Aby získal predstavu o nahom tele, chodil kresliť kamenárov, ktorí pracovali len s tenkou plachtou okolo slabín. Keď skicoval v knižnici paláca, prišla za ním Contessina, aby mu oznámila, že jej otec už podpísal sobášnu zmluvu s Pierom Ridolfim.
Pri jednej zo svojich kázní obvinil Savonarola zo všetkého zla v meste Mediciovcov a dovolil si zaútočiť aj na samotného pápeža (Inocent VIII.). Savonarola predpovedal Lorenzov odchod a odchod celej vládnucej rodiny Mediciovcov a nástup novej vlády pod správou nových prísnych zákonov. Michelangelo dokončil Zápas Kentaurov, o niekoľko dní ho navštívil brat Lionardo a požiadal ho, aby obetoval svoje dielo Bohu – priniesol svoj mramor a spolu s ostatnými umelcami hodil svoje „neslušné“ a „rúhačské“ dielo do ohňa. Michelangelo brata bez slova vyviedol na ulicu.
Krátko po dokončení Zápasu Kentaurov Bertoldo umrel. Michelangelo bol pri ňom a v posledných minútach mu Bertoldo povedal: „Michelangelo. . . si mojím dedičom. . . ako ja som bol Donatellovým.“ Po Bertoldovej smrti Sochárska záhrada prestala fungovať. Michelangelo začal na podnet Platónskej akadémie písať prvé sonety – pre Contessinu. Lorenzo zariadil aby Giovannimu udelili kardinálsku hodnosť a Giovanni spolu s Bratrancom Giuliom odišiel do Ríma. Hneď po tom Lorenzo odišiel do Carreggi, zotaviť sa a nabrať nové sily na boj s Savonarolom a poveril svojho syna Piera, aby počas jeho neprítomnosti spravoval palác. Čoskoro sa však Lorenzov zdravotný stav ešte viac zhoršil a do paláca prišiel chýr, že Il Magnifico umiera. Pier s Contessinou a Giulianom odcestovali do Carreggi, kde Lorenzo o pár dní umrel.

Po Lorenzovej smrti Michelangelo bez vyzvania odišiel z Medicejského paláca a vrátil sa do rodného domu. Niekoľko týždňov sa len nečinne potuloval po Florencii a rozmýšľal o svojej budúcnosti. V júli dostal ponuku od Domenica Ghirlandaia, aby sa tak, ako Granacci vrátil späť do maliarskeho cechu. Michelangelo túto ponuku odmietol, pretože si uvedomil, že by to bol krok späť, že by mu požiadavky fresky zmenili kresbu a štýl a že by stratil všetko, čo sa za posledné tri roky u Bertolda naučil. Keď sa raz bezradne prechádzal ulicami Florencie stretol priora rehole mníchov Santo Spirito (Svätého ducha) - Nicolu Bichielliniho, ktorý mu navrhol, že môže navštevovať knižnicu a sprístupnil mu pre verejnosť neprístupné chodby kláštora, kde Michelangelo začal študovať fresky rôznych autorov.
Po čase sa Michelangelo rozhodol, že je čas vytesať prvú samostatnú sochu. Nebol si istý, čo chce vytesať, vedel len, že to bude socha na počesť Lorenzovi.