Od polovice 19. storočia dochádza takmer vo všetkých európskych národných literatúrach k rýchlemu striedaniu a koexistencii viacerých nových literárnych smerov, prúdov, metód, k zrodu avantgardy a moderny. Tieto smery vyplynuli z nových spoločenských problémov, kapitalistických výrobných a spoločenských podmienok (strata ideálov, spoločenské perspektívy, blížiaci sa vojnový konflikt, silnejúca kapitalistická spoločnosť). Spisovatelia začínajú experimentovať, hľadajú nové metódy tvorby, nové výrazové prostriedky. Niektorí autori nadväzovali na romantizmus, najmä v tom, že hrdina je nespokojný so spoločnosťou - ide o rozpor medzi snom a skutočnosťou, medzi psychikou básnika a drsnou realitou. Tieto myšlienky sa prejavujú najmä v lyrike.

Avantgarda
- je charakterizovaná organizovanou vzburou proti spoločenským literárnym konvenciám, základnými znakmi sú kolektivizmus ( zoskupovanie sa do skupí ) a vydávanie programu
- na rozdiel od umelcov literárnej moderny, avantgardisti neunikajú zo spoločnosti, chcú v nej existovať a aktívne ju pretvárať

Literárna moderna
Obdobie literárnej moderny bol umelecký smer, ktorý vznikol ako reakcia na realizmus. Hlavným prvkom lit. moderny bolo subjektívne chápanie sveta autorovými očami, kde sa samotný autor stavia do pozície osobnosti, ktorá niekedy až precitlivelo vníma a reaguje na pragmatické fakty vtedajšej doby. Literárna moderna sa prejavila hlavne v literatúre a výtvarnom umení, cez ktoré autori vnášali a prejavovali svoje pocity ostatným ľuďom.
Počas lit. moderny sa vytvorilo niekoľko na seba nadväzujúcich smerov.

Najrozšírenejšie smery sú dekadencia (úpadok), symbolizmus a impresionizmus.
Pre modernu je typické:
- zdôrazňovanie autorského subjektu (vnútorného sveta autora)
- moderna vnáša do literatúry človeka samotára
- odklon od tradičných spôsobov tvorby a tradičných výrazových prostriedkov
- pochybovačnosť (skepsa) a nedôvera ako odraz neradostnej sociálnej a národnej situácie
- používanie voľného verša

Dekadencia (décadence – úpadok) – za dekadentov sa na konci 19. storočia označovali básnici, ktorí nepísali tradičnú poéziu. Je pre nich príznačný subjektivizmus, individualizmus a pesimizmus, zblíženie poézie s hudbou a maliarstvom. rozvíja sa lyrika, ktorá vyjadruje náladovosť a fantáziu, často úzkosť a depresie. Hlavnými predstaviteľmi boli Charles Baudelaire, Paul Verlaine a Stéphane Mallarmé. Dekadencia sa stala základom pre symbolizmus, impresionizmus a expresionizmus. Neskôr sa pod týmto termínom rozumel svetonázor a životný postoj časti spisovateľov na prelome storočí, ktorí sa zjednotili v myšlienke "čistého umenia".
Symbolizmus – zaujal vedúce miesto medzi modernými básnickými smermi takmer vo všetkých literatúrach. Usiloval sa preniknúť do podstaty skutočnosti cez sústredené vnímanie a estetický zážitok tvorcu, ktorý naplno využíval vzájomné prelínanie sa svojich zmyslových vnemov. Je pre neho charakteristické, že básnici nezobrazovali skutočnosť, vonkajší ani vnútorný svet priamo, ale pomocou znakov, symbolov (holubica - mier, srdce – láska…).

Využívali metafory, metonymie, personifikácie, alegórie, prirovnania, dôraz kládli na eufonickú (hudobnú) výstavbu verša, rozvíjali obraznosť a zaslúžili sa o zhudobnenie poézie. Ich básne sú preniknuté smútkom (osobné nešťastie, spoločenská situácia) a skepsou (nedôverou voči svetu, pochybovanie o chode sveta). Symbolisti sa štylizovali do roly nepochopených a "prekliatych". Uvedomovali si svoju sociálnu vykorenenosť zo spoločnosti, preto si vybrali samotu v rušnom spoločenskom živote a osamelosť vo svojej básnickej tvorbe. Cez poéziu hľadali "nové priestory" v neskutočne, v sne, teda mimo reality a v podvedomí. Únik od skutočnosti, od jej hromadiacich sa problémov sa v symbolistickej básni prejavuje ako sústredenie všetkej pozornosti na básnikovo "ja". Podobne ako romantici nadraďujú ducha nad hmotu. Čerpajú tiež podnety z mystiky a náboženstva. Ich poézia ponúkala nové tvary a neobvyklú štruktúru básne. Pre báseň hľadali výnimočné zvukové efekty, ktoré mali evokovať (vyvolávať v mysli) vzťah medzi slovom a hudbou. Básnik využíva na záznam svojich osobných stavov hru s asociáciou, čiže združovanie predstáv, vzniká voľný verš. Termín prekliati básnici použil Paul Verlaine, začlenil k nim Tristana Corbiéra, Jeana Arthura Rimbauda, Stéphana Mallarméa, Charlesa Baudelaira.

Parnasizmus je smer, ktorý odmietal spätosť umenia s realitou, tvrdil, že zmyslom umenia je dokonalá krása. Téma a obsah neboli dôležité, pozornosť venovali najmä jazyku, prozódii a forme básne. Inšpiráciu hľadali najmä v dávanej minulosti, často v antike. Zo slovenských básnikov sa o parnasizmus zaujímal najmä P. O. Hviezdoslav. Naturalizmus (variant realizmu) je smer z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorý zdôrazňoval biologickú určenosť človeka. Kým realisti opisujú človeka i prostredie, v ktorom žije, naturalisti ho opisujú so všetkými sprievodnými znakmi, najmä však s prevahou temných stránok života, s vykreslením spoločenskej spodiny, s drastickými, krutými scénami. Impresionizmus (impresio – dojem, vnem) obrátil pozornosť na vonkajší objektívny svet, jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života pomocou zmyslov, ako je zrak, sluch, a pod. Tým priniesli do umenia vzrušujúce emócie, svieže farby v maliarstve (impresionizmus vznikol najprv v maliarstve - Eduard Manet a Claude Monet), potom sa jeho technika preniesla poézie, prózy a drámy. Preto sa senzualizmus (zmyslový princíp) pokladá za charakteristickú črtu impresionizmu.

Futurizmus (lat. futurus - budúci) - oslavoval techniku, vzburu, civilizáciu a usiloval sa o svojrázu dynamiku výrazu. Umenie má držať krok s technickým pokrokom. Futurizmus zrušil interpunkciu, dával prednosť slovesám, ktoré mali vyjadriť dynamickosť sveta. Futuristi oslobodili slovo z ustálených väzieb, chceli, aby sa literárne dielo dokázalo vyjadriť o prítomnosti cez onomatopoje (citoslovce) a kakofóniu (neľubozvučné zoskupovanie hlások). Kubizmus (cube – kocka) je umelecký smer v maliarstve a sochárstve, ktorý sa vyznačuje geometrickým riešením zobrazovaných predmetov.Odkrýval krásu,zaujímavosť bežných vecí na základe geometrického stvárňovania. Pablo Picasso–vyše 6000 obrazov, kresieb a sôch. Expresionizmus - zachytáva vnútorný,subjektívny svet človeka a vníma ju ako jedinú realitu. Expresionizmus je definovaný ako: Umenie výrazu, ktoré kladie dôraz na umeleckú presvedčivosť, štýl vyjadrujúci drsné, ostré, výjavy i pravdivé neskreslené zobrazenie pocitu, strachu, prežitkov. Dadaizmus (dada – hračka) - výsmech nezmyselnosti kapitalistického sveta. Mnohí umelci odchádzajú na bojiská, iní emigrovali. Vzniká počas 1. svetovej vojny, bol proti literárnym konvenciám, propagoval nezlučiteľnosť umenia s logikou, poéziu nezmyslov zbavenú sociálneho významu, ideologických nánosov Odmietali vš. konvenčné predstavy o umení, odmietali mravnú, estetickú a rozumovú kontrolu um. tvorby