OBSAH
Svetová literatúra po roku 1945. 3

Spoločensko – historické pomery. 3

Povojnové smery a prúdy. 3

Literatúra východného bloku. 3

Západná literatúra. 4

Existencializmus. 4

Jean-Paul Sartre (1905 – 1980) 4

Albert Camus (1916 – 1960) 6

Etická generácia. 9

Antoine de Saint-Exupéry (1900 – 1944) 9

Autori zobrazujúci mládež. 10

Jerome David Salinger (1919) 10

William Golding (1911 – 1993) 10

Rozhnevaní mladí muži 10

Beat generation. 10

Lawrence Ferlinghetti (1919) 11

Allen Gingsberg (1926 – 1997) 11

Jack Kerouac (1922 – 1969) 11

Neorealizmus. 11

Alberto Moravia (1907 – 1990; vlastným menom Alberto Pincherle) 11

Nový román. 11

Allain Robbe Grillet (1922) 12

Magický realizmus. 12

Analýza textu. 13

Použitá literatúra. 13

Svetová literatúra po roku 1945
Spoločensko – historické pomery

Druhá svetová vojna (1939 – 1945), najkrvavejší vojnový konflikt v dejinách ľudstva, nesmierne ovplyvnila spoločenský, politický i umelecký vývoj celej druhej polovice minulého storočia a je inšpiračným zdrojom dodnes. Prvotná mierová eufória bola spojená so snahou zabrániť ďalším vojnovým konfliktom (vznik OSN). Odohrávali sa niektoré regionálne vojnové konflikty. Svet sa rozdelil na dva  póly (USA reprezentovali svet demokracie, trhovej ekonomiky; ZSSR svet socialistických diktatúr, plánovanej ekonomiky). Obdobie tzv. studenej vojny sa predĺžilo až do začiatku 90-tych rokov, kedy bol dovŕšený proces postupného rozvratu hospodárskych a politických systémov sovietskych satelitov a rozpadu samotného Sovietskeho zväzu. Totalitná skúsenosť bola strašná a je prítomná v myslení obyvateľov krajín bývalého východného bloku dodnes.

60-te roky boli obdobím „šťastných detí“, ktoré sa snažili užívať si svoj život, bojovať proti konzumnej spoločnosti, vojnám a intrigám v súlade s prírodou.

Sledované polstoročie znamenalo obrovský vývoj vo vede a technike, jadrovom výskume, kozmonautike, moderných technológiách všetkých oblastí ľudského bádania.
V spoločensko-politickom kontexte dochádza v 80-tych a 90-tych rokoch k politickej integrácií, ktorá je v Európe reprezentovaná Európskou úniou a jej snahou o ďalšie rozširovanie. Svet sa vďaka expanzií najnovších technických vedeckých a komunikačných technológií „zmenšil“. V myslení i v kultúre je predovšetkým v 90-tych rokoch evidentné smerovanie k názorovej pluralite, odklon od jednotlivých ideí a plošných právd. Globálnymi problémami konca 2. tisícročia sú populačná explózia, hlavne v krajinách tretieho sveta, ekologické problémy, epidémie AIDS, civilizačné choroby a v neposlednom rade aj medzinárodný terorizmus.

Autori sa chcú stať „svedomím národa“ – chcú zapôsobiť na pocity čitateľa. Prehodnocuje sa postoj k minulosti (najmä v nemeckej literatúre). Rozdelenie sveta na dva póly zasiahlo aj literatúru. Nedochádza k prirodzenému ovplyvňovaniu sa literatúr východného a západného bloku. Kým západná literatúra nadväzovala na predvojnovú umelecké smery a experimentovala s novými, v literatúrach socialistických krajín vládol jednotný umelecký smer – socialistický realizmus a každý pokus o experimentovanie s formou literárneho diela bol odsúdený ako dekadentný.

Povojnové smery a prúdy

Vo vývoji epických žánrov (román, poviedka, novela) sa uplatňuje v jednotlivých národných literatúrach viac tendencií. Experimentovanie a hľadanie nových foriem neovplyvnilo celý literárny proces. V súčasnosti možno hovoriť o dvoch základných umeleckých prúdoch :

1. objektivizačný prúd - spisovatelia chápu svoje dielo ako objektívny odraz života a pridŕžajú sa klasických vlastností epiky. Ťažisko ich románov a noviel spočíva v dejovej stránke. V pozadí nepociťujeme autora a tento sa nestotožňuje ani s jednou postavou. Takto písala väčšina starších spisovateľov, ktorí po 2. sv. vojne postupne vymierajú (T. Mann, L. Feuchtwanger). V stopách starších autorov pokračovali spisovatelia, ktorí neprerušili túto tradíciu (J. Steinbeck).

2. subjektivizácia epických žánrov – nejde o odklon od realizmu, ale do popredia vystupuje spisovateľova osobnosť. Často plní funkciu rozprávača, opisuje udalosti, ktoré sám prežil, skúsil. Táto metóda dnes preniká do všetkých moderných literatúr. Je bežná v americkej (N. Mailer; J. D. Salinger), francúzskej (A. Saint-Exupéry), talianskej, nemeckej (H. Bohle), anglickej , ale aj v sovietskej. Používali ju spisovatelia aj u nás. Mnohí autori takýmto spôsobom opisovali zážitky z vojny.

Literatúra sa rozdelila na západnú a východnú:

Literatúra východného bloku

-          v ZSSR, ČSR, Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, Rumunsku a Východnom Nemecku

Bola to literatúra totalitných režimov. Základným znakom bola ideológiou obmedzená autorská sloboda v témach a forme. Pokúšali sa literatúru unifikovať (literatúra mala mať rovnakú formu). Ideovo nepresvedčení autori to nemohli prijať a preto vzniklo viacero „prúdov“.

1.       Oficiálna literatúra – mala podporu strany i štátu – spisovatelia, ktorí sem patrili sa väčšinou hlásili k princípom socialistického realizmu - A. Fadejev, K. Simonov, I. Erenburk, M. Šolochov, A. Tvardovskij, J, Jevtušenko, J. Bondarev, V. Rasputin, Č. Ajtmatov

2.       Polooficiálna literatúra – autori boli vydávený po cenzúre, niektoré diela im nevydali, využívali alegóriu. - A. Achmatovová, B. Pasternak, M. Prišvin.

3.       Neoficiálna literatúra 

a)       Exilová – vydávali ju emigranti v zahraničí

b)       Samizdatová – čítať, písať i prepisovať ju bolo zakázané a trestné. Cenzúra bola zavedená na všetko, komisie dbali na ideovú čistotu. Autocenzúra - autori dávali čítať svoje rukopisy svojim priateľom, známym. V 70. - 80. rokoch sa samizdatová literatúra dostáva na západ, kde ju vydávali a potom sa pašovala späť do Ruska. Medzi autorov tejto skupiny patrili - A. Solženicyn, Zamiatin, Erenburg, Platonov, Vojnovič, Rybakov.

Socialistický realizmus – 50-te roky. Bola to jednotná „tvorivá“ metóda. Zobrazovali verné skutočnosti, ale len v hraniciach pravdy režimu. Mali čiernobiele videnie sveta, dochádzalo ku skresľovaniu skutočností. Bolo im povedané o čom môžu písať. V 40 – 50-tych rokoch tzv. schematizmus, pretrvával do Stalinovej smrti v 1956 – obdobie odmäku.
Venovali sa témam vojny. V 50-tych rokoch bol preferovaný kolektívny hrdina (hrdinská červená armáda). Prelomové dielo bol Osud človeka od Šolochova. Vybral si za hrdinu jednotlivca a očisťuje v diele ľudí, čo padli do zajatia a po návrate domov ich všetci Rusi odsudzovali ako zradcov. Tejto téme sa venovali aj Bondarev – Breh, Grossman – Život a osud, Pristavkin – Nocovala chmárka zlatá, Astafiev – Pastier a pastierka.

Samizdatová literatúra sa venovala väčšinou téme totality a jej kritike.

Oficiálne diela boli venované krásnemu budovaniu socializmu a kráse ruskej krajiny. Práve z tohto prúdu v 60-tych rokoch oddelili ekologický zameraní Sibírski autori. V rámci týchto diel prichádzala kritika na režim a bezohľadnosť človeka. Ich negatívom bolo, že niektorí sa zamerali silne nacionálne a preceňovali schopnosti ruského národa.

Západná literatúra

Demokratické usporiadanie krajín, v ktorých sa rozvíjala, jej umožnilo členenie na rôzne smery a prúdy:

Existencializmus

(lat. existentia – bytie) je filozofický a literárny smer, ktorý vznikol po 1.svetovej vojne v Nemecku a po 2.svetovej vojne sa rozšíril vo Francúzsku (J. P. Sartre, A. Camus). Všíma si vnútorný život človeka – jeho individualitu, osobnú slobodu, pocity a vzťah jednotlivca k svetu z hľadiska spoločenských vzťahov.  Často sa vyskytuje motív ľahostajnosti, problém úzkosti, osamelosti a nezmyselnosti ľudskej existencie. Tieto problémy riešia hrdinovia sebauvedomovaním, rozhodovaním o vlastnom živote, činom. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje konvencii. Spoločnosť je pre indivíduum nepriateľská, vnucuje mu svoju morálku, náboženstvo, zvyky. Zbavuje ho osobitosti. Človek je odsúdený na slobodu, musí zaujať stanovisko, lebo aj pasívny postoj je voľba. Rozhoduje sa a nesie plnú zodpovednosť za svoju voľbu. Nemusí sa pri rozhodovaní riadiť ustáleným mravným systémom, ale vlastnou morálkou majúcou často širšie hranice.

Človek žije, aby zomrel, z toho pramení pocit absurdity a nezmyselnosti života. Práve v hraničných životných situáciách, kedy človek prežíva stav beznádeje, zúfalstva a hnusu, sa odhaľuje jeho podstata.

Existencializmus sa delí na viac prúdov napr. nemecký (M. Heidegger) a francúzsky (A. Camus) alebo náboženský (K. Jaspers) a ateistický (J. P. Sartre).

Jean-Paul Sartre (1905 – 1980)
Prozaik, dramatik, esejista a filozof. Narodil sa v intelektuálskej rodine v Paríži. Bol vzdialeným príbuzným Alberta Schweitzera. Pôsobil ako učiteľ filozofie na gymnáziu. Po vojne založil časopis Les Temps Modernes, ktorý viedol až do smrti. Výrazne sa angažoval politicky. Kritizoval kolonializmus, bol proti vojne v Alžírsku a vo Vietname. V r. 1964 odmietol Nobelovu cenu za literatúru. Jeho dielo je ovplyvnené existencalizmom (v podstate bol jeho zakladateľom). Svoje názory zhrnul do myšlienky: „bytie predchádza podstatu“. To znamená, že ľudia prichádzajú na svet bez určenia, bez pevne danej podstaty. Neexistuje nijaký Boží plán sveta, nijaké večné hodnoty, ktorými by sa ľudia mali riadiť. Ľudia sú „odsúdení na slobodu“.

Ÿ        Hnus – s týmto románom – esejou debutoval pred vojnou r. 1938. Má formu denníkového záznamu, filozofických úvah, lyrického opisu a komentára hlavnej postavy historika Roquentina. Ten žije jednotvárnym životom v prímorskom mestečku, celý čas trávi v hotelovej izbe a v mestskej knižnici, kde zbiera materiál na knihu o markízovi de Rollebonovi. Žije z renty. Nemá rodinu, priateľov a cíti sa stále viac a viac osamelý, až svoju existenciu v záchvatoch úzkosti pociťuje ako chorobu. Existencia vecí a človeka je ním pociťovaná ako stav znechutenia a hnusu (tieto pocity opisuje Sartre veľmi sugestívne v zreteľných a priamych formuláciách). Je znechutený všetkým, vecami aj ľuďmi okolo seba, no najmä samým sebou a napokon jeho znechutenie, ústiace až do hnusu, zasahuje i rozum, vedu, vzťah k ľuďom. Roquentin neguje rozum, vyhlasuje falošnosť vedy i humanizmu, k ľuďom cíti pohŕdanie. V denníku analyzuje svoje duševné stavy, zachytáva výsledky sebapozorovania. Knihu nedopíše. Odchádza z mesta a cíti sa slobodný, oslobodený od všetkého, čím sa sám sebe hnusil. Román Hnus nemá dramatickú zápletku, je sledom drobných udalostí, ktoré prežíva a zaznamenáva hlavná postava. Je preniknutý otázkami  o zmysle ľudskej existencie, o poslaní jednotlivca.
Ÿ        Múr – je zbierka poviedok (noviel) z r. 1939. Autor beletristickou formou ilustruje základné myšlienky svojej filozofie – pocit absurdnosti života, motív odcudzenia a slobody voľby. Hrdinami príbehov sú výnimoční jedinci, ktorí sa uzatvárajú do svojho vnútra a chcú alebo musia žiť mimo konvenčných vzťahov. Vo všetkých poviedkach medzi ľuďmi alebo okolo nich stojí múr, niekedy hmotný múr z tehál a malty (napr. väzenie: Múr; alebo steny izby, v ktorej sa izoluje mladá žena so svojím manželom – duševne chorým človekom: Izba) alebo pomyselný, neviditeľný múr (impotencia muža a ženina neschopnosť prežiť zdravý sexuálny vzťah: Intimita; pretrhané vzťahy vydatej dcéry a rodičov: Izba). Múr je symbolom oddelenosti ľudí, núti ich uzavrieť sa so seba. Postavy sa dostávajú do hraničných situácií, pričom každá z nich reaguje inak. Človek vohnaný do takejto situácie prejaví svoj pravý charakter (svoje ego).

Titulná poviedka  zbierky – Múr (psychologická existencialistická poviedka) – je sondou do vnútra človeka odsúdeného na smrť, ktorý trávi posledné hodiny v cele spolu s ďalšími odsúdencami. Je to skupina mužov, ktorí sa zúčastnili v španielskej občianskej vojne a dostala sa do väzenia. Vypočúvajú ich, ale neskôr sa dozvedia, že ich vlastne súdili a odsúdili na trest smrti. „Odrazu si boli rovní, a jeden pre druhého nemilosrdnejší ako zrkadlá.“

Juan, najmladší z nich, celkom zosinel od strachu, bol najmenej pripravený zomrieť. Odmietal akýkoľvek kontakt s človekom. Lekárovi, ktorý sa ho snažil povzbudiť, pohrýzol ruku. S plačom kričí, že nechce zomrieť.

Pedro, každý z odsúdencov nejako prejavuje svoje vnútorné rozpoloženie, Juan plačom, Pedro krúti prstami mlynček.

Ír Tom sedel s hlavou pohrúženou do dlaní. Tom si stále predstavuje ako ich postavia pred múr a popravia ich. Premýšľa či ich to bude veľmi bolieť. Od strachu sa pred ním zjavila zapáchajúca kaluž a on si to ani neuvedomil. Neskôr sa opatrne dotýka drevených predmetov, lebo je to naposledy.
Pablo Ibbieta, hlavná postava poviedky. Pociťoval nechuť voči belgickému lekárovi, ktorého poslali, aby ich utešil. Celý sa potil a tiež si to neuvedomoval. Je veľmi kritický k spoluväzňom. Ani blízkosť smrti ho neprinúti byť zhovievavým. Zo všetkých je na smrť najlepšie psychicky „pripravený“. Autor búra romantické ideály, keď Pablo chvíľu pred smrťou odmieta myslieť na Conchu, ženu, s ktorou rok žil: „Ale teraz by som ju už netúžil uzrieť, nemal som jej čo povedať. Ani by som ju nechcel stisnúť v náručí: bridilo sa mi vlastné telo, ktoré zosinelo a potilo sa – a ktovie, či by sa mi nebridilo aj jej telo...“

Pre Pabla stratila význam aj jeho pomoc Španielsku, hoci prišiel dobrovoľne na pomoc španielskym demokratickým silám, už mu na ničom nezáležalo.

 Napriek tomu, že sa so smrťou zmieri, práve on prežije, pretože chcú od neho zistiť miesto, kde sa skrýva jeho spolubojovník Gris. Aby si z nich vystrelil, povedal im, že sa schováva na cintoríne, pretože si bol istý, že sa skrýva u bratranca. Gris sa však s bratrancom pohádal a odišiel sa skryť práve na cintorín. Pablovi zmenia trest smrti na väzenie. Neunesie správu o Grisovi a začne sa hystericky smiať. Absurdnou náhodou sa z neho stáva zradca, hoci bol ochotný obetovať život.

Celá kniha poviedok obsahuje 5 poviedok: Múr, Izba, Hérostratos, Intimita, Šéfovo detstvo.

Kompozícia – krátka poviedka má priamu dejovú líniu: príchod väzňov na výsluch a zároveň súd – niekoľko hodín v cele – príchod veliteľa a vynesenie rozsudku – príchod lekára do cely, aby s nimi strávil ich poslednú  noc – správanie sa jednotlivých väzňov a lekára – svitanie – z diaľky počuť výstrely, začali sa popravy – príchod poručíka a štyroch vojakov, odvádzanie odsúdených – predvedenie Pabla pred dôstojníkov, vypytujú sa na Grisa – dali mu štvrťhodinu na rozmyslenie, či ho prezradí – rozhodne sa klamať a povie, že sa ukrýva na cintoríne v krypte alebo v márnici – po polhodine ho odviedli naspäť do cely, bol prekvapený, že ho nezastrelili – v podvečer na dvore stretol nového väzňa, ktorý mu oznámil, že Grisa chytili na cintorína – hysterický smiech Pabla.

Hoci dôraz autora bol na filozofický základ poviedky – zachytiť človeka v hraničnej situácií – je prekvapivo vypointovaná.
Autor nevysvetľuje ako sa postavy dostali do väzenia, chýbajú retrospektívne pohľady do minulosti, dôležitá je prítomná chvíľa a jej zvládnutie jednotlivými postavami.

Rozprávač je 1.os. sg., rozprávačom je Pablo.

Dej: Medzi zatknutými je aj mladý chlapec Juan, nebol v žiadnej strane, neangažoval sa v boji, pomýlili si ho s jeho bratom Josém, ale nič mu nepomohlo. Pabla Ibbietu sa hneď pýtali, či vie, kde je Ramon Gris. Poprel. Spolu s Tomom a Juanom sa dostali do pivnice. Bola tam zima... Okolo ôsmej večer prišiel veliteľ s dvoma falangistami a povie im, že zajtra ráno zomrú a na noc k nim príde belgický lekár. Pablo s nechuťou pozerá na chlapcovu tvár: „Pred dvoma dňami ti bolo ešte len dieťa; ale teraz bol z neho úplný ostarok, a keby ho aj pustili, asi by neomladol. Pravda, patrilo by sa ho ľutovať, no súcit sa mi bridí, chlapec sa mi skôr hnusil.“ V cele niektorí nahlas hovoria, ako ich zabijú, iní nad tým v tichosti rozmýšľajú a predstavujú si to: „Budem asi ustupovať k múru, budem sa chrbtom zapierať do múru zo všetkých síl, a múr nepopustí, ako v zlom sne.“ To prvý nezvládne strach z čakania. Pablo sa znechutene odvracia, keď sa pod ním objaví kaluž. Všetci pozorujú belgického lekára – bol pre nich cudzí – príliš živý. Postupne popravujú Pablovych spoluväzňov. Rozmýšľa o svojom živote: „Chcel som oslobodiť Španielsko, dal som sa k anarchistom, rečnil na verejných schôdzkach: všetko som bral veľmi vážne, akoby som bol nesmrteľný. Zdalo sa mi, že mám celý život pred sebou a pomyslel som si: „To je lož!“ Nebol nič hoden ten môj život, lebo sa skončil. Život som mal pred sebou, uzavretý, zviazaný ako vrece, a jednoducho všetko, čo v ňom bolo, nie je dovŕšené. ... Nebol nič hoden ten môj život, lebo sa skončil. Spytoval som sa sám seba, ako som sa mohol prechádzať, flirtovať s dievčatami: nebol by som ani prstom pohol, keby som čo len tušil, že takto skončím.“ Pabla naposledy predvolajú a chcú, aby udal Grisa. Pablo sa rozhodne vystreliť si z nich a pošle ich na cintorín, nanešťastie netuší, že práve tam sa Gris odišiel schovať po hádke s bratrancom. Pabla o hodinu po jeho „žarte“ odvedú naspäť do cely. Čuduje sa, prečo ho nezastrelili. Na druhý deň stretne na väzenskom dvore nového väzňa, ten mu povie, čo sa stalo s Ramonom. Pablo sa zrúti s hysterickým smiechom.

Pablo nie je zachytený v hraničnej situácií len počas väzenia a čakania na popravu, ale práve na konci je vhodený do života – novej situácie – v ktorej nechcel byť. Bol pripravený na smrť, no bol mu „násilne“ daný život za cenu zničenia jeho sveta. Tento pocit nezmyselnosti a absurdnosti ľudskej existencie sa opakuje skoro v celej Sartrovej tvorbe.

Ÿ        Cesty k slobode – nedokončená románová tetralógia. Je to najrozsiahlejšia Sartrova próza. Jednotlivé časti majú názvy: Vek rozumu, Odklad, Smrť v duši, Posledná šanca. Zachytáva udalosti 1938 – 1944. Hlavnou postavou je filozof Mathieu Delarue. Bol to pasívny človek, nechcel sa vzdať osobnej slobody, nesympatizoval s fašizmom, ale ani proti nemu nebojuje. Zmyslom života je pre neho smrť. Nakoniec svoju uzavretosť prekoná absurdným činom: v júni 1944, na prahu slobody,  strieľa proti nemeckým vojakom, tankom a opúšťa svoje vlastné pasívne chápanie slobody. Nie z vlastného presvedčenia, ale aby sa pomstil svetu činom proti všetkému, proti celej svojej predchádzajúcej existencií. Chce naplniť svoj život činmi, urobiť niečo zmysluplné.

Ÿ        Bytie a ničota – je to teoretický spis 1943. Rozvíja otázku významu existencie človeka vo svete, do ktorého je človek „vrhnutý“ a v ktorom sa musí zorientovať; polarita bytia a ničoty je príznačná pre existenciu moderného človeka, pre ktorého nie je ani viera, ani história či filozofia východiskom. Napísal, že človek je „zbytočná vášeň“. Postupne prichádza k téze, že človek je zodpovedný za všetkých ľudí.

Ÿ        Muchy – 1943 dráma

Ÿ        S vylúčením verejnosti – 1944 dráma. V Sartrových hrách ide o existenciu, osamotenosť človeka, otázku, aký človek vlastne je. Odpoveď znie: človek je taký, ako ho vidia tí druhí. A tak traja mŕtvi v tomto diele  (dezertér, samovrahyňa a vrahyňa) môžu vidieť sami seba len z pohľadu tých druhých. Oni sú pre nich zrkadlom i obrazom, ktorý vidia. Ostávajú takými navždy, lebo ako mŕtvi sa už nemôžu brániť danému názoru. Sartrove dramatické diela sa opierajú o klasické aristotelovské divadlo s jednotou miesta, času a deja a tiež o dielo P. Corneilla a J. B. Racina.
Ÿ        Špinavé ruky – 1948 hra vyvolala veľa rozdielnych interpretácií a dohadov.

Ÿ        Diabol a Pánboh – 1951 v tejto dráme nastoľuje základné otázky ľudského konania a bytia. Dej je situovaný do Nemecka 16. storočia, do obdobia nemeckej reformácie a sedliackych povstaní. Vojvodca Götz z Berlichingenu oblieha so svojím vojskom mesto Worms, ktoré sa vzbúrilo proti kniežatám. Pácha zlo, lúpi, čím chce dosiahnuť absolútno. Pomocou zrady mesto dobije a usiluje sa o absolútne dobro. Rozdá pôdu bezzemkom, chce vybudovať šťastné, slnečné mesto, kde bude vládnuť sloboda a láska. Jeho experiment sa končí neúspešne, smrťou nevinných, ktorí sa stali obeťami vojny. Götz sa trápi, je ponížený, až po stretnutí s prorokom Nastym pochopí, že človek je dobrý a súčasne zlý, pretože neexistuje absolútno, len človek sa rozhoduje, akým chce byť, Götz prijíma názory ľudu, postaví sa na čelo vzbúrencov, nastoľuje disciplínu, aby spoločne dosiahli víťazstvo.

Ÿ        Slová – 1964 autobiografická črta

Albert Camus (1916 – 1960)
„Ale veď každý vie, že život nestojí za to, aby ho človek žil. V podstate som vedel, že je viac-menej jedno, či človek umrie ako 30-ročný alebo ako 70-ročný. Akonáhle človek umrie, je mu jedno ako a kedy umrel.“

Francúzsky prozaik, dramatik, publicista a filozof. Narodil sa v Alžírsku. Po skončení gymnázia vyštudoval filozofiu. V rokoch 1934 – 1935 bol členom komunistickej strany. Počas 2.svetovej vojny sa aktívne zúčastnil na protifašistickom odboji. Pracoval ako redaktor v Paríži, v r. 1944 sa zoznámil so Sartrom. V r.1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Jadrom jeho diela je filozofická otázka zmyslu života. Človek si túto otázku kladie s vedomím nutnosti zomrieť.

Smrť vyvoláva v ľuďoch túžbu vytvoriť morálku nezávislú na nejakej nadradenej ideológií. Absurdita ľudskej existencie spočíva v protiklade medzi nezmyselnosťou života a neustálou snahou jeho zmysel nájsť.

Ÿ        Caligula – 1938; dráma, je postavená na poznaní absurdity bytia; imperátor Caligula využíva neobmedzenú moc na to, aby si dokázal absolútnu slobodu. Keď pochopí, že sa mýlil, že nie je možné zničiť všetko, a pritom nezničiť seba, je neskoro. Zomiera rukami sprisahancov.

Ÿ        Cudzinec – 1942; patrí k základným dielam existencializmu. Základná myšlienka vyhnanstva človeka uprostred ľudí a udalostí, ktoré nechápe sa tiahne celou Camusovou tvorbou.

Zmyslom existencie sa stáva sloboda jednotlivca, u niektorých je sloboda etickým princípom, ktorý človek vedome volí (napr. Sartre: Diabol a Pánboh – postava nekoná dobre, pretože to tak Boh chce, ale pretože ona sama sa tak rozhodne), ale niektorí chápu slobodu človeka ako absolútnu slobodu urobiť čokoľvek, čo znesie ich etická norma alebo svedomie. Práve táto požiadavka slobody konania, nerešpektovanie konvencií neskôr veľmi ovplyvní beatnikov.

V dielach spisovateľov – existencialistov hrá veľkú úlohu vojna, utrpenie, ohrozenie života – hraničné situácie. Podobne ako ostatní aj Camusov hrdina prijíma smrť ako súčasť svojej existencie.

Ľudské ja (ego) je najdôležitejšie samo o sebe, podceňuje sa dôležitosť sociálnych väzieb na iného človeka (napr. na matku u Camusa: Cudzinec), ľudská existencia je zodpovedná sama za seba, pred sebou sa zodpovedá, sebe sa nesmie spreneveriť. Nemusí si robiť starosť o druhého, lebo aj ten druhý je osobitou existenciou zodpovednou za seba.

Človek – cudzinec sa tak nenazýva preto, že je cudzincom v nejakej zemi, je predovšetkým (v duchu existencialistického učenia) cudzincom sám v sebe.

Najcharakteristickejšia veta tohto diela znie: „Ale veď každý vie, že život nestojí zato, aby ho človek žil.“

Nie je dôležité, ako dlho človek žije, ako žije, s kým žije, pretože: „Umrieť umriem vždy ja, či už teraz alebo o dvadsať rokov neskôr.“
Mladý muž Meursault dostane oznámenie o smrti svojej matky, bol by radšej keby neumrela, ale nepociťuje taký žiaľ, aký od neho očakáva okolie. On si žije svoj vlastný život, necíti sa byť zodpovedný za život alebo smrť svojej matka.

Nemá prečo smútiť, keď sa človek pominie, nerobí si ilúzie o hodnote človeka: „Salamanov pes je hoden práve toľko ako Salamanova žena.“ – existencia ako existencia.

K životu nepotrebuje Boha, je obťažovaný prítomnosťou kňaza, ktorý ponúka odsúdenému na smrť Božiu milosť, keďže mu ju ľudia nedali.

Je si istý svojím životom, sám si ho taký vyvolil. Ale najviac si je istý svojou smrťou, ktorá príde:

„Áno, mám len to. Ale aspoň pravdu držím v hrsti, tak ako ona drží v hrsti mňa.

Čo ma po smrti druhých, čo ma tam po materinskej láske, čo ma tam po jeho Bohu, po životoch, ktoré si človek vyberá, po osudoch, ktoré si človek volí, keď si mňa mal vyvoliť jediný Osud a spolu so mnou miliardy privilegovaných, ktorí tak isto ako on hovoria, že sú mi bratmi.“

Necíti výčitky nad tým, že zabil Araba. Život je len zhluk náhod a on ho zabil náhodou. Náhodou bol susedom chlapíka, s ktorým Arabi mali spor, náhodou si ponechal priateľov revolver a náhodou toho Araba stretol osamote. Náhodou slnko na pláži tak pekelne hrialo...

Človek je slobodný, urobí to, čo chce urobiť. Nerešpektuje zákon alebo vyššie duchovné princípy: „... neviem, čo je to hriech.“

Jeho svet je plný ľudí, ale duchovne je sám. K Marie ho viaže predovšetkým sex a tí ostatní sú bizarné až absurdné figúrky, napr. starý  Salomon, ktorý neustále okrikoval a bil psa a nakoniec bez neho nevie žiť, keď mu ušiel.

Starenka, ktorá si k nemu náhodne prisadne v reštaurácií, je ako automat; žije ako automat a jej deň usmerňuje program rozhlasu, ktorý dopodrobna študuje a podčiarkuje. Zjaví sa v deji tri razy ako „refrén“.

„Priateľ“ Raymond – pasák a násilník, kvôli svojej povahe prišiel do konfliktu s Arabmi. Čudnú postavičky ošetrovateľov, pracovníkov pohrebnej služby, starčekov zo starobinca, s ktorými sa stretne počas pohrebu, len umocnia pocit absurdity.

Kompozícia: pripomína novelu, skladá sa z 2 častí.
Prvá časť – oznámenie o smrti matky; pohreb; deň po pohrebe strávi s novou milenkou Marie; každodenný život medzi starcom so psom, Cèlestom, ktorý chce, aby mu napísal list; sobota s Marie; Raymond bije svoju milenku a prichádzajú policajti; Marie sa chce za neho vydať; nedeľa a pláž; Arabi, zabitie jedného z nich.

Druhý časť – zatknutie; vypočúvanie; všetkých zaujíma dôvod vraždy; pridelený advokát; vyšetrujúci sudca; návšteva Marie; začína rozmýšľať ako väzeň, uplynú prvé mesiace; nastalo leto, blíži sa súd; obraz súdu podáva, akoby hovoril o cudzom procese; poškodí mu to, že neprejavil dostatočný smútok nad smrťou matky; obvinený z úmyselnej vraždy; rozsudok – trest smrti zoťatím hlavy; odmietne právo posledného slova; druhá návšteva kňaza, ktorého neustále odmieta; ďalšia návšteva končí nervovým výbuchom, vyhodí ho; pred smrťou pochopil svoju matku, ktorá si na staré kolená našla v starobinci snúbenca, čo sa mu ešte nedávno zdalo byť absurdným; vyrovnaný a šťastný očakáva smrť.

Dejovú líniu dopĺňajú minipríbehy, napr. príbeh z Česko-Slovenska, otcov zážitok s popravou.

Rozprávač v 1.os.sg.

Postavy: Meursault – mladý muž zamestnaný v úrade, nie je ani nadšený, ani nešťastný z tejto práce – je ľahostajný. Jeho šéf mu navrhne po čase, že ho povýši a pošle do pobočky do Paríža, ale jeho to nenadchne.

Meursault dostal oznámenie, že mu zomrela matka, ktorá už tri roky žila v starobinci. V poslednom čase ju nebol ani navštíviť. Musela tam ísť, pretože on nemal dosť finančných prostriedkov, aby jej zaobstaral opatrovateľku. Doma často plakávala a cítila sa nešťastná. Po odchode matky žil sám v byte, obýval len jednu izbu a byt postupne chátral.

Ani nevie koľko mala rokov, nezaujíma ho to. Nezisťuje si tento základný údaj ani s ohľadom na verejnú mienku. Ja povznesený nad konvencia a žije tak, ako mu to vyhovuje.

Ide autobusom do mesta, v ktorom je starobinec a mŕtva matka, pokojne spí celou cestou. Počas tradičného bdenia nad mŕtvou a pohrebu bol natoľko nezúčastnený, že si to všetci všimli. Neprejavil záujem vidieť tvár mŕtvej matky. Spoznal s prekvapením matkinho snúbenca – Péreza, ktorý sa na neho po celý čas uprene díval. Títo ľudia budú svedčiť v jeho neprospech na súdnom pojednávaní.

Na druhý deň po pohrebe sa stretol na kúpalisku s kolegyňou Marie Vardonovou, pôjdu spolu na veselohru , a potom k nemu. Stravoval sa u Cèlesta, býval pri starom Salamonovi, ktorý stále bil a hrešil psa. Ďalší sused bol Raymond, ten sa mu zdôveril, že má zranenú ruku, lebo sa pobil s bratom svojej milenky – Arabom. Chce, aby mu Meursault napísal pre ňu list, lebo on to nedokáže.

Marie mu navrhla, že sa zaňho vydá, on to prijal ľahostajne. Neprejavuje k nej lásku, len telesnú túžbu. Ide s Marie na Raymondovu chatu. Stretne tam Araba, ktorý zranil Raymonda, najprv Raymondovi zoberie revolver, aby nespravil hlúposť, a potom ho v páľave na pláži sám zabije. Odmieta všetko, čo mu mohlo v obhajobe pomôcť. Vo väzení mu bolo zle, kým nezačal rozmýšľať ako väzeň. Hodiny dokázal zízať do steny. Spal viac ako 12 hodín denne, aby mu rýchlejšie ubehol deň.

Najprv očakával návštevy Marie, potom mu už bolo jedno, či bozkáva nového milenca. Rozsudok prijme bez rozrušenia. Smrť ho oslobodzuje. Nachádza nežnú ľahostajnosť sveta. Túži aby bolo pri poprave veľa ľudí a privítali ho s nenávistnými výkrikmi.
„Prvý raz po veľmi dlhom čase som myslel na mamičku. Zdalo sa mi, že už chápem, prečo si na konci života našla „snúbenca“, prečo sa hrala, že začína odznova.

Tak blízko dosahu smrti sa tam mamička určite cítila oslobodená, hotová prežívať všetko odznova. Nikto, nikto ju nemal právo oplakávať. Aj ja som sa cítil pripravený prežiť všetko odznova.“

Ÿ        Mýtus o Sizyfovi – 1942 filozofická esej; Camus vytvára predstavu akejsi predbežnej morálky, chýbajúci zmysel života je nahradený vedomím a intenzitou bytia. Na postave Sizyfa (, ktorý gúľal ťažký balvan do vrchu) Camus dokazuje, že človek si uvedomuje zbytočnosť svojho konania, márnosť boja proti osudu, no napriek tomu v ňom pokračuje. Východisko zo sartrovskej nezmyselnosti ľudskej existencie nachádza v aktivite, vzbure ako prostriedku prekonávania nepriaznivých spoločenských podmienok.

Ÿ        Mor – 1947 román; hlavnou postavou je lekár Bernard Rieux, ktorý opisuje správanie sa ľudí v meste zamorenom morom; mor si môžeme vysvetliť ako chorobu či nejaký násilný režim či duševnú pokrivenosť, ktorú nesie každý sám v sebe (pýcha, nenávisť, klamstvo). Napísal formou denníka Dr. Rieux, dej sa odohráva počas 2. svetovej vojny v Alžírskom meste Oran. Je to škaredé mesto, bez stromov, jednotvárne a nudné. Román začína odchodom doktorovej ženy na liečenie. Doktor ju odchádza odprevadiť na stanicu a po návrate domov nájde na ulici mŕtveho potkana. Onedlho sa po meste rozšíria zdochýnajúce potkany, ktoré chŕlia krv a vypukne tu mor. Tento mor je symbolom vojny a okupácie, ničí všetky hodnoty, robí z ľudí egoistov, ale zároveň i trpiteľov a obetavcov. Láska stráca zmysle, lebo každý človek nosí v sebe mor. Rieux sa rozhodne proti chorobe bojovať, lebo vie, že mor nerobí rozdiely medzi chudobnými a bohatými a autor opisuje reakcie obyvateľov v tejto hraničnej situácii. Mesto je uzavreté, ľudia sa stávajú väzňami, ale mnohí sa prejavujú ako egoisti, lebo sa snažia napriek zákazu z mesta utiecť a ohrozujú tým životy iných. Rieux 24 hodín denné bojuje s chorobou, a i keď mor pre neho znamená porážku, pretože mnohým nedokázal pomôcť, on prežije, ale vie, že už nikdy nebude spokojný, a že jeho život už nebude taký, aký bol. Rieux v závere pochopí, že radosť človeka je stále ohrozovaná a obrana proti zlu je márna, zlo podľa neho je a môže samo ustúpiť, ale človek je proti tomu zlu bezbranný.

Sartre aj Camus vo svojich dielach kladú dôraz na slobodu. U Sartra sú postavy odsúdené na slobodu. Stavia ich do situácie, kde si jednoducho musia vybrať. Pablo je odsúdený na smrť, ale ešte si môže vybrať zradu. Zvolí smrť, no napokon je i tak donútený žiť. Jeho život a „sloboda“ ďalšieho rozhodovania sú mu vnútené nasilu. Aj v románe Hnus si hlavná postava musí vybrať. Buď zhnusením zo svojej existencie a existencie vôbec dospeje k absolútnemu nihilizmu, alebo samovražde, alebo odíde z miesta, ktoré ho deprimuje, aj keď nemá prečo začínať odznova. Jeho postavy si náhle (Pablo) alebo postupne (Roquentin) uvedomujú zbytočnosť svojej existencie. Človek nie je vopred determinovaný ničím, iba tým, že sa rodí ako muž či žena, a že je smrteľný. Definuje sa iba svojimi činmi, preto je ľudská existencia založená na každodenných projektoch a svet má iba taký význam, aký mu dá človek. Iba on má voľbu dať zmysel tomuto svetu. Je to následok ateistického ponímania, keďže neexistuje Boh a ľudská determinovanosť, človek je odsúdený na slobodu a v tejto slobode je plne zodpovedný za svoj život voči sebe aj voči iným. Sartre hľadal a chcel definovať zmysel existencie. Camus za jej zmysel definitívne určil absurdno, s ktorým sa človek v živote musí vysporiadať a prijať ho ako fakt – čo však neznamená rezignovať.

Napriek diferenciám spájala Camusa so Sartrom v literárnom diele neschopnosť zobraziť kladné ľudské pocity, rozvinúť v diele kladného hrdinu, ktorý by bol nositeľom pozitívnych hodnôt.
Postavy z Camusovho Moru sú životachtivejšie. Camus tiež stavia postavy do hraničných situácií, ale nie sú také pasívne (Mýtus o Sizyfovi). Východisko zo sartrovskej nezmyselnosti ľudskej existencie nachádza v aktivite, vzbure ako prostriedku prekonávania nepriaznivých spoločenských podmienok. Človek si uvedomuje svoju ničotnosť a nezmyselnosť svojho konania, no napriek tomu sa búri. V románe Cudzinec je Meursault v podobnej situácií ako Pablo v Múre. Meursault sa však nesnaží nájsť východisko. Uvedomuje si vinu. Od začiatku sa nesnaží nijak brániť. Jeho vzburou je vlastná voľba smrti. Pablo sa naproti tomu síce zmieruje so smrťou, no nevíta ju ako Meursault. Aj ich postoj k ženám je odlišný. Pablo Conchu odmieta z hnusu. Keď si uvedomil, že zomrie celá existencia získala šedý nádych. Nemal by jej, čo povedať. Meursault, ktorý Marie bral ako zdroj uspokojenia svojich chúťok, si uvedomí, že ju mal celkom rád. Jej návštevy sú však sporadické a nájde si aj milenca. Meursault nakoniec očakáva smrť a na Marie rezignuje. Je mu jedno s kým je.

Camus zo Sartrom  mali aj osobné rozpory týkajúce sa Existencializmu, toto obdobie znamenalo aj Camusove definitívne odvrátenie a sa od spoločenských otázok, ba aj od filozofie, lebo Camus sa na rozdiel od Sartra cítil väčšmi umelcom ako filozofom a literatúru kládol vysoko nad politiku a vedu.

Etická generácia

Antoine de Saint-Exupéry (1900 – 1944)
Francúzsky prozaik a publicista. Narodil sa v šľachtickej rodine. Otec mu zomrel v rannom detstve. Odmalička sa zaujímal o letectvo. Bol pilotom na diaľkových tratiach. Živil sa aj publicistickou činnosťou, písal prednášky a reportáže. Ako vojenský letec zahynul počas 2. svetovej vojny pri prieskumnom lete z Korziky.

Ÿ        Južná pošta, Nočný let, Zem ľudí, Vojnový pilot – „letecké romány“, prózy na rozhraní reportáže a dokumentu; vznikli na základe osobných reálnych zážitkov, veľakrát v situáciách ohrozenia života. Výraznou zložkou jeho diel sú úvahové pasáže o zmysle ľudskej existencie.

Ÿ        Malý Princ -  filozofická rozprávka pre dospelých, autor začína svoje rozprávanie tým, ako bol malý chlapec a nikto nechápal jeho kresby. Vtedy zistil, že dospeli sú tvrdí realisti, nemajú fantáziu a zaujímajú ich iba čísla. „Ak dospelému poviete, videl som pekný dom z červenými muškátmi v oblokoch, nevedia si ho predstaviť. treba im povedať, videl som dom za 100 tisíc frankov a vtedy vykríknu, to je krásne“ stal sa teda letcom a jedného dňa havaroval uprostred Sahary, odrazu k nemu prišiel Malý princ, začal mu rozprávať o svojej planéte a vyrozprával mu tiež príbeh o kvetine, ktorá vyrástla na jeho planéte a on sa do nej zamiloval. Ruža bola veľmi namyslená a keďže sa Malý princ sklamal, rozhodol sa planétu opustiť. Pred odchodom mu však vyznala lásku a povedala mu nech sa o ňu nebojí, lebo má tŕne a tie ju ochránia. Malý princ navštívil na svojej ceste 6 planét.
1. Planéta kráľa – chce vládnuť za každú cenu hoci nemá komu.
2. Planéta márnivca – chcel, aby ho každý obdivoval, myslel si, že je najkrajší, najmúdrejší, najbohatší.
3. Planéta pijana – pil preto, lebo sa hanbil, že pije, nemal pevnú vôľu, bol pasívny.
4. Planéta biznismana – zmysel života nachádzal v majetku.
5. Planéta lampára – jeho práca sa mu zdala spočiatku užitočná, ale neskôr zistil, že lampár len plní príkazy niekoho iného.
6. Planéta zemepisca – rozprával mu o veciach pominuteľných a večných a Malý princ si uvedomil, že nechal svoju ružu samu.
Nakoniec prichádza na planétu Zem. Na Zemi stretol všetko, strašne veľa dospelých. Tu sa stretol i s líškou, ktorá ho zasvätila do tajov lásky. Líška mu povie, že ak si niekoho skrotí a stará sa o neho stáva sa naším priateľom a sme za neho zodpovedný. Vtedy si Malý princ uvedomí, že strašne ľúbi svoju ružu, lebo sa o ňu staral a polieval ju. Keď sa letcovi podarí opraviť motor Malý princ sa rozhodne, že sa cestou smrti vráti k ruži.
Autori zobrazujúci mládež

Druhá svetová vojna a povojnový spoločensko-politický vývoj otriasli životnými istotami ľudí. Vojnové udalosti, zhodenie atómovej bomby, silnejúci militarizmus a politické perzekúcie, to všetko vyvolávalo pesimistické nálady, neistotu a myšlienková rozkolísanosť v radoch spisovateľov. Všeobecnou črtou literatúry povojnového obdobia bol odklon od sociálnej problematiky. Autori sa skôr zameriavali na psychologické a etické aspekty vzťahu jednotlivca k spoločnosti. V 50-tych tokoch dochádza medzi mladou povojnovou generáciou k vzburám proti konvencii a civilizovanému svetu dospelých.

Jerome David Salinger (1919)
Americký prozaik. Pochádza z obchodníckej rodiny. Aktívne sa zúčastnil druhej svetovej vojny, po jej skončení sa venoval literatúre. Od r. 1963 nič nepublikuje a utiahnuto žije v ústraní v New Hampshire.

Ÿ        Kto chytá v žite – psychologický román; Salinger konfrontuje svet detských ideálov so svetom dospelých; hlavný hrdina Holden sa búri proti spoločenskému konformizmu, morálnemu pokrytectvu (riaditeľ školy) a duchovnej prázdnote sveta dospelých. Sníva o tom, čo považuje za jedinú prácu, ktorú by chcel v živote robiť; sníva, že stojí chrbtom k hlbokej priepasti a čelom k žitnému poľu, kde sa hrajú deti. On im bráni v tom, aby spadli do priepasti. Žitné pole je symbolom Ameriky v minulosti, kým ju neznečistili továrne a honba dravých ľudí za peniazmi. Holden sa nakoniec vzdáva svojho sna, prekonáva psychickú krízu a uvedomí si: „...Známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešene zomrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť.“

Holdenove reakcie vychádzajú skôr z emotívnych ako intelektuálnych základov; jeho reč je živá, hovorová, s množstvom slangu, vulgarizmov.

Ÿ        Deväť poviedok – zbierka poviedok; zobrazuje vzájomné vzťahy medzi ľuďmi, túžbu po dokonalej spoločnosti; vykresľuje farbisté portréty detí i dospelých

William Golding (1911 – 1993)
Anglický prozaik, dramatik a esejista. Vo svojej tvorbe sa zaoberá problémom dobra a zla v ľudskej prirodzenosti, je presvedčený o ľudskej náklonnosti k hriechu.

Ÿ        Boh múch – jeho najznámejší román

Rozhnevaní mladí muži

V 50-tych a 60-tych rokoch dochádza predovšetkým medzi mladým ľuďmi k revolte proti spoločnosti, politike, studenej vojne, vojne vo Vietname. V Anglicku sa toto hnutie predstavuje ako „rozhnevaní mladí muži“ (patria sem aj ženy, preto sa používa aj označenie ľudia); ich názov je odvodený od názvu hry Johna Osborna Obzri sa v hneve. Je to hlavné dielo tejto skupiny. Dráma je krutou výpoveďou o neschopnosti mladej generácie hľadať životnú perspektívu; vzbura mladých je živelná, bezmocná v hneve proti zaužívaným konvenciám a životnému štýlu. Svoj hnev však hlavný hrdina obracia proti svojim blízkym.
Beat generation
Paralelou k tzv. rozhnevaným mladým mužom je tvorba Beat generation v Amerike. Bolo to neurčité zoskupenie ľudí, ktorých koncom 50-txch rokov spájal „životný pocit“ (hlásali požiadavku intenzívneho vnútorného života, revoltu proti kultu materiálnych hodnôt, slobodu, nezávislosť, individualizmus, zamerali všetko svoje úsilie na to, aby ich meštiacka spoločnosť  nepohltila, aby sa do nej nezaradili, ich názory  sú plné neurčitého mysticizmu). Básnici beatovej generácie písali poéziu, ktorá bola určená k prednesu, k verejnému čítaniu a počúvaniu. Bola prednášaná v nočných baroch, krčmičkách, kabaretoch so sprievodom džezovej muziky. Básnik-recitátor sa podobal spevákovi pop music.

Lawrence Ferlinghetti (1919)
Študoval na Sorbone v Paríži. Spolu s Ginsbergom sa pričinil o to, že sa poézia dostala z akademických inštitúcií do ulíc, kabaretov a kaviarničiek.

Ÿ        Obrazy dávneho sveta – básnická zbierka; využíva slang, lebo verše sú určené na verejný prednes

Ÿ        Lunapark mysle – básnická zbierka; vo veršoch využíva refrén

Ÿ        Vychádzajúc zo San Francisca – lyrická zbierka; lyrický hrdina cestuje po Amerike a nachádza len vyľudnenú pustatinu; východisko hľadá v indiánskych legendách, mystike, utópií

Ÿ        Smutná nahá jazdkyňa – slovenský výber autorovej poézie

Allen Gingsberg (1926 – 1997)
Píše veľmi individualistickú poéziu plnú vnútorného utrpenia, hovorí v nej o „špine vlastného ja“. Jeho prvá zbierka vyvolala obrovský škandál. Spolu a Kerouacom sa stal predstaviteľom „sanfranciskej renesancie“. Stáva sa symbolom americkej protikultúry. Svoj pacifistický postoj vyjadruje pomocou bojovej rétoriky. Kritizuje americkú spoločnosť.

Ÿ        Vytie – básnický zbierka; najznámejšie dielo, v ktorom sa mystická predstava zla uplatňuje v modernej technologickej spoločnosti; tá sa stáva masou, ktorej ideály sú úplne podriadené materialistickému spôsobu uvažovania.

Ÿ        Kadiš – básnická skladba (kadiš – tradičná židovská modlitba za mŕtveho)

Ÿ        Pád Ameriky – zápisky z ciest po USA; v smrti svojich priateľov Neala Cassadyho a Jacka Kerouaca vidí koniec symbolu americkej nevinnosti a schopnosti samostatnej tvorby.

Jack Kerouac (1922 – 1969)
Básnik, ale predovšetkým najväčší prozaik beat generation. Bol v armáde, ale pretože bol prehlásený za duševne chorého, mohol ju opustiť. Jeho poézia bola silne ovplyvnený zen-budhizmom, starou čínskou a japonskou poéziou a blues.

Ÿ        Na ceste – autobiografický román; hlavnou témou je nepokoj, problémy ľudí nepatriacich do meštiackeho prostredia.
Neorealizmus

Bol najvýraznejším umeleckým smerom po 2.svetovej vojne v taliansku. Je to najmä literárny a kinematografický smer. Snažili sa o drsné reálne vykreslenie života. Hrdinov nachádzali medzi obyčajnými dedinčanmi a jednoduchými ľuďmi v mestách. Využívali jazyk blízky ľudovému; jasné, priame vyjadrovanie.

Neorealizmus – umelecký smer rozvíjajúci sa v 40-tych rokoch a na začiatku 50-tych rokov, ktorý nie je možné presne charakterizovať. Rozvíja postupy, prostriedky a žánre kritického realizmu, prevláda sociálna tematika. Všíma si najmä tienisté stránky talianskej malomeštiackej spoločnosti, kritizuje taliansky fašizmus a dostáva sa do konfliktu s pravicovo orientovanými silami, ktoré v ňom vidia pošpinenie Talianska pred svetom.

Alberto Moravia (1907 – 1990; vlastným menom Alberto Pincherle)
Prozaik a dramatik. Pochádzal zo zámožnej židovskej rodiny. Nemal ucelené vzdelanie – pre tuberkulózu kostí sa liečil v sanatóriách. Pred fašizmom utiekol ako zahraničný žurnalista do Mexika.

Ÿ        Ľahostajní, Vrchárka, Rimanka, Rímske poviedky, Nové rímske poviedky, Nuda

Nový román

Odpsychologizovaný hrdina. V 50 rokoch 20. storočia nastáva kríza románu. Niektorí spisovatelia tvrdili, že éra románu zanikla ( nástup techniky, nedostatok času, nechuť čitateľov ). Vo Francúzsku vznikla skupina spisovateľov, ktorí sa pokúšali určiť nové zásady románu a tým aj zmeniť epickú prózu. Patrili sem : A.R. Grillet, M. Butor, N. Sarrautová, C. Simon, M. Durasová. Predstavitelia nového románu vychádzali z filozofie pozitivizmu a neopozitivizmu - vedúci smer v západnej filozofii v 20. storočí, hovorí o poznatkoch o realite, ktoré sa získavajú iba každodenným konkrétnym myslením a filozofia plní len úlohu analýzy. Centrom tejto filozofie je v USA. Netreba skúmať vznik javov, stačí ich len konštatovať - tvrdenie Francúzov. Títo ľudia nepochybujú o existencií objektívneho sveta, ale nechcú ho vysvetľovať. Predstavitelia nového románu boli proti : tradíciám epiky (boli proti deju), žiadali odstrániť fabulu a psychologizovanie v dielach (nezaujímal ich vnútorný svet postáv), spisovateľ má písať racionálne - rozumovo.

Allain Robbe Grillet (1922)
Ÿ        Gumy - bohatého profesora Duponta sa ktosi pokúsi zavraždiť a hoci bol pokus neúspešný, zo strachu sa Duponte ukryje a vyhlási sa za mŕtveho. Vraj sa chystá na neho ďalšia vražda, ale vzápätí sa táto informácia popiera a dej sa gumuje. Do mesta prichádza detektív Wallas vypočúva svedkov, ale ich výpovede si protirečia. Jedni hovoria, že profesor bol ranený ľahko a z mesta odišiel a druhí, že ťažko, operoval ho gynekológ, po operácii zomrel a mŕtvolu nikto nevidel. Výpovede sa gumujú a aj detektív si kúpi gumu a gumuje svoje poznámky. Wallas chce za každú cenu vypátrať vraha, čaká na neho v profesorovej vile, ale Dupont si príde domov po nejaké veci, detektív si myslí, že je to vrah a zabije tak obeť svojho prípadu. V závere románu je opis všedného dňa, nikto sa nepozastavuje nad Duponteho nevysvetliteľnou smrťou, lebo spoločnosť je voči jedincovi ľahostajná.
Magický realizmus

„Veci majú svoj vlastný život, len v nich treba prebudiť dušu.“

Má korene v Latinskej Amerike (60-te roky 20. storočia). Ovplyvnil aj vývoj americkej a európskej literatúry. Využíva tradičné realistické videnie sveta, často sa viaže na skutočné osobnosti, naturalistické videnie reality. Zmiešava tragické s komickým a drsné s poetickým. Nedá sa rozlíšiť sen od skutočnosti. Diela do seba absorbujú folklór (mýty, legendy, rozprávky), postava môže lietať. Nevyužívajú typizáciu postáv – hrdina vymykajúci sa priemeru, zmietaný citmi, vášňami, no navonok často pôsobí pasívne. Zachytávajú široké časové obdobie. Pôsobia kronikársky. Príroda zohráva významnú úlohu.

Peter Jaroš – Tisícročná včela; Gabriel Garcia Marquez – Sto rokov samoty; Isabel Allendová – Dom duchov

Analýza textu

Jean Paul Sartre – Múr

„Iste to hnusne bolí. Vieš, že ti cielia na oči a ústa, aby zohavili tvár?“ dodal zlomyseľne. „Už priam cítim zásahy; už hodinu ma bolí hlava a krk. Nie je to naozajstná bolesť; niečo horšie; sú to bolesti, čo pocítim zajtra ráno. A čo potom?“

Veľmi dobre som vedel, čo chcel povedať, ale tváril som sa nechápavo. I ja som pociťoval bolesti po celom tele, ani čo by som bol samá jazva. Nemohol som sa ich zbaviť, ale usiloval som sa nevšímať si to, nie tak ako on.

„Potom,“ povedal som drsne, „potom otrčíš kopytá.“

Znovu si šomral popod nos; a nespúšťal oči z Belgičana. No ten akoby ani nepočúval. Vedel som, po čo sem prišiel; nezaujímalo ho, čo si myslíme; prišiel pozorovať naše telá, telá za živa prekonávajúce agóniu uprostred života.

 „Chcel som oslobodiť Španielsko, dal som sa k anarchistom, rečnil na verejných schôdzkach: všetko som bral veľmi vážne, akoby som bol nesmrteľný. Zdalo sa mi, že mám celý život pred sebou a pomyslel som si: „To je lož!“ Nebol nič hoden ten môj život, lebo sa skončil. Život som mal pred sebou, uzavretý, zviazaný ako vrece, a jednoducho všetko, čo v ňom bolo, nie je dovŕšené. ... Nebol nič hoden ten môj život, lebo sa skončil. Spytoval som sa sám seba, ako som sa mohol prechádzať, flirtovať s dievčatami: nebol by som ani prstom pohol, keby som čo len tušil, že takto skončím.“

Téma – citové rozpoloženie odsúdencov na smrť.

Idea – uvedomenie si nesmrteľnosti, vyrovnanie sa s blížiacou sa násilnou smrťou.

Autor využíva:    senzualizmus (opisy bolesti, útok na ústa oči, zohavenie).

                        symbolizmus – symbol múru v ľudskej psychike, múrov väzenia, múr smrti.

                        kontrast – predošlý aktívny život postáv a pasivita pri čakaní na smrť; medzi postavami – chladný vyrovnaný Pablo a mladý zúfalý Juan.

                        pointované rozprávanie – prekvapivý záver

                        útržkovité rozprávanie

Znaky existencializmu – postava v hraničnej situácií, slobodný výber, pohľad na postavu zo spoločenského aj individuálneho hľadiska.

Ost. vyššie v texte (existencializmus – J. P. Sartre)