Napoleon Bonaparte životopis

Napoleon Bonaparte - vojvodca a diktátor

Korzičan Napoleon Boaparte sa narodil 15.augusta 1769. Jeho otec, advokát Charles Bonaparte, chcel mať zo syna vojaka, a tak ho poslal študovať na učilištia Brienne a Paríži. Ambiciózny a vzraston neveľký Napoleon prejavoval vľa disciplíny, ale aj odvahy a už v roku 1785 (mal 16 rokov) sa stal poručíkom. Vrátil sa na Korziku, kde sa zúčastňoval na separatistickom hnutí, ale v roku 1793 musel aj s matkou újsť do vtedy revolučného Paríža. Keďže mal dostatočne revolučné zmýšľanie, vládnucí Konvent ho prijal do služieb svojej armády. Ešte v tom istom roku pod jeho velením armáda dobyla rojalistami obsadenú pevnosť Toulon, za čo získal hodnosť generála. Dvadsaťštyri ročný generál sa stal obľúbeným vodcom a aj napriek jeho chvíľkovemu odvolaniu z armády (kvôly Robespierrovej smrti a neprehľadnosti situácie) sa z neho stala prvá osobnosť armády. V jeho 26 rokoch ho povolali ako hlavného veliteľa tzv. talianskej armády, ktorej cieľom bolo obsadit Taliansko. Výrazné úspechy spočívali najmä v inteligentnej stratégii, ktorá naháňala brániacim sa strach. Napoleon neváhal využívať aj politické intrigy na svoj postup. V roku 1797 stál na čele generálneho prevratu , ktorým sa podarilo nastoliť vojenskú diktatúru. O rok neskôr a však Napoleon postavil do čela armády so svetovládnymi chúťkami. Aj keď námornú bitku s admirálom Nelsonom v ústí Nílu francúzska armáda prehrala, postup pozemných vojsk na Káhiru sa nedal zastaviť. V roku 1799 sa po návrate do Paríža dostal za pmoci armády na vrchol svojej moci. Mal podporu buržoázie, pretože dočasné panovanie vojenskej diktatúri hrozilo ľudovými povstaniami a nepokojmi. Nová ústava zaručovala prvému konzulovi rozsiahle rozhodovacie právomoci, čo Napoleon využil. Začiatok nového storočia a nepokojná situácia v Európe podnietili Napoleona k vojenským prípravám. Jeho mocibažnosť nakoniec prerástla v roku 1804 do rozmerov bsolutistickej diktatúri. Dal sa spolu s manželkou Jozefínou vyhlásiť za doživotného cisára. Jeho moc sa začala rozpínať po Európe a armáda zanechávala za sebou spálenu zem. Na mori sa mu však vďaka silnej anglickej flotile nikdy nepodarilo získať moc. Cieľom jeho vojen bola márnomyseľná túžba stať sa najväčším pánom v Európe. Od roku 1806 bez problémov víťazil na frontoch v Prusku, Rakúsku i Španielsku. Európa ležala francúzskemu cisárovi prí nohách - s výnimkou Británie a Ruska. Keďže na mori si netrúfal, vydal sa napoleon dobyť Moskvu.

V roku 1812 sa rozhodolrýchlym úderom dobyť Rusko. Na jeho prekvapenie sa ruská strana postavila na veľký odpor. V bojoch pri Borodine bola síce Napoleonova armáda víťazom, ale riade zdecimovaným. Postup na Moskvu spomaľovala zlá organizácia zásobovania vo veľkej krajine. Dňa 14. septembra vošla Napoleonova armáda do Moskvy. Tá však bola prázdna a v plameňoch.. Rýchlo prichádzajúca daždivá jeseň a krutá zima donútili na takúto klímu nepripravenú Napoleonovu armádu ustupovať. Ruská armáda začala so svojimi pravidelnými útokmi a dokonale zdecimovala hrdú armádu Napoleona. Vyhnanie Francúzov z Ruska vyvolalo veľkú vlnu bojov proti Francúzsku. Oslabená vojenská sila sa nedokázala udržať. Po bitke národov v roko 1813 v Lipsku, kde napoleonovskú armádu rozbili pruské a ruske vojská, začala sa ofenzíva z viacerých strán. O rok neskôr padol Paríž do rúk spojencov. Napoleon abdikoval, ale ešte v roku 1815 sa pokúsil za pomoci časti armády zvrátiť stav Európe. Čakala ho definitívna a neľútostná porážka pri Waterloo. A potom už len vyhnanstvo na ostrov s. Heleny, kde umrel v roku 1821.