Michelangelo Buonarroti životopis

Ťažko by sme hľadali velikána ako bol Michelangelo. Tvrdil o sebe, že je iba sochár, hoci práve pracoval na najvýznamnejších architektonických projektoch vtedajšieho Ríma, vyhlasoval o sebe, že nieje maliar, hoci práve maľoval fresky v Sixtínskej kaplnke. Dnes už dokonale poznáme jeho osobnosť i jeho život; máme jeho listy, listy, ktoré sám napísal i ktoré dostával. Bol to tvrdý človek, s ktorým sa ťažko vychádzalo.
Podpisoval sa ako Michelangelo, florentský sochár. Pochádzal totiž z Florencie.
Krátko po smrti jeho ochrancu začal sa pre Michelangela skutočný život so všetkými búrkami a útrapami. V predvečer revolúcie ušiel roku 1494 z mesta a po menších peripetiách sa dostal do Bologne, kde získal prácu vďaka členovi mestskej správy a veľkému milovníkovi umenia Aldovrandimu; mal dokončiť sochu sv. Dominika z Guzmanu.

Po návrate z Bologne pobudol čas vo Florencii a potom odišiel do Ríma. Za tohto prvého pobytu vo Večnom meste mladý umelec okrem iného vytesal na žiadosť francúzskeho kardinála Jeana Villiersa de la Grolaye z bloku bieleho carraského mramoru slávnu pietu, ktorá je dnes v kaplnke sv. Petra v Ríme. Je to obdivuhodné krásne súsošie a Michelangelo s oprávnenou hrdosťou vytesal svoje meno do šerpy, ktorú má Panna Mária krížom cez prsia. Keď sa s ním raz Condovi zhováral o mladistvom výzore Panny Márie, Michelangelo odpovedal: „Sviežosť a kvet mladosti sa u nej zachovali nielen prirodzeným spôsobom, ale možno a prispením božím, aby sa svetu dokázalo trvalé panenstvo a čistota Matky. U Syna to nebolo treba, skôr naopak, ak sa malo ukázať, že Syn boží vzal na seba ľudskú podobu a že okrem hriechu podliehal všetkému, čomu je vystavený obyčajný človek.
V súsoší s dokonale premyslenou ihlancovou kompozíciou sa odráža Michelangelovo hlboké kresťanské cítenie; podľa neho neexistovala predstava alebo myšlienka, ktorá by sa nedala vyjadriť v mramore, a práve podľa toho sa pozná pravý sochár.
Do akej miery Michelangelo doslova vpisuje svoje predstavy do mramoru vidieť na jeho súsošiach, ktorých postavy akoby už vopred boli schúlené v mramorovom bloku a určovali jeho tvar, miesto, aby svoj tvar odvodzovali z neho, a predovšetkým, pravdaže, na jeho tondách, na jeho medailónoch, ktorých forma spôsobuje mimoriadne veľké problémy.

S najväčším problémom tohto druhu sa Michelangelo bezpochyby stretol po návrate z Ríma, keď ho správa florentskej katedrály požiadala, aby čo najlepšie zužitkoval obrovský mramorový blok, ktorý kedysi iný sochár nešťastne navŕtal, napoly pokazil a potom nechal tak. Z tohto kusa mramoru Michelangelo prebudil k životu Dávida, majstrovské dielo svojej mladosti, ktoré ho stálo dva roky práce. 14. mája 1504 previezli sochu z Michelangelovej dielne za dómom ku vchodu do paláca Signorie. Dnes je na tomto mieste kópia a originál premiestnili do florentskej Gallerie dell´ Accademia.