3.4 Obdobie - „Gala“
V roku 1928 prišli do Cadequés traja významní umelci s rodinami. Jeden z nich bol Paul Éluard so ženou Galou a dcérou Cécile. Éluard sa rozhodol navštíviť Dalího, aby Dalí namaľoval jeho portrét (príloha č.4). Počas maľovania Éluardovho portrétu mal Dalí veľa možností stretnúť sa s Éluardovou manželkou Galou a zblížiť sa s ňou a zaľúbiť sa do nej. Pre Dalího sa stala Gala láskou na prvý pohľad. Gala sa volala vlastným menom Helena Diakanoff Devulinová a bola pôvodom Ruska. Bola nápadne podobná ženám, ktoré Dalí dovtedy namaľoval vo svojich obrazoch. Gala sa pre neho stala ideálom ženskej krásy a každá ženská postava v jeho obrazoch, ktorú odvtedy namaľoval mala jej tvár. Kým Dalí domaľoval Éluardov portrét, Gala sa bez váhania rozhodla opustiť manžela a dcéru. Odvtedy prerušila všetky svoje kontakty s rodinou a zaujímala sa len o svoj život po boku Dalího. O tejto skutočnosti sa to dozvedel Salvadorov otec, bol veľmi nešťastný a snažil sa to synovi vyhovoriť. Vzťah Salvadora s otcom sa natoľko zhoršil, že Salvador musel opustiť rodný dom a otec ho nechal vydediť. Dalí sa preto musel od otca odsťahovať a tak kúpil pre seba a Galu malú rybársku chatu v Port Ligat, čo je blízko pri Cadequés, kde spolu odvtedy trávili veľkú časť roka.

3.5 Nové teórie
V roku 1930 začínal rozvíjať svoju paranoicko-kritickú metódu. S Buñeulom začal pracovať na písaní scenára „Zlatý vek“, čo je pokračovaním „Andalúzskeho psa“. Všetky ostatné scenáre, ktoré napísali sa im už sfilmovať nepodarilo. O rok neskôr vystavoval po prvýkrát svoje obrazy na surrealistickej výstave v USA. V tej dobe bola založená zberateľská skupina s názvom „Zverokruh“, ktorá pravidelne kupovala Dalího práce. V roku 1934 sa kvôli obrazu „Záhada Wiliama Tella“ dostal do sporu s niektorými surrealistami a hlavne s André Bretonom. Breton Dalího odsudzoval kvôli názoru na Hitlera. Dalího záujem o neho bol výhradne paranoický a apolitický. Tvrdil, že Hitler sa mu zdá ako muž zaujímavý, a to bol dôvod prečo ho často kreslil, rovnako ako Lenina preoblečeného za ženu. Dalí vystavoval svoje obrazy v Newyorskej galérii a výstava sa skončila s triumfálnym úspechom. V roku 1935 sa po rokoch zmieril s otcom na podnet svojho strýka Rafaela Dalího. V roku 1937 odišiel do Hollywoodu, aby napísal scenáre pre bratov Marxových a prednášal o paranoicko-kritickej metóde. V roku 1938 vystavoval Dalí na parížskej výstave, v tom roku tiež navštívil v Londýne jeden zo svojich vzorov Sigmunda Freuda a nakreslil veľa jeho portrétov. Potom ako bol v roku 1939 definitívne vylúčený Bretonom zo surrealistického spolku, dostal od surrealistickej spoločnosti prezývku „Avida Dollars“, čo v preklade znamená „Chtivý dolárov“. V roku 1940 odišiel s Galou do New Yorku a zostali tam v exile až do roku 1948.

V Amerike sa stal veľmi úspešným a okrem výstav obrazov a rôznych grafík sa mu podarilo vydať aj knihu s názvom „Tajný život Salvadora Dalího“. Okrem toho robil skice pre Walta Disneyho a navrhoval aj sekvencie pre Alfreda Hitchcocka. Po návrate do Európy, od roku 1949 ďalej vystavoval svoje obrazy a prednášal na rôznych európskych univerzitách. V roku 1951 vydal „Mystický manifest“, ten bol úvodom do jeho časticového obdobia. Do USA sa často vracal, napríklad v roku 1956 vystavoval v Národnej galérii vo Washingtone. V roku 1958 začal pracovať na knižnej ilustrácii Dona Quijota. Začiatkom šesťdesiatych rokov namaľoval obraz s názvom „Stanica v Perpignane“. Na perpignanskú stanicu sa pozeral ako na stred vesmíru a tento obraz sa stal jedným z jeho najlepších diel. Prvú veľkú retrospektívnu výstavu v tokijskom múzeu Seibu mal v roku 1964. V tom istom roku tiež vydáva knihu pod názvom „Denník génia“. V roku 1971 bolo otvorené v Clevelande, v štáte Ohio, Múzeum Salvadora Dalího. O rok neskôr, v roku 1972 bolo otvorené vo Figueras Múzeum Salvadora Dalího. V roku 1978 objavil prácu René Thoma o matematickej teórii katastrof. Po výstave svojich hyperstereoskopických diel v parížskom Pompidou sa stal členom parížskej Akadémie výtvarných umení, ktorá sa nazýva „Beaux-Arts“. V parížskom Centre Georges Pompidou sa o rok neskôr konala Dalího veľká retrospektívna výstava. Neskôr bola premiestnená do londýnskej galérie Tale.

3.6 Posledné roky
V roku 1980 ochorel na dlhodobú infekčnú chorobu a zoslabol. V lete roku 1982 zomrela jeho partnerka a inšpirácia Gala na ochorenie žlčníka. Po jej smrti sa odsťahoval na zámok Púbol, ktorý jej kedysi venoval. Dalí bol menovaný za „Marquis de Dalí y Púbol“, čo v prelade zo španielčiny znamená markíz z Púbola. V roku 1983 vznikol parfum „Dalí“ a v Madride a Barcelone sa uskutočnili jeho ďalšie významné retrospektívne výstavy. Dalí namaľoval svoj posledný obraz, ktorému dal meno „Chvost lastovičky“. O rok bol ťažko popálený pri požiari vo svojej spálni na zámku Púbol. Po požiari sa presťahoval do Torre Galatea. V pondelok 23. januára 1989 zomrel na zlyhanie srdca, spojené so zápalom pľú, v Torre Ga latea. Bol pochovaný v Teatro-Museo vo Figueras, tak ako si to želal. Všetok svoj majetok odkázal vo svojej poslednej vôli španielskemu štátu.

4 Tvorba
4.1 Začiatky
Jeho maliarske vlohy sa začali prejavovať už v ranom detstve, keď namaľoval svoj prvý obraz ako osemročný. V desiatich rokoch sa začal venovať impresionizmu a v štrnástich rokoch obdivoval Pompiers. Pompiers boli akademickí maliari devätnásteho storočia. Dalí predal svoje prvé dva obrazy už ako pätnásťročný. Počas svojho impresionistického obdobia tvorby, vo veku sedemnástich rokov obdivoval Renoira. Prvú výstavu mal spoločne so svojimi spolužiakmi v Galérii Josepha Dalmana, kde vystavoval osem svojich obrazov, keď mal osemnásť rokov. V roku 1920 sa definitívne prestal venovať impresionizmu a začal sa zaujímať o futurizmus a až vo veku dvadsaťštyri rokov sa začal naplno venovať surrealizmu a surrealistom zostal až do konca života.