jediné útočisko- Uhorsko. Kto by nepoznal preslávený obraz všetkými opustenej mladej kráľovnej s novorodeniatkom v náručí (neskôr Jozef II.), ako stojí pred prešporským snemom a žiada uhorských magnátov o naliehavú pomoc. S vytasenými mečmi vraj horlivo prisahali, že nenechajú svoju kráľovnú na holičkách. Mária Terézia im to nikdy nezabudla. Zradným Čechom síce skoro odpustila, ale v jej vzťahu k nim bol vždy cítiť chlad a odstup. V tejto súvislosti je pochopiteľné, že sa pri jednej príležitosti vyslovila o českej kráľovskej korune ako o „bláznivej čapici“(Narrenhäubel).
František Štefan
Premenlivosť vtedajších národných vzťahov a veľkú hru diplomacie na svojej koži zažil i manžel Márie Terézie František Štefan Lotrínsky. Čoskoro po jeho nástupe k moci obsadilo Lotrínsko Francúzsko a neskôr ho musel odstúpiť inému kandidátovi výmenou za uvolnené Toskánsko v Taliansku. Po smrti bavorského kráľa Karola Alberta, rímskeho cisára a českého „protikráľa“ prešla na Františka Štefana cisárska koruna. Máriu Teréziu nazývali súčasníci a neskoršie tradície cisárovnou, ale v rímskonemeckej ríši nikdy nevládla. Skutočným cisárom bol jej manžel a neskôr(od roku 1765) túto hodnosť prevzal syn Jozef II.

Titul cisára rakúskeho vznikol až o niekoľko rokov neskôr, v roku 1804.
Osobné charakteristiky
Mária Terézie bola mimoriadne prakticky založená, veľmi hospodárna a pilná, činorodá a taktiež veľmi vtipná a bystrá. Podľa tvrdenia svojej komornej bola naviac mimoriadne otužilá. Nepoznala strach z prievanu, nevedela, čo je reumatizmus a dokonca ja v zime bolo okno jej pracovne v Hofburgu otvorené a vietor fúkal na listiny sneh. V mladosti to bola pôvabná a vraj dokonca krásna plavovláska s živými očami a pravidelnou tvárou. Až v staršom veku ju veľká obľuba v jedle zmenila v tučnú, ale prívetivú matrónu.
Historici tvrdia ,že mala dobrodružnú povahu. Vie sa ,že často bola prudká, náladová a rozmarná.Dokázala si však získať úctu a sympatie aj svojich protivníkov.Pruský kráľ Fridrich II. o nej povedal: „Robila česť svojmu trónu a rodu.“ Zo zchudobnutých rakúskych zemí vďaka svojím organizačným schopnostiam a bystrému úsudku vybudovala silný a prosperujúci celok.
Súkromný život
Svojho budúceho manžela Františka Štefana spoznala , keď v pätnástich rokoch dorazil do Viedne na námluvy. Márii Terézia mala vtedy 6 rokov. Okúzlil ju. Na rozdiel od tichých Habsburgovcov bol bezprostredný a veselý. Keď si ho nakoniec v devätnástich rokoch brala, vzdávala sa z lásky. Máriu Teréziu zbožňoval a hovoril jej maznavo Rézi a on a jemu „Mein herz“ alebo „Mon cher Alter“(drahý starúšik) .Samozrejme predstavovala v tomto vzťahu dominantnú polovicu,ale cisár nebol nikdy obyčajnou bezvýznamnou figúrkou. Jeho hlavnou doménou boli finančné transakcie a podnikateľské aktivity. Ním založené ďalšie podniky a manufaktúry sa stali základom rodinného fondu Habsburgovcov ,z ktorého boli členovia dynastie neskôr vyplácaný až do roku 1918. Podobne ako Mária Terézia rád jedol a mal sklon k tučneniu. Na rozdiel od cisárovnej, ktorá mu vraj bola verná, bol František Štefan veľký záletník. Mal pomer s grófkou Colloredovou, manželkou vicekancelára, neskôr si vydržiaval milenku grófku Vilhelmínu Auerspergovú a jeho palác na Wallnerstrsse mal mnoho nenápadných vedľajších vchodov, ktorými prichádzali a odchádzali početné milenky.
Mravnostná Polícia
Hovorí sa ,že Mária Terézia bola žiarlivá. A pretože nemohla špehovať svojho manžela, zriadila mravnostnú políciu s pomerne veľkými právomocami. Úlohou tejto polície bolo nie len dbať na mravopočestnosť ,ale priamo zatýkať do vezenia mladé dievčatá pristihnuté vo viedenských lokáloch v mužskej spoločnosti. Obzvlášť sa za zameriavala čašníčky, v ktorých videla potenciálne prostitútky. Dokonca vydala zákon, ktorý ženám zakazoval prácu v krčmách.

Pristihnuté servírky ,ktoré zákon nerešpektovali, riskovali ostrihanie dohola, bičovanie alebo dokonca vyhnanie z mesta.
Reformy
Vlečúce sa vojny o dedičstvo a ich následky Máriu Teréziu poučili a presvedčili ,že monarchia je zrelá na reformy. Začala dlhá, ale radikálna premena feudálnej ríše v centralizovaný štát. Viedeň sa stala sídlom nových ústredných úradov a štátny úradníci postupne prevzali množstvo funkcii, ktoré dovtedy patrili stavovským obciam jednotlivých zemí. Išlo predovšetkým o vyberanie daní, odvody do armády a o výkon niektorých súdnych právomocí.
Pracovitosť a praktické zameranie „cisárovnej“ dobre zapadli do vtedajšej osvieteneckej atmosféry, ktorá postupne ovládla európske dvory. V povedomí širokej verejnosti zostáva predovšetkým školská reforma, ktorou bola v v jej zemiach zavedená povinná školská dochádzka a vytvorený na vtedajšiu dobu dokonalý školský systém. V Čechách, na Morave aj v Dolnom Rakúsku vyrástli manufaktúry, stavala sa kasáreň, nemocnice a starobince.
Trestné právo zjednotil tereziánsky zákonník. Bolo zakázané mučenie pri výsluchoch. Novo zavedená evidencia obyvateľov, budov a pozemkov umožnila efektívnejšie vyberanie daní. Mimochodom od tejto doby máme u nás číslovanie domov.
Začalo sa s očkovaním proti kiahňam(neštoviciam), budovala sa rozsiahla sa rozsiahla sieť spevnených ciest a do obehu boli dané prvé papierové bankovky. Tereziánske(obzvlášť neskôr jozefínske) reformy neboli vždy prijaté s nadšením. Stavy nesúhlasili s okresávaním vlastných právomocí a cirkev s obmedzovaním svojej moci. Jednotlivým zemiam monarchie vadilo, že reformy prehliadali zemské špecifiká a zavádzali germanizáciu.
Pritom sama Mária Terézia nemčinu takmer nepoužívala. Hovorila a písala, rovnako ako väčšina vládcov a šľachticov vtedajšej Európy, najradšej francúzsky a jej manžel hovoril miešaninou nemčiny a francúzštiny. Francúzština bola vtedy všeobecne považovaná za jediný jazyk medzinárodnej komunikácie, ktorým sa dohovárala ako šľachtická verejnosť, tak vzdelanecká elita Európy.
Rodina
Mária Terézia okrem vladárskych a diplomatických povinností mala taktiež povinnosti materské. S Františkom Štefanom mala 16 detí. Sama o tom píše: „Nehladiac na starobu, neduhy a povinnosti, ktoré ma ťažia, bola mi výchova detí vždy veľkou a nadmieru milou povinnosťou.“ Vštepovala svojim deťom predovšetkým zmysel zmysel pre povinnosť a schopnosť dôstojne reprezentovať. Výhodné diplomatické sobáše boli samozrejmosťou. Nie
vždy však priniesli tieto chladné kalkulácie očakávaný zisk, o rodinnom šťastí nehovoriac. Známy je tragický osud Márie Antoinetty, ktorá bola popravená behom Veľkej francúzskej revolúcie.

Ďalšia z dcér Márie Terézie, Mária Karolína musela zastúpiť svoju sestru, ktorá zomrela uprostred svadobných príprav, a vziať si namiesto nej princa Ferdinanda Neapolského. Príliš šťastia nemal ani Jozef II. vo svojich dvoch manželstvách. Po smrti krásnej Izabely Parmskej nemal vôbec chuť znovu sa ženiť. Nakoniec podľahol nátlaku svojej matky a vzal si škaredú obéznu bavorskú princeznú, o ktorej napísal, že nemá ani vznešené spôsoby ani vytriebený rozum. Účelový sobáš s dcérou bývalého protikráľa Karola Alberta mal upraviť dynastické vzťahy a vyviezť Jozefa II. z pochmúrnych myšlienok. Prvé sa snáď podarilo, druhé rozhodne nie. Už krátko po svadbe Jozef svoju novú ženu ignoroval, dokonca jej navzdory matkinmu naliehaniu odmietal i písať. Po dvoch rokoch Jozefa Bavorská umiera rovnako ako jej predchodkyňa na čierne kiahne.

Záver života
Po smrti Františka Štefana v roku 1765 sa Mária Terézia stiahla do ústrania a až do konca života chodila väčšinou v čiernom. V čase oddychu sa vraj venovala ženským domácim prácam. Dodnes to pripomínajú šatôčky známeho Pražského Jezuliatka , ktoré vlastnoručne vyšívala. Zomrela vo Viedni v novembri 1780 vo svojich 63och rokoch. Už dlhšiu dobu trpela rozpadom pľúc a vodnateľnosťou. Pri posledných návštevách u zosnulého manžela ju museli do viedenskej kapucínskej hrobky spúšťať pomocou lán. Poslednú noc s ňou prebdel jej syn, cisár Jozef II. Na jeho starostlivú poznámku, že leží nepohodlne, vraj ironicky odpovedala: „Áno, ale dostatočne dobre k tomu ,aby som zomrela.“ Údajne to boli posledné slová cisárovnej, ktorá vlastne nikdy cisárovnou nebola. Napriek tomu patrila najvýznamnejším osobnostiam nielen svojej doby, ale v histórii vôbec.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Mária Terézia životopis