Vincent van Gogh životopis

Vincent Willem van Gogh sa narodil 30. marca 1853 v juho holandskom mestečku Zundert ako najstarší syn kazateľa Theodora van Gogha a Anny Cornelie Carbentusovej. O 4 roky neskôr sa narodil Vincentov najobľúbenejší brat Theo.
Vo veku 16 rokov, v júly 1869 začal Vincent pracovať ako učen v medzinárodnej obchodníckej firme s umením Goupil s centrom v Paríži. Pracoval v pobočke galérie v Hágu, ktorú viedol jeho strýko Vincent. V auguste 1872 začal Vincent z Hágu písať listy Thoevi. Ich spoločná korešpondencia pokračovala počas nasledujúcich 18 rokov. Theo vtedy žil a pracoval v Bruseli.
V júni 1873 bol Vincent presunutý do pobočky v Londýne. Každodenný kontakt s umeleckými dielami zvyšoval jeho záujem o maliarstvo. Obdivoval realistické maľby zo života sedliakov najmä od Jeana – Francoisa Milleta a Julesa Bretona. Postupne Vincent stratil záujem o svoje zamestnanie a začal sa viac orientovať na Bibliu. Bol presunutý do Paríža. Potom späť do Londýna a späť do Paríža, až ho roku 1876 zo spoločnosti prepustili. Vincent hnaný rastúcou túžbou pomáhať ľuďom, rozhodol sa že sa stane kňazom.
Ešte v roku 1876 sa vrátil do Anglicka, aby tam pracoval ako učiteľ a pomocník kazateľa na internátnej škole. Už v novembri toho istého roku mal svoju prvú kázeň. Jeho záujem o evanjelické kresťanstvo a pomoc chudobným sa stal posadnutosťou. Z dôvodu nedostatku profesiónalnej perspaktívy, vrátil sa v decembri roku 1877 do Amsterdamu. Keď ho odmietli prijať na teologickú školu, vstúpil Vincent do misionárskej školy blízko Brusela a v decembri roku 1878 odchádza do Boriange, čo je oblasť na juhu Belgicka s vysokou ťažbou uhlia, aby tam pôsobil ako laický kazateľ. Vincent sa stotožnil s baníkmi, spával na podlahe a rozdával svoj majetok. Jeho extrémna odovzdanosť vyvolávala nesúhlas v cirkvi a preto bol prepustený.
V roku 1880 sa Vincentova snaha byž užitočným premenila na želanie stať sa umelcom v Božích službách. Napísal vtedy : „ Snaha pochopiť čo nám veľkí umelci a majstri umenia hovoria vo svojich dielach vedie k poznaniu Boha. Niekto to napíše v knihe, niekto to namaľuje na plátno.“ Vincent odchádza do Bruselu a samostatne študuje. Občas mu pomáhal holandský umelec Anthon van Rappard.
Pretože Vincent nemá skoro žiadny majetok a nemá ani na živobytie, podporoval a pomáhal mu jeho brat Theo, ktorý vtady už pracoval v Parížskej pobočke spoločnosti Goupil. Pomáhal mu neustále až do konca Vincentovho života.

Práve preto van Gogh považoval svoju prácu na ovocie ich spoločného úsilia.
Keď sa Vincent rozhodol stať sa umelcom, nikto vtedy nemohol ani len tušiť jeho nesmierny talent. S prekvapujúcou rýchlosťou , tento nemotorný no nadšený učeň rozvinul v sebe silnú umeleckú osobnosť s jemu vlastnými farebnými efektmi a jednoduchými no nezabudnuteľnými kompozíciami. V dome rodićov, v Etten, rozvíjal svoje maliarske techniky. Vincent na konci roku 1881 odišiel, aby si prenajal štúdio v Hágu. Svoje prvé akvarelové a olejové štúdie urobil v lete 1882.
V septembri 1883 Vincent odchádza do provincie Drenthe na severovýchod Holandska, aby tam maľoval krajinu a roľníkov, ale kôli nedostatku potrebného a kvalitného materiálu odišiel do Nuenenu v Brabate a venoval sa maľbe roľníkov a sedliakov. Napätie medzi ním a Theom narastalo lebo Vincent vyčítal bratovi, že sa dostatočne nesnaží predávať jeho obrazy, ktoré mu medzitým začal posielať. Theo pripomínal bratovi, že jeho tmavé maľby sa Parížanom veľmi nepáčia lebo impresionisti vtedy používali jasné odtiene. V roku 1885 Vincent dokončil svoj obraz s paradajkami, jeho prvú široko-škálovú kompozíciu a zároveń jeho prvé majstrovské dielo.
Po dlhom pobyte na vidieku v Brabante, odišiel Vincent do Antwerp v nonembri roku 1885.
Van Gogh bol osviežený Antwerpami a ich mestskou zástavbou, napísal : „Našiel som tu zdroj nápadov aké som potreboval.“ Konečne mal aj lepší prístup k predajcom kvalitného materiálu.
Medzi exotickým tovarom, ktorý začal vstupovať na európsky trh, boli aj Japonské drevomaľby, ktoré začal Vincent zbierať. Na začiatku roku 1886 sa Vincent spolu s Theom presťahoval do parížskej štvrte Montmarte. Je to rozhodujúce obdobie vo vývoji jeho maliarského štýlu. Theo, ktorý už riadil pobočku spoločnosti, zoznámil Vincenta s prácami Clauda Moneta a iných impresionistov. Teraz uvidel na vlastné oči ako impresionisti použivali farby, svetlo a motíny mesta a krajiny. Začal sa stretávať s niektorými modernými umelcami ako napr. Paul Gauguin, Henri de Toulouse-Lautrec alebo Camille Pissarro. Vincentove Parížské práce sú maľby o prispôsobení vplyvov okolo neho; jeho paleta sa stala jasnejšia. Podobne ako impresionisti, aj Vincent čerpal námety z mestských kaviarní a bulvárov a takisto z krajiny na brehoch rieky Seiny. Napísal vtedy : „ Čo je požadované v umení dnes, je niečo veľmi živé, farebné a intenzívne.“ Keďže nebol schopný dovoliť si zaplatiť modelov, kúpil si kvalitné zrkadlo. V Paríži tak namaľoval vyše 20 vlastných portrétov. Z tejto série sa jasne dajú čítať jeho experimenty s farbami a technikami.

Zo začiatku boli ešte sivé a hnedé {vplyv pobytu v Brabante} no postupne začal viac používať červenú, zelenú, modrú a hlavne žltú. Svojej sestre napísal : „ Mojim zámerom je ukázať, že je možné urobiť množstvo rôznych portrétov jednej a tej istej osoby.“ Jeden z posledných portrétov, ktoré namaľoval v Paríži, tzv. Autoportrét umelca, je dramatickým zobrazením jeho osobnej umeleckej identity. Vincent pravidelne maľoval v Amieres, dedinke blízko Paríža, kde impresionisti často hľadali námety. Neskôr opäť píše list sestre Wil: „ Keď som toto leto maľoval obraz krajiny v Amieres, uvidel som viac farieb ako kedykoľvek predtým.“
Medzi svojich nových priateľov Vincent rátal maliarov, ktorých sám označoval ako „umelcov malého bulváru.“ Boli medzi nimi napr. Toulouse-Lautrec, Signac, Bernerd alebo Louis Anquetin – boli mladší a menej známy ako impresionisti. Vincent organizoval spoločné výstavy v Parížskych reštauráciach. Umelci sa často stretávali aj v maliarskom obchode Péra Tanguya, kde bol van Gogh často v kontakte Paulom Gauguinom. Tanguy bol obchodník, ktorý ochotne poskytoval materiály mladým umelcom a príležitostne vystavoval Vincentove maľby vo výklade. Van Gogh aj naďalej zbieral Japonské maľby a pozorne ich študoval. Usporadúval aj výstavy japonských drevorytín a jeho vlastná práca bola v tomto období tvarovo i farebne štylizovaná ako japonské diela.
Na začiatku roku 1888 odišiel do Provence, na juh Francúzska. Opísal to takto : „ Pripadalo mi už takmer nemožné tvoriť v Paríži.“ Prenejal si štúdio v Arles, neskôr známe ako Žltý Dom a pozval Gauguina, aby sa k nemu pridal. V očakávaní jeho príchodu, van Gogh stále maľoval slnečnice, aby tak trochu skrášlil Gauguinovú izbu. Vicent, inšpirovaný svetlými farbami a jasom Provence, začal maľovať obraz za obrazom v jemu vlastnom silnom štýle. Zatiaľ čo v Paríži jeho maľby obsahovali veľký rozsah námetov a techník, v Arles sú jeho maľby do značnej miery zhodné. Van Gogh vstúpil do obdobia nesmiernej kreativnej aktivity. Počas celého dňa sa venoval iba maľovaniu a nepoznal nič iné. Theovi vtedy napísal : „ Celé dni uplynú bez toho, aby som niekomu povedal čo len jediné slovo.“ Uchvátený pohľadom na jar v Provence, maľoval Vincent rozkvitajúce ovocné stromy a neskôr, v lete, výjavi zo života roľníkov. Maľoval v prírode, často tak povediac na „ jeden dych.“ Snažil sa tak zachytiť pravú podstatu maľovaných objektov. Charakterizoval každé ročné obdobie a každý predmet špecifickými farbami.

Sám vtedy napísal :
„ Ovocné sady vynikajú ružovou a bielou, pšeničné polia sýto žltou.“ Farba sa preňho stala výrazovým a citovým nástrojom na vyjadrovanie. V obraze Spálňa v Arles zobrazil svoju izbu s úplnou jednoduchosťou, používajúc rovnaké pomery oranžovej a modrej, žltej a fialovej, červenej a zelenej. Gauguinovy vtedy napísal : „ Chcel som týmito odlišnými farbami vyjadriť dokonale upokojujúci pocit.“ Gauguin prišiel do Arles v októbri 1888 a ostal 9 týždňov maľovať a diskutovať s Vincentom o umení. Postupne však začali medzi nimi narastať rozpory. V decembri prežíval Vincent ťažké obdobie, počas ktorého dokonca napadol Paula britvou a neskôr si odrezal časť ľavého ucha. Bol preto umiestnený v nemocnici v Arles, kde zotrval aj počas januára.
Po prepustení z nemocnice sa dobrovoľne prihlásil na psychiatrickej klinike v Saint – Rémy,
15 km od Arles. Svoje zrútenie pripísal nadmiernemu pitiu a fajčeniu, ktorých sa medzičasom vzdal. Zo strachu, že sa znova zrúti, v máji 1889 napísal : „ Želám si ostať odrezaný od svojej mysle ako aj od ostatných ľudí.“ Ošetrujúci lekár vtedy poznamenal, že Vincent trpí akútnym šialenstvom a halucináciami. Napriek zlému zdravotnému stavu, Vincent urobil z vedľajšej cely štúdio, kde vyprodukoval 150 obrazov. Maľoval svet, ktorý videl z izby no bez železných mreží, ktoré mu prekážali vo výhľade. V nemocničnej záhrade maľoval kosatce, orgovány a brečtany. Neskôr mal dovolené aj vychádzky k vzdialenejším poliam, kde maľoval pšeničné lány, olivové sady a citrusové stromy, ktoré boli všade naokolo. Prísna disciplína azylového života dodala Vincentovi ťažko vydretú psychickú stabilitu. Keď začínal strácať dôveru v maľovaní svojich obrazov, skúsil Vincent maľovať kópie obrazov svojich obľúbených maliarov, hlavne Milleta, Rembrandta alebo Delacroixa. Urobil vyše perfektných 20 kópií Milletových obrazov zo života sedliakov.
Po jednom z násilných útokov, keď sa pokúsil otráviť farbou, mu zakázali maľovať. Pokiaľ bol v Arles a v Saint-Rémy pravidelne posielal Theovi všetky svoje maľby. Aj napriek chorobe maľoval jedno majstrovské dielo za druhým napr., obrazy ako Citrusy, Hviezdnatá Noc alebo Kosatec. Theo povzbudzoval brata a písal mu : „ Tvoje obrazy majú takú intenzitu farieb akú si nikdy pradtým nedosiahol...ale na tvojich maľbách vidím, že si zašiel ešte ďalej a zachytil si skutočnú podstatu tvojich myšlienok o prírode a živých bytostiach.“ Postupne sa o Vincentové práce začali zaujímať aj mnohý iný ľudia. Progresívna skupina belgických umelcom „ Les Vingt“ zahrnula do svojej výstavy aj 6 van Goghových malieb.

Keď Vincent vystavil svoje najnovšie obrazy v Salóne nezávislosti – 2 obrazy v 1889 a 10 v 1890 – všetci priatelia ho ubezpečovali o ich úspechu. „ Veľa umelcov si myslí, že tvoje maľby boli na výstave najvýraznejšie“ , napísal mu Gauguin.
Po dlhom pobyte v Saint- Rémy odišiel Vincent do Anvers – sur – Oise, malej dedinky pri Paríži. Mal tak konečne viac príležitostí stretávať sa s bratom Theom. Zveril sa do opatery Paulovi Gachetovi, homeopatyckému psychológovi, ktorý bol aj amatérsky maliar. Vincent si Gacheta rýchlo obľúbil. Ten mu odporučil sústrediť sa len na maľovanie. Vincent začal maľovať obrazy znovunadobudnutej slobody, ale aj okolitej krajiny a pšeničných polí. Pracoval s veľkým nasadením a počas nasledujúcich 2 mesiacov sa mu podarilo namaľovať každý deň 1 obraz. Vincentovi sa toto obdobie pokoja a vnútornej stability veľmi páčilo. V júni 1890 navštívil svojho brata v Paríži. Theo mu oznámil, že plánuje založenie vlastnej spoločnosti, takže si budú musieť obaja stiahnúť opasky. Silne poznačený Theovým oznamom, začína vo Vincentovi narastať vnútorné napätie. Sám to opísal takto : „ Môj život je podkopaný a moje kroky sú taktiež veľmi neisté.“



27. júla 1890 odišeil Vincent na pšeničné pole a tam si strelil do hrude. Doplazil sa ešte do svojej ubytovne, kde o 2 dni neskôr, teda 29. júla 1890 zomrel. Po celý čas bol Theo pri ňom.
Medzi smútiacimi boli aj Camille Pissarro, Emile Bernard a Pére Tanguy. Celá vincentová rakva bola pokrytá žltými kvetmi, teda jeho najobľúbenejšou farbou. Do hrobu k rakve boli vložené aj všetky jeho štetce a palety.
Vincentové maľby boli odovzdané Theovi. Ich skutočné dedičstvo bolo pochopené až vďaka ich mocnému vplyvu na umelcov 20. storočia. Theo zorganizoval ich výstavu ešte v septembri 1890. No ani jemu už zdravie neslúžilo a tak Theo zomrel 25. januára 1891.
Vdova po Theovi sa s ich dieťaťom a všetkými maľbami vrátila späť do Holandska. Po jej smrti v roku 1925 zdedil všetky maľby Theov syn Vincent Willem van Gogh. Kôli iniciatíve Holandského štatu, ktorý chcel na počesť ešte aj po smrti dlho neuznávaného maliara postaviť múzeum, dal Vincent Willem van Gogh previesť všetky maľby na Nadáciu Vincenta van Gogha ktorú založil. Stavba múzea, ktoré navrhol holandský architekt Gerrit Rietveld, sa začala v r. 1969 a múzeum bolo prvýkrát sprístupnené v r. 1973. Odvtedy toto múzeum vystavuje najväčšiu kolekciu van Goghových malieb, ktoré sú zapožičané z Nadácie Vincenta van Gogha.