Dostal som nápad. Ponúkol som Sally, aby so mnou odišla niekde do hôr, kde budeme sami. Normálne ma tá myšlienka nadchla. Ujsť od všetkého ďaleko, preč, kde nie sú ľudia. Sally môj nápad však rozhodne odmietla. A to ma nahnevalo. Pohádali sme sa a ona odišla domov sama.

Bol som dosť hladný, keď som odišiel z klzka, tak som si kúpil v bufete nejaké chlebíčky. Zavolal som Jane, aby si so mnou šla zatancovať, ale nikto u nich doma nebral. Tak som zavolal jednému známemu chalanovi, ktorý študoval v Columbii. Pozval som ho na drink. Len čo prišiel, objednal si suché martini a povedal, že sa ponáhľa, lebo má rande. Tak som ho začal naťahovať, s kým to je a spytoval som sa na jeho sexuálny život. Odmietol so mnou na tú tému debatovať. O chvíľu sa rozlúčil a zmizol. Sedel som ďalej pri pulte a nalieval som sa škótskou. Naraz som zistil, že som na mol opitý. Zaplatil som, vošiel do umyvárky a pustil som si na hlavu studenú vodu, aby som sa prebral. Potom som vyšiel von a cítil som, ako mi steká voda po hlave a mrzne na krku. Vošiel som do telefónnej búdky, chcel som zavolať Jane, ale zavolal som Sally. Povedal som jej, že jej ten stromček prídem na Vianoce ozdobiť. Zistila, že som opitý a posielala ma spať.

Malá Phoebe ma pozorne počúvala a potom mi povedala, že nemám nič rád, a preto sa mi ani nič nedarí... „Povedz, čím by si chcel byť?“ Nechcel som byť pokryteckým advokátom, hoci i náš otec je advokát a vcelku úspešný. Prišla mi na um pieseň Keď raz človek niekde v žite stretne človeka. Mne sa tam lepšie hodilo slovo chytí. „Proste, ja si si predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takom velikánskom poli. Tisíce malých deciek, a široko – ďaleko ani jedného dospeláka, myslím teda okrem mňa. A ja ti stojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím robiť ? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedíva sa, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. Toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale to je jediná vec, ktorú by som fakt robil rád. Viem, je to bláznovstvo.“


28

1.Vymenujte predstaviteľov súčasnej absurdnej drámy a ich diela zamerané na nihilistickú koncepciu človeka života a človeka. Poznáte avantgardne divadlá malých javiskových foriem v Bratislave? Charakterizujte drámu a vymenujte dramatické žánre .

2.Vysvetlite úlohu rétoriky v minulosti a jej dôležitosť v súčasnosti. Nájdite v úryvku vetu , v ktorej autor uvažuje o tom, prečo sa človek má učiť rečniť. Na základe ukážky č. 2 vysvetlite ako chápete jazykovú kultúru.


Ukážka č. 1

Július Satinský – Rétorika

Poznáte určite také mlčanlivé čučoriedky...
Za celý večer nepovie ani slovo! Aj ju kamarátky dobrotivo štengrujú: „Prestaň už hovoriť, Terka!
Kto ťa má stále počúvať?“ A Terka, ktorá doteraz nepovedala ani slovo, si z toho nič nerobí a mlčí ďalej. Zvláštne osoby. Nič proti nim nemám. Len si myslím, že sa v našom ukecanom svete neuplatnia. Mlčanlivých je veľa. Mali by so sebou niečo robiť! Niektoré mlčanlivé mi v duchu určite oponujú:
„A načo sa mám ozývať, keď aj tak nemám čo povedať?“
Voľakedy, v dávnych časoch Platóna a Aristotela vyučovali v aténskych záhradách rétoriku. Rétorika je náuka o rečnení. Zvolili si tému, napríklad: dvere...

Počkajte, to nie. Dvere ešte v starom Grécku neboli. Uvedomte si, že Aristoteles a Platón žili dávno pred naším letopočtom. Ľudstvo ešte nepoznalo posteľ, dvere ani guláš...Tak teda zvolili si tému, napríklad: schody / schody už boli /, a potom tú tému rétoricky celý deň preberali. Proste rečnili o schodoch. Nie preto, že by ich schody nejako zvlášť zaujímali. Potrebovali sa len naučiť rečniť: povedať poslucháčovi o schodoch také veci, ktoré by ho zaujali, a zrozumiteľnou formou.
„Schody. Schody vedú jednak hore a jednak dolu,“ začal jeden a hneď druhý Platónov žiak doplnil: „Máš pravdu, hoci treba dodať, že niektoré schody majú tzv. odpočívadlo. Je to plôška medzi poschodiami, kde si človek, ktorý ide hore schodmi, môže vydýchnuť...“
„A nielen to,“ rozvádzal tému ďalší rečník. „Môže sa aj zamyslieť nad zmyslom svojej chôdze hore po schodoch: Načo idem hore po schodoch, keď o chvíľu pôjdem po schodoch dolu?“

Chápete, v čom bol zmysel rétoriky? Naučiť sa rečniť. Myšlienky vysloviť v úhľadných, gramaticky bezchybných vetách. Mnohí z nás sa nevedia vyjadrovať. To v starých demokratických Aténach nebolo. Tam ste nepočuli, že by niekto hovoril: „Stretol som na schodoch oného...toho, čo mal oné, akože sa oženil s onou...“ Veta bola bohatá, rozvitá, súvetia nerobili starým Aténčanom ťažkosti. Chodili po gymnáziách- čo boli vtedy krásne záhrady nad morom – a zhovárali sa: „Veda je vlastne schodiskom k poznaniu sveta. Človek stúpa po schodoch k poznaniu a spoznáva prírodu okolo seba...“
No proste, trepali dve na tri, len aby sa naučili hovoriť.

Čučoriedkareň je na strane tých, ktorí svoj názor v správnej chvíli nahlas a otvorene vyjavia. Mlčanlivé, tiché čučoriedky, schystajte dušu k prejavu! Ak sa vyjavíte, všetci vás budeme mať o to radšej!