„Chytím osud pod krk, nesmie nado mnou zvíťaziť. Je predsa také krásne ho tisíckrát prežívať, aj keď nie som preň stvorený...“ Tieto slová napísal Ludwig van Beethoven vo chvíli, keď bol na pokraji zúfalstva. Od najranejšieho detstva mal ťažký život. Jeho otec hudobník - tenorista bol surový opilec, ktorý keď rozpoznal talent malého Ludwiga, chcel z neho podľa Mozartovho vzoru urobiť zázračné dieťa, a tak zarábať peniaze. Budil chlapca aj v noci, aby cvičil a hral. Len-len, že mu nesprotivil hudbu na celý život. Ludwig otca nenávidel, no úprimne miloval svoju matku. Keď zomrela, staral sa sám o výchovu bratov, lebo na otca sa nedalo spoľahnúť. Sám preberal aj jeho penziu aby ju otec neprepil.
Hoci Ludwig van Beethoven dostal v Bonne len najzákladnejšie vzdelanie, vďaka kurfistovi sa dostal do Viedne, kde sa hudobne vzdelával u J. Haydna, J. Schenka, A. Salieriho a v kontrapunkte u J. G. Albrechtsbergera. Čoskoro sa preslávil ako klavirista, koncertoval v rôznych európskych mestách, roku 1796 navštívil aj Prahu. Jeho interpretačné a improvizačné schopnosti však najlepšie poznala Viedeň. Len čo však začal strácať sluch, asi od dvadsiateho šiesteho roku života, postupne začal opúšťať dráhu koncertného umelca a venoval sa výlučne komponovaniu. Keď pracoval pri klavíri, dával si do úst drevenú tyčku a opieral sa o rezonančnú dosku, aby vôbec niečo počul. Približne od roku 1819 bol celkom hluchý. Beethoven bol nižšej postavy, mal vypuklé čelo, malý štvorhraný nos, energickú bradu a prísne pery – tak ho opisovali jeho súčasníci. Pekný nebol, ale z jeho tváre vyžarovala sila osobnosti, ktorá nepoznala pocit malosti ani podliehanie zdanlivo neprekonateľným okolnostiam. Celý život bojoval za ideály v duchu Francúzskej revolúcie, ku ktorým sa hlásil, burcoval k prejavom ľudskosti – a altruizmu – lásky k blížnemu. Pred nikým sa neskláňal ako lokaj, ani pred cisárom, keď ho stretol na kúpelnej kolonáde. Vždy vystupoval ako slobodný, nezávislý umelec. Jeho dielo je úmerné zápasu, ktorý zvádzal o každú notu svojej hudby. Na rozdiel od Haydna, ktorý tvoril bez zábran, a od Mozarta, ktorého v jeho nevyčerpateľnej tvorbe viedla intuícia, Beethoven, tretia vrcholná osobnosť viedenského hudobného klasicizmu, o svojich dielach najprv dlho premýšľal, pripravoval si k nim tematický materiál, ktorý veľakrát menil. Tvrdí sa, že skôr než sadol k notovému papieru, mal kontúry diela sformulované už v pamäti.