Otec Márie Terézie, uhorský i český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol III., bol posledným Habsburgom, ním rod vymieral po meči. Preto Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie "Pragmatickej sankcie". Pragmaticka sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713 o nástupníctve v habsburských krajinách. Stanovilo medzi iným prednostne dedične pravo dcér Karola III. Hneď po smrti Karola III vystúpila proti dedičným nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov ne čele s pruským kráľom Fridrichom II., ktorý si robil nároky na Sliezsko. Ostatné štáty, podnietené vidinou ľahko získateľnej koristi, ponáhľali s nasledovať jeho príklad. Francúzske a bavorské vojská vtrhli do Čiech a za pomoci Sasov koncom novembra 1741 obsadili Prahu. Bavorského kurfistu Wittelsbachovcov vyhlásili za českého kráľa a začiatkom roka 1742 ho ríšske stavy zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára. Tak pretrhol viac než tristoročnú kontinuitu Habsburgovcov na tróne Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Maria Terézia však prejavila rozhodnosť a odvahu veľkého politika. Pomoc získala u uhorských stavov. Uhorsko ostalo poslednou nádejou mladej panovníčky. Preto pricestovala do Bratislavy, kde práve zasadal snem a osobne požiadala o pomoc. Do vystúpenia pôsobivo zakomponovala slzy, apelovala na tradičnú rytierskosť, na povinnosť ochraňovať slabé ženy. A účinok bol ohromujúci. Poslanci jej ani nedovolili dohovoriť, vyvolávali jej na slávu a sľúbili dať život i krv za svoju kráľovnú. Mária Terézia však aj sama vyšla v ústrety stavom a vyhovela ich požiadavkám. Na začiatku roka 1742 uhorské a rakúske pluky vyhnali bavorské vojská z Horného Rakúska. Azda ženskej citlivosti na utrpenie a krviprelievanie možno ďakovať, že kráľovná sa po skúsenostiach z týchto vojen stala prívrženkyňou mierovej politiky a ani svojmu synovi a spoluvládcovi Jozefovi nedovolila viesť vojnu proti Pruskú a Bavorsku. Vyhlásila, že: „vojna je ohyzdné protiľudské remeslo a lepší je menej oslnivý mier než vojna opradená slávou“.
Mladá kráľovná nezdedila nepriateľov len za hranicami ríše. Ani vnútri krajiny nemala pevnú oporu. Vládla tu ozajstná gerontokracia – starí ministri, protekcionárstvo a korupcia bujneli vo všetkých formách všade. Okrem vojnového stavu, ťažila krajinu silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície, nevzdelanosť širokých ľudových vrstiev a ich bezhraničná bieda.