Ludwig Van Beethoven
Hudba v jeho dielach dosiahla nové dimenzie. Cisári a králi oslavovali Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827) na vrchole jeho slávy ako najväčšieho z najväčších. To, čo Beethoven vytvoril, je viac ako len nový štýl. Jeho dielo znamená pre ľudskú existenciu vstup do ríše tónov. Natoľko ním ovplyvnil storočie, že ešte dlho po ňom sa vo vývoji hudby nič zásadne nezmenilo. Goethe o Beethovenovi: Ešte som nevidel umelca, ktorý by vo svojom diele dokázal toľko obsiahnuť, bol taký plný energie a vrúcnosti.
Príbeh je známy: v roku 1804 Beethoven dokončil svoju 3. symfóniu a na titulný list napísal : „Sinfonia grande intitolata Bonaparte del Sigre. Louis van Beethoven." Chcel svoju symfóniu venovať Napoleonovi. Ako mnoho iných Nemcov vo vtedajších časoch, napríklad Klopstock, Schiller, Holderlin, s obdivom sledoval priebeh Francúzskej revolúcie a nakoniec privítal konzula Napoleona Bonaparta ako zakladateľa novej republiky. Keď mu priatelia prišli oznámiť, že sa Napoleon sám vyhlásil za francúzskeho cisára, bol sklamaný a zhrozený. Nazlostený vygumoval meno nenávideného uzurpátora a zahundral: „Pošliape teraz všetky ľudské práva, len aby ukojil svoju ctižiadosť, vyvýši sa nad všetkých a stane sa tyranom!“ Nijaký dramatik by nevymyslel túto scénu lepšie a dramatickejšie. Bolo to naozaj tak. Beethoven vždy tak myslel, konal a hovoril. Žil v šľachtickej viedenskej spoločnosti, jeho priateľmi boli grófi, kniežata a arcivojvodovia. Hoci bol finančne závislý od ich veľkorysosti, vždy sa považoval za ich rovnocenného partnera, áno, otvorene pred nimi vyhlasoval: „Kniežat je veľa, ale Beethoven je len jeden!“ Nikdy sa nesnažil ich napodobňovať. Väčšinou chodil v nevyčistených oblekoch, neučesaný, býval v takých podmienkach, kde nebolo vhodné nikoho prijať. Napriek tomu prichádzali k nemu vysokopostavení príslušníci rakúskej šľachty a hodiny klavíra dával vo svojej neusporiadanej domácnosti komtesám a grófkam, zvyknutým na najväčší prepych. Takmer by si človek mohol myslieť, že začiatkom 19. storočia sa vo Viedni objavil prvý hippies a vznešenú spoločnosť šokoval svojim extravagantným správaním. Keby ho však táto spoločnosť nebrala vážne, sotva by bola jeho správanie trpela a oslavovala ho. Mnohí zo súčasníkov už tušili, že v jeho tvorbe začína hudba dostávať nové dimenzie. Nebol to Haydn, ani Mozart. Aj jeho správanie bolo iné, na nič nebral ohľad, bol nadmieru sebavedomý, za každých okolností až zraňujúco pravdovravný – bol jedinečný a neopakovateľný. Taká bola aj jeho hudba.
Narodil sa 19. decembra 1770 v Bonne. Jeho otec bol tenoristom v dvornej kapele na dvore kolínskeho arcibiskupa. Vychovával ho ako zázračné dieťa a už ako trinásťročný sa stal organistom a hráčom na violu. Roku 1787 ho arcibiskup poslal do Viedne, aby pokračoval v hudobnom vzdelaní u Mozarta. Natrvalo sa presídlil do Viedne až roku 1792. Čoskoro sa stal známym a všade vyhľadávaným. Mal prístup do všetkých významných viedenských palácov. Bohatí priatelia kráľovsky honorovali jeho skladby a krásne ženy vzdávali hold jeho géniovi. Napriek tomu sa cítil nešťastný. Mal len 26 rokov a už sa začali objavovať prvé problémy so sluchom. Bolo to hrozné. Ako tridsaťdvaročný napísal svoj testament, ktorý sa zachoval až do dnešných dní: „Ó, vy ľudia, ktorý ma vyhlasujete za nevraživého, zanovitého alebo mizantropa, ako mi krivdíte. Vy nepoznáte skrytú príčinu toho, čo sa vám navonok zdá. Moje srdce a moja myseľ boli od detstva predurčené pre nežný cit láskavosti, ba i veľké činy som bol vždy ochotný konať. Ale uvážte len, že už šesť rokov môj nevyliečiteľný stav..." Hluchota vysvetľuje mnohé v Beethovenovej povahe: prinajmenšom jeho čudáckosť, prepiatosť a prehnanosť.