Ďurko: Nech sa mi nohy zlámu, ak ja za tou viac vkročím, len pomyslím. Hľaď na naše dieťa.
Kata (prosebne): Dcéra moja! S planým mužom je zle, a bez neho ešte horšie.
Zuzka (prísne) : Mama...
Ďurko : Čo povieš tomu dieťaťu ?
Zuzka : Nikdy ťa mu nespomeniem, ak ho bude pánboh živoť. (Ustrnutie.)
Ďurko: Čo keď narastie ?
Zuzka : Že si – že si umrel. ( Všetci slzia.)
Ďurko: A keď mu druhí povedia, že žijem ?
Zuzka : Nech potom sám súdi nad tebou. Ďurko ( potáca sa, odchodí ).


Ukážka č. 2

Božena Slančíková – Timrava – Ťapákovci

Len mrzáčkin duch pracuje. Od dvoch dní je ako sršeň. Šije s jedom skvosty, nádhery, ktoré nenávidí, lebo ona také nikdy nenosila. A k tomu doniesla si čepiec ušiť žena Jana Fuzákovie. Pôjde na svadbu, zavolali ju za svatku do susedov. Ona nevie, čo je to vydať sa a byť ľúbenou. Kto by i chcel mrzáčku ? Jestli by sa bol aj našiel taký, nezradil by to nikomu – hanbil by sa, že ju ľúbi. Vie, že nikomu nie je príjemnou. Jej život je len bodľač a tŕnie.

..........

Najstaršia nevesta Iľa, od Jablonckov braná, myslí si, že je náleží veslo, i drží ho v ruke, no z ostatných ani jedna nie je spokojná s tým, a najnespokojnejšia mrzáčka Anča peknej tvári. Ona k nenávisti popudzuje ešte i druhé. Ona chce rozkazovať a vždy chce, čo nechce Iľa. Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky druhé. Je v obecnej službe : je babicou. Bola na kurze v Sobote zo dva mesiace a odvtedy drží sa nad druhé povýšene, akoby bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákovcov zakorenené. I dnes, sotvaže otvorila oči a doniesla vody, že uvarí fruštik, už si našla, za čo by im kázeň držala: „Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez zruba? Iba o kúštik, že som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja ešte o život prídem“ Chlapi poobzerali sa jeden po druhom, koľko ich je v izbe – ženy nevšimli si jej slov – a jej muž, Paľo, vysokej, trochu nahnutej postavy, okrúhlych, pokojných očí, ktorý rád žartúval, podotkol rozmarne : „Nezamoč sa, kráľovná!“


Ukážka č. 3

Margita Figuli – Tri gaštanové kone

S očami upretými do mojej tváre , vravela : - Pôjdeš teda do svojho rodného kraja a prihotoviš kútik, do ktorého by sme sa mohli uchýliť. Najradšej by som bola, keby si sa vzdal túlania po svete, lebo škoda pre tuláka srdca, aké máš ty. Lepšie by sa uplatnili moje vlastnosti pri tebe, keby si sa gazdovstva chytil. Nie preto ti to hovorím , že túžim po imaní, veď bohatstva mám dosť, ale týmto činom potvrdíš mi slová, ktorými ma presviedčaš o svojej láske. Za ten čas budem ťa čakať verne a odovzdane.
-Magdaléna, skríkol som od radosti nad jej telom a v očiach zjasalo sa mi toľko hviezd, koľko ich len bolo tej noci na nebi....
-Budem ťa čakať slobodná a čistá, i keby to trvalo rok, dva, tri roky.
-Magdaléna, - opitý týmito jej slovami, ako ľahkomyseľník, šeptám a vdychujem do seba vôňu machu a vôňu smoly i vôňu borovíc, čo vietor roznáša ponad jej telo. Potom cítim i vôňu jej tela i vôňu vetra.

.........

„- Nuž, Magdaléna ... trpký má pri ňom život. Ale od počiatku človeka v tom celom prípade čosi zarážalo. Vraví sa, že v tom bola akási nečistá vec. Zápotočný ju vraj násilnícky zneužil hneď po vašom odchode v deň svätého Jána, keď sa pálili na vrchoch ohne. Našiel ju na kraji lúky samu z jeho koňom, keď sa vrátil z hory po tej bitke s vami. Tam sa jej bezbrannej zmocnil. Ešte toho roku donútili ju vydať sa za neho, lebo sa jej malo narodiť dieťatko.“


Ukážka č. 4

Svetozár Hurban – Vajanský – Suchá ratolesť

Adela Rabárička bola rozmarná, skoro rozpustilá. Stano zbadal, že mnohých slobodných i ženatých mužov volá dôverne iba krstným menom, mnohým tyká a temer so všetkými sa obracia s tou istou prostou dôverou, ktorá mu tak lichotila. Ochladol, zachmúril sa a neskrývane sa jej vyhýbal. Ona to však nespozorovala, prichýlila sa ta, kde bolo veselšie a kde ju mali radi, čo ho už doprosta rozladilo. Prišli mu na um všetky nelichotivé chýry o samopašnej vdove a už sa im neusiloval v duchu neveriť, ako to robil pred polhodinou. Už ho mrzel i Adelin smiech. Smiala sa neobyčajne hlasno a zvonivo. Stano obdivoval jej smiech iba pred chvíľou : Aké divné ! Tá dáma má striebro v hrdle. – Teraz mu znel nepríjemne, i veľký vrkoč okolo jej hlavy mu bol falošný, i ten nádych dievčenského rumenca na lícach zásluhou jemnej viedenskej šminky. A to chovanie!