21

1.Opíšte spoločenskú situáciu po 2.svetovej vojne vo svete a vymenujte hlavné prúdy a smery literárnej tvorby. Definujte pojmy existencializmus a socialistický realizmus. Z ukážok vyberte si dvoch autorov a porovnajte námety a témy, ktorými sa zaoberali . Povedzte vlastný názor na vyjadrenie Šuchova o systéme totalitného režimu v ukážke č. 3

2.Napíšte základné údaje štruktúrovaného životopisu a porovnajte ho s beletrizovaným . Utvorte dva vlastné názvy textov – odsekov ukážky č.2.


Ukážka č. 1

Alberto Moravia – Rimanka

„Čo je to?“ spýtala som sa tichým hlasom. „To je to hlásenie, ktoré sa týka tvojho snúbenca“. „Ach,“ vydralo sa mi z úst. Bola som na smrť vydesená. Astarita si toho nevšimol, prehrabával sa v listinách a z roztržitosti ich krčil. „Gino Molinári?“ „Áno.“ „A ty si ho máš brať?“ „Áno.“ „Ale z týchto listín vyplýva, že Gino Molinári je už ženatý. Majú dievčatko“. Vyšla som na ulicu. Zachvátil ma pocit úľavy. Skončili dni viazania sa ... Cítila som sa ako panenka, s ktorou som sa v detstve hrávala. Búchala som ňou, ostala síce celá, ale vo vnútri bola zničená.

Matke som nič nepovedala. Utiahla som sa do izby a spala som. Ráno som jej oznámila, že už nebudem robiť modelku, ale peniaze mi chýbať nebudú. V tejto chvíli som stratila všetky svoje nádeje na manželstvo. Aj keď som sa snažila žiť počestne, vedela som, že by som si svojou krásou mohla zaobstarať všetko, po čom túžim. V to ráno som prvýkrát pozerala na svoje telo ako na veľmi pohodlný prostriedok, pomocou ktorého získam všetko, čo som nemohla dosiahnuť prácou a poctivosťou. Dívala som sa na svoje nahé telo v zrkadle a povedala som si, že isto nájdem mužov, ktorí dajú za potešenie z môjho tela veľa peňazí.


Ukážka č. 2

Albert Camus - Mor

Ako obyčajne! To znamenalo, že nové sérum, ktoré poslali z Paríža, bolo menej účinné ako prvé a že štatistické čísla stúpali. Ešte vždy nemali možnosť preventívne zaštepiť všetkých, ale iba rodiny postihnutých. Muselo by sa vyrábať vo veľkom, aby mohli zaštepiť každého. Hľuzy sa väčšinou ťažko otvárali, akoby prišlo obdobie ich stvrdnutia, a mučili chorých. Od včerajšieho večera boli v meste dva prípady novej formy epidémie: pľúcny mor. Toho istého dňa sa zišli vyčerpaní lekári a vymohli od bezbranného prefekta ďalšie opatrenia proti nákaze, ktorá sa šírila ústami. Ako obyčajne, nikto zase nič nevedel. V byte zaznel zvonček. Rieux usadil návštevníka pri písacom stole. Sám ostal stáť za kreslom.

..........

Tarrou sa na neho zahľadel sivými očami.
-Čo si myslíte o Panelouxovej kázni, pán doktor?
Položil otázku prirodzene a aj Rieux na ňu prirodzene odpovedal.
-Priveľa som žil v nemocniciach, nemám rád predstavu kolektívneho trestu. Ale viete, kresťania takto občas hovoria, a nikdy to naozaj tak nemyslia. Sú lepší, ako sa zdajú.
-A predsa si myslíte ako Paneloux, že mor má blahodárny účinok, že otvára oči, že núti rozmýšľať. Lekár netrpezlivo pokrútil hlavou.
-Ako všetky choroby tohto sveta. Ale čo platí o bolestiach tohto sveta, platí aj o more. Možno poslúži niekoľkým jednotlivcom, aby vyrástli. Ale keď vidíme utrpenie a bolesť, ktoré mor prináša, museli by sme byť blázni, slepí alebo zbabelci, aby sme sa mu poddali. Rieux trošku zvýšil hlas. Tarrou kývol rukou, akoby ho chcel upokojiť. Usmieval sa.


Ukážka č. 3

Alexander Isajevič Solženicyn – Jeden deň Ivana Denisoviča

„ O piatej ráno, ako vždy, zaznel budíček – údery kladiva o koľajnicu pred štábnym barakom. Prerušovaný cvengot slabo prenikal cez obločné tabule s námrazou na dva palce a čoskoro stíchol – bola zima a dozorcovi sa nechcelo dlho vyzváňať.
Šuchov nikdy nezaspal budíček, vždy vstával podľa neho – do rozdeľovania mal z pol druhej hodiny vlastného, súkromného času a kto pozná táborový život, vždy si môže dačo zarobiť : ušiť dakomu zo starého futra povlak na palčiaky, obehnúť proviantné a intendančné sklady a poslúžiť komu treba, zamiesť alebo zaniesť dačo, alebo ísť do jedálne misky zbierať zo stolov a znášať ich v hŕbach do umyvárky – za to tiež dajú zajesť, ale tam je uchádzačov mnoho, nevedia sa im ubrániť, a čo je najhoršie – ak v miske dačo zostalo, človek sa nezdrží, začne misky vylizovať. A Šuchov si dobre zapamätal slová svojho prvého vedúceho brigády : „Chlapci, tuná je zákonom tajga. Ale aj tuná ľudia žijú. V tábore skape len ten, kto misky vylizuje, kto sa spolieha na maródku a kto donáša vyšetrujúcemu.“

........

Šuchovovi sa končí trest. Sám Kilgas dostal dvadsať päť. To bolo predtým také šťastné obdobie – všetkým dávali rovnako, po desať. Ale od štyridsiateho deviateho zas prišlo také obdobie, všetkým dávali po dvadsaťpäť, bez rozdielu. Desať – to sa ešte dá prežiť a nezdochnúť, ale skús prežiť dvadsaťpäť?!