Pôvodným menom Napoleone Buonaparte. Pochádzal z korzickej šľachtickej rodiny Bonaparte, v roku 1785 vstúpil do francúzskej armády. Za francúzskej buržoáznej revolúcie, koncom 18.storočia, sa snažil presadiť na Korzike proti separatistickému hnutiu Paoliho. V decembri roku 1793 sa zaslúžil o dobytie Toulunu - bol vymenovaný za brigádneho generála. Zblížil sa s predstaviteľmi Direktória, v marci 1796 – vymenovaný za veliteľa talianskej armády. Na jar roku 1796 porazil Rakúsku armádu a dobil Miláno, víťazstvom u Rivoli 14.1. 1797 donútil Rakúsko k uzavretiu mieru a získal zároveň povesť neporaziteľného vojvodcu. 1798 – 99 viedol ťaženie do Egypta. Neúspechy direktória (porážky v Taliansku a Nemecku) mu umožnili uskutočniť štátny prevrat 9.-10. 11. 1799. Podľa novej ústavy 13.12. 1799 menovaný za prvého konzula. Najprv upevňoval diktatúru, 1800 – 1801 obnovil systém „sesterských republík“, v Taliansku, reorganizoval štátnu správu, sústredil sa na budovanie armády – vybudoval „Veľkú armádu“ (Grande Armée). V roku 1804, Francúzsko – cisárstvo. Vďaka víťazným vojnám značne rozšíril územie a získal pre Francúzsko prevahu nad štátmi západnej Európy. Porážkou vo vojne s Ruskom 1812 začal rozpad cisárstva. Vstup vojsk proti francúzskej koalície do Paríža v roku 1814 donútil Napoleona I. vzdať sa trónu. Bol poslaný na ostrov Elbu. Znovu sa zmocnil francúzskeho trónu v roku 1815, ale po porážke v bitke u Waterloo sa musel 22.6. 1815 vzdať francúzskeho trónu po druhý krát. Posledné roky života strávil ako zajatec Britov vo vyhnanstve na ostrove svätej Heleny.