Narodil sa 10.novembra 1483 v Eislebene. Osem detí bolo vychovávaných prísne, hoci ich otec mal
zmysel aj pre humor. Mestskú školu v Mansfelde začínal štyrmi predmetmi – čítanie, písanie, spievanie, latinčina a „piatym predmetom“ hojne používaným výchovným prostriedkom – palicou.
Vďaka zlepšenej otcovej finančnej situácie študoval od 14 – tich rokoch na dobrých školách v Magdeburgu a chodieval spievať so školským spevokolom pekným altovým hlasom. V škole v Eisenachu získal vzťah k hudbe – flaute a lutne.
Ani nie osemnásť ročný študoval na artistickej fakulte slobodných umení v Erfurte ako usilovný a bystrý študent. Po štúdiách si od kolegov pre svoje schopnosti získal prezývku filozof. Hoci mal už dvadsať rokov, Bibliu na erfurtskej univerzite nemal. Študoval právnické knihy a tak nastúpil juristickej kariére – k rozhodujúcej premene. Bol šikovným veselým mládencom, dobrým spoločníkom, ale zažil aj smutné príhody a zážitky. Keď udrel blesk vedľa neho tak, že sa ocitol na kolenách v úzkosti, zaumienil si s vďačnosťou k sv. Anne, že bude mníchom. Zvolil si najprísnejší čierny kláštor Augustínskych mníchov v Erfurte. Už z domácej výchovy si priniesol predstavu Krista prísneho Sudcu a tak sa trápil svojimi hriechmi. V roku 1506 bol prijatý do rádu. Pri svojom postupe sa dostal nečakane do Wittenbergu s univerzitou, kde bol v roku 1509 prómovaný za bakalára.
Túžba tej doby po reformácii cirkvi sa prejavila aj v kláštornom živote a mala obrovský vplyv na Luthera. Po návrate z Ríma začal postupovať v úrade a hodnosti. Výkladmi biblických textov vplýval na reformu vysokoškolského štúdia. Známy je jeho názor na odpustky založené pápežom Bonifácom VIII. Tvrdilo sa, že skrze odpustky sú brány pekla zatvorené a brány neba otvorené. Podľa Luthera najväčšie nabezbečenstvo odpustkov spočívalo v ich falošnom chápaní.
Za to si vyslúžil nepriazeň cirkvi a dostával sa do sporu a nemilosti.
Uverejňoval rôzne spisy a výklady viery. V roku 1520 vydal najostrejší spis: „O babylonskom zajatí cirkvi“ a obsahovo najhlbší „O slobode kresťana“. Zdôrazňoval, že je najprv nutná náprava duchovná a mravná.
Najťažšia skúška na Luthera a Reformáciu doľahla v sedliackej vojne (1524 – 1525) a dala podnet aj k sociálnym reformám. Nepriatelia reformácie obvinili Luthera, že sedliacka vzbura, ktorá bola potlačená a vodca Tomáš Munzer popravený, je dielom reformácie. Sedliacky ľud preto voči nej ochladol.