Roku 1855 sa pokúšal o vstup do Senátu, ale nakoniec sa kandidatúry vzdal a pod-poroval Lymana Trumbulla. O rok neskôr vstúpil do novovzniknutej Republikánskej strany a o ďalšie dva roky kandidoval do Senátu. Jeho protikandidátom bol senátor za Demokratickú stranu Stephen A. Douglas. Vo svojom prejave 16. júna 1858 Lincoln vyslovil presvedčenie, že senátor Douglas, šéf justície Roger B. Taney, a demokratickí prezidenti Franklin Pierce a James Buchanan pripravovali pôdu na rozšírenie otroctva do ostatných teritórií. Ďalej v tomto prejave predstavil víziu Američanov buď ako otrockého, alebo slobodného národa. Národ rozdelený na dva tábory prirovnal k domu rozpadajúcemu sa na dve časti. Po tomto prejave sa Douglas zúčastnil na siedmych rokovaniach s Lincolnom, ktoré budúci americký prezident nad známejším súperom vyhral. Avšak, ani po tomto úspechu sa Lincolnovi nepodarilo dostať do senátu, keď zákonodárny zbor štátu Illinois zložený z prevažne demokratických poslancov zvolil práve Douglasa.
Vo februári 1860 sa Lincoln po prvýkrát významnejšie politicky zviditeľnil na severovýchode, keď oslovil zjazd Cooperovej Únie, ktorý sa konal v New Yorku. Týmto krokom dosiahol métu prezidentskej kandidatúry. Na republikánskom zjazde v máji roku 1860 v Chicagu bol vedúcim kandidátom William H. Seward. Mal však postavenie, ktoré z neho spravilo nevítaného hosťa v problémových štátoch, ktoré Republikáni stratili roku 1856: Pennsylvánia, Indiana, Illinois a New Jersey. Dôsledkom toho bolo, že Lincoln sa stal víťazom spomedzi Republikánov ako druhá možnosť, ktorú mala verejnosť k dispozícii. Pokračoval v úspešnom ťažení smerom k Bielemu domu, keď porazil severného Demokrata Douglasa, južného Demokrata Johna C. Breckinridgea a kandidáta Ústavnej Únie Johna Bella. Lincoln si zvolil silný vládny kabinet, ktorého funkcie zastávali jeho najväčší rivali spomedzi Republikánov. Seward bol štátnym sekretárom (ministrom zahraničia), Salmon P. Chase bol ministrom financií a Edward Bates generálnym prokurátorom. V čase Lincolnovej inaugurácie vystúpilo 7 členských štátov z Únie. Jeho prezidentský príhovor nemal na Juhu žiadnu priaznivú odozvu a napriek nesúhlasu väčšiny vládneho kabinetu Lincoln súhlasil s posielaním finančných prostriedkov do pevnosti Sumter v Charlstonskom prístave. Pevnosť bola symbolom federálnej autority – pozoruhodné v štáte, ktorý viedol vystúpenie z Únie, v Južnej Karolíne – a ktorému hrozilo, že bude čoskoro evakuovaný pre nedostatok zásob. 12. apr. 1861 Južná Karolína zaútočila na pevnosť Sumter a vyprovokovala tým Občiansku vojnu.