Otec Goriot

Charakteristika:

Jean-Joachim Goriot bol pred revolúciou obyčajný cestovinársky robotník, zručný, sporivý a dosť podnikavý, aby si mohol kúpiť závod svojho majstra, ktorý sa náhodou stal obeťou prvého povstania roku 1789. Vďaka jeho múdrej predvídavosti a umu rýchlo zbohatol. Po siedmych rokoch neskaleného šťastia stratil ženu.

„V tomto položení otcovský cit rozvinul sa u Goriota až do nerozumnosti. Lásku, sklamanú smrťou, preniesol na dcéry.“
K pani Vauquerovej sa utiahol roku 1813, keď prestal obchodovať. Najskôr si prenajal byt, kde teraz býva pani Couturová. Goriot prišiel zásobený bohatou garderóbou, s nádhernou výbavou veľkoobchodníka, ktorý si nič neodopiera ani vtedy, keď prestane obchodovať. Mal pol druha tucta bielych plátenných košieľ, ktorých jemnosť bola tým zjavnejšia, že cestovinár nosieval na hladkej náprsenke dve ihlice spojené retiazkou a v každej bol vsadený veľký diamant. Zvyčajne si obliekal nevädzovobelasé šaty a brával si k nim každý deň vestu z bieleho piketu, pod ktorou sa kolísalo jeho hruškovito vyduté bruško a na ňom sa hompáľala zlatá reťaz ozdobená príveskami. Vnútorné kútiky Goriotových očí boli spuchnuté, vyvrátené, ovisnuté. Jeho výzor bol príjemný a náležitý. Mäsité, klenuté lýtko, dlhý hranatý nos, ako mesiac okrúhla a naivne prostoduchá tvár. Bol to iste pevne stavaný chlapík, schopný premárniť všetok svoj dôvtip v cite. Vlasy učesané na holubie krídla vytvárali na jeho nízkom čele päť vĺn a skrášľovali jeho tvár. Otec Goriot postupne rozdával všetok svoj majetok dcéram a stával sa z neho chudák. Požiadal pani Vauquerovú, aby ho presťahovala na druhé poschodie a znížila mu penziu. Neskôr sa presťahoval na tretie poschodie, kde boli byty ešte lacnejšie. Zaobišiel sa bez tabaku. Prastal si pudrovať vlasy. Dobrácky cestovinár, ktorý nevyzeral ani na štyridsať, ten územčistý, tučný mešťan, figliarsky a živý, ktorý mával v úsmeve čosi mladistvé, vyzeral teraz ani sedemdesiatnik, otupený, ťarbavý, mdlý.


OTEC GORIOT– v minulosti bol zámožný obchodník s cestovinami. Po rokoch manželstva
mu zomrela manželka a nechala dve dcéry. Milujúci otec začal všetku svoju bývalú náklonnosť k manželke prenášať na dcéry a splnil im, čo im na očiach videl. Zabezpečil im obrovské veno, aby sa mohli dobre vydať. Otec najprv vychádzal so zaťmi výborne, no po čase, keď mu dcéry čoraz viac odčerpávali majetok a začal chudobnieť, zaťovia ním začali pohŕdať. Schudobnený Goriot si našiel ubytovanie v malom penzióne pani Vauquerovej, kde sa i začína odohrávať dej románu. Zámožný mešťan sa postupne stane takým chudobným, že musí bývať v najúbohejšom byte penziónu a každý si z neho robí posmech. Dcéry ho občas chodili navštevovať, no kôli manželom mu nemohli pomôcť. EUGÉNE de RASTIGNAC – študent právnickej fakulty šľachtického pôvodu, pochádzal z
chudobnej rodiny. Chce sa dostať vyššie v spoločenskom rebríčku prostredníctvom sesternice, ktorá tvorí jadro parížskej šľachty na predmestí Saint German. Rastignac jediný poznáva, že deti otca Goriota sa za neho hanbia.Neskôr sa zaľúbi do Delphine a spriatelí sa s otcom Goriotom.
DELPHINE a ANASTASIE- Delphine je mladšia, menej elegantná, Anastazia staršia a
krajšia Goriotova dcéra.Sú nakazené nízkou morálkou spoločnosti. Anastasie Eugénov obdiv zhovievavo prijíma a neskôr sa do neho zaľúbi. Hoci nie sú voči otcovi bezcitné, ich city prerastajú a utláčajú nepísané spoločenské zákony, ktoré im bránia priznať sa k vlastnému otcovi.
VAUTRIN- Bývalý trestanec, ktorý ušiel z galejí (vlastným menom Jacques Collin-
Oklamsmrť), človek ohromnej energie, ktorý vie veľa o živote a o svete intríg.Nemá vlastné ambície:jeho ctižiadostivosťou je dopomôcť k spoločenskému vzostupu mladíkom, ktorých si zvolil. No nie vždy to pre nich skončilo úspešne. Šiel cestou otvoreného zločinu. Pani VAUQUEROVÁ rodená de Conflans – vdova majiteľka meštianskeho penziónu v Novej
ulici svätej Genovévy. Penzión jej patrí už 40 rokov. Milotu v správaní k svojim nájomníkom prispôsobuje výške ich ročnej renty a mesačnému poplatku za ubytovanie.


Jean-Joachim Goriot – v minulosti bol zámožný obchodník s cestovinami, ktorý zbohatol počas Francúzskej revolúcie podnikaním na výnosnom trhu s obilím. Bohatstvo otca Goriota vyrástlo z biedy a sĺz chudobných. Za revolúcie sa dal zvoliť náčelníkom štvrte, aby mohol lepšie brániť svoje obchodné záujmy. Potom včas vystihol blížiacu sa núdzu a zavčasu skúpil obilie a cestoviny, aby ich potom predal za desaťnásobnú cenu. Za krátky čas mu zomrela manželka a nechala mu dve dcéry – Anastasie a Delphine. Milujúci otec začal všetku svoju bývalú náklonnosť k manželke prenášať na dcéry a splnil im, čo im na očiach videl.

Zabezpečil im vysokú rentu a obrovské veno, čím sa stali obzvlášť zaujímavé pre šľachticov. Anastasie sa neskôr vydala za grófa de Restaud a dostala sa do najvyššej parížskej spoločnosti. Mladšia Delphine si vzala staršieho alsaského bankára de Nucingen. Otec najprv vychádzal so zaťmi výborne, no po čase, keď mu dcéry čoraz viac odčerpávali majetok a začal chudobnieť, zaťovia ním začali pohŕdať a neskôr ho vyhodili a začali ignorovať. Schudobnený Goriot, ktorý nechcel, aby sa za neho museli dcéry hanbiť pre jeho profesiu, si v roku 1813 našiel ubytovanie v malom penzióne pani Vauquerovej, rodenej de Conflans, kde sa i začína odohrávať dej románu. Zámožný mešťan sa postupne stane takým chudobným, že musí bývať v najúbohejšom byte penziónu a každý si z neho robí posmech. Dcéry ho občas chodili navštevovať, no proti zatvrdnutosti ich manželov, ktorí už prakticky operovali s ich majetkom, mu nemohli pomôcť. Goriot ich tak miluje, že ich prosby o peniaze splní čímkoľvek, i keď tým veľmi trpí. Eugène de Rastignac – chudobný študent šľachtického pôvodu, ktorý prišiel do Paríža študovať právo. Býva tak isto v penzióne pani Vauquerovej. Keď sa dozvedel, že jeho vzdialená sesternica je vysokého spoločenského postavenia a tvorí jadro parížskej šľachty na predmestí Saint-Germain, začne využívať tieto styky a postupne sa svojou ctižiadostivosťou, šarmom a úspechom u žien dostane do vysokých parížskych kruhov a po čase spozná sa s obidvoma dcérami Goriota. Tieto styky mu pomohli dostať sa i napriek jeho zlej finančnej situácii do spoločnosti predmestia Saint-Germain. Po tom, ako sa spozná Goriotovými dcérami a dozvie sa smutný údel ich otca sa stane jeho najlepším priateľom. Po čase sa zaľúbi do pani Delphine, čomu sa starý cestovinár veľmi raduje, lebo je nešťastný z toho, ako s dcérou manipuluje jej bezcitný manžel. Pani Vauquerová, rodená de Conflans – majiteľka meštianskeho penziónu v Novej ulici svätej Genovévy. Penzión jej patrí už 40 rokov. Milotu v správaní k svojim nájomníkom prispôsobuje výške ich ročnej renty a mesačnému poplatku za ubytovanie. Je dosť lakomá a cynická vo svojich dialógoch.

Charakteristika hl. postavy:
Bývalý cestovinár, ovdovel po 7 rokoch manželstva.Všetku svoju lásku preniesol na svoje dcéry. Rozmaznával ich, dával im všetko, čo mal, len aby im zabezpečil šťastnú budúcnosť. Jeho dcéry ho potom, čo sa dobre vydali, opustili, odmietali ho prijímať do svojich domovov. Goriot sa utiahol do penziónu, kde sa jeho najlepším priateľom stal študent Eugen de Rastignac. Zomiera opustený.

Dej Balzacovho románu sa začína v parížskom penzióne vdovy Vauquerovej, kde sa stretávajú zaujímavé ľudské osudy. Dôležitou súčasťou expozície románu je drobnokresba - podrobný a vtipný opis prostredia ako aj charakteristika jednotlivých postáv. Zaberajú významnú časť románu. Okolie domu autor charakterizuje s precíznosťou, a nie bez irónie: "Do aleje sa vchádza bočnou bránou, nad ktorou je pribitá tabuľa s nápisom: VAUQUEROVSKÝ DOM a pod ním: Meštiansky penzión pre obidve pohlavia a pre ostatných. ... Vo falošnom výklenku maľby týči sa socha Amora. Pri pohľade na popukaný lak, ktorým je socha natretá, milovníci symbolov by v nej možno objavili mýtus parížskej lásky, ktorú liečia o niekoľko krokov ďalej..."
V penzióne sa pravidelne schádza sedem stálych stravníkov: pani Couturová, vdova s mladou dievčinou Taileferovou, starec Poiret. Vautrin, údajne obchodník, slečna Michonneauová, otec Goriot, bývalý výrobca rezancov, makarónov a škrobu, študent práva Eugéne Rastignac.

V centre deja sú dve postavy - otec Goriot a Eugéne Rastignac.

Otca Goriota spoznávame z deja až v období, keď zostupuje z vrcholu svojho spoločenského snaženia, kým Rastignac stojí na začiatku sľubného vzostupu.

"Otec Goriot, starec vari šesťdesiatročný, utiahol sa k pani Vauquerovej roku 1813, keď prestal obchodovať. Najsamprv si prenajal byť, v ktorom teraz býva pani Couturová, a platil vtedy penziu tisíc dvesto frankov ako človek, pre ktorého päť luisov viac či menej je iba maličkosťou. ...Bezstarostná veľkodušnosť, s akou sa dal vtedy napáliť otec Goriot, ktorého v tom období úctivo nazývali ešte pánom Goriotom, možno zavinila, že ho pokladali za somára, čo sa v obchodných veciach vôbec nevyzná."
Spočiatku pôsobil otec Goriot dojmom zámožného človeka, čím si vyslúžil pozornosť vdovy Vauquerovej snažiacej sa o jeho priazeň hlavne pre jeho viditeľné bohatstvo. Zmierila sa aj s jeho výzorom: s jeho hruškovito vypuklým bruškom (na ňom sa hompáľala zlatá reťaz s príveskami), spuchnutými, vyvrátenými, ovisnutými očami.

Mäsité, klenuté lýtko, ako aj dlhý, hranatý nos, ako mesiac okrúhla dobrotivá tvár jej tiež neprekážali. Vlasy si česal na spôsob holubích krídel, pudroval mu ich každé ráno holič. Oblečený bol ako zo škatuľky, i keď bol trochu neokrôchaný.

Otec Goriot však nemal záujem nadväzovať ľúbostné či iné vzťahy s osobami iného pohlavia. Mal svoj životný cieľ - žiť pre svoje dcéry Anastáziu a Delphinu, ktoré nechal vychovať pre život vo vyššej spoločnosti, dal naučiť šľachtickým spôsobom a vydal za boháčov. Anastáziu za grófa de Restaud a Delphiu za bankára baróna de Nucingen. Tým sa na krátky čas splnili jeho túžby, ktorým zasvätil svoj dovtedajší život. Dcéram dal primerane veľké veno, každej asi osemstotisíc frankov. Spočiatku bol vítaným a váženým hosťom v dome dcér a zaťov, aj keď sa občas v tej vznešenej spoločnosti nedokázal vhodne správať. Kým mal majetok, mohol sa intenzívne stýkať so svojimi dcérami, ktoré nadovšetko miloval po smrti manželky.
Chce vidieť ich šťastie, pomôcť im ho získať, lebo ho nedosiahli v manželstve. Prispieva na ich nákladné róby, na zmenky milencov, na ich nepredvídateľne nákladný život.

Po krátkom čase pobytu v penzióne v byte na prvom poschodí, kde je najlepšie vybavenie, sa sťahuje otec na druhé poschodie do bytu s nižšími poplatkami. Keďže je málovravný, vznikajú dohady o jeho osobe. Ľudia v penzióne hádajú, či je úžerník, hazardér čí hýrivec. Bol však užitočný, lebo si na ňom vylievali zlosť, dobrú či zlú vôľu, vtipkovali na jeho účet a zabŕdali do neho.
Koncom tretieho roka "postúpil" otec Goriot na tretie poschodie - už si nepudroval vlasy, nekupoval tabak.
"Dobrácky šesťdesiatdvaročný cestovinár, ktorý nevyzeral ani na štyridsať, ten územčistý, tučný mešťan, figliarsky a živý, ktorého samopašné správanie obveseľovalo chodcov, ktorý mával v úsmeve čosi mladistvého, vyzeral teraz ani sedemdesiatnik, otupený, ťarbavý, mdlý. Jeho belasé, kedysi také živé oči mali kalný až oceľovosivý nádych, vybledli, neslzili už a ich červená obruba akoby plakala krvou."

Jeho zmenený výzor vyvolával v jedných hrôzu, v iných ľútosť. Študenti medicíny o ňom vyhlásili, že je postihnutý kretenizmom, keď si všimli jeho ovisnutú spodnú peru, zmerali vrchol jeho lícneho uhla a poriadne si ho prezreli. Bianchon zo žartu hovoril o Goriotovej hlave: "Opáčil som mu: má iba jeden hrboľ, hrboľ otcovstva. Bude to večný otec."
S úbytkom majetku otec Goriot prichádza o spoločné večere i ostatné chvíle so svojimi dcérami. Nasia, ktorá sa pohybuje v tých najvznešenejších parížskych kruhoch, je stále menej prístupná verejným stretnutiam. Po dvoch rokoch sa stal nepohodlným. Pretože už nemal bohatstvo a spôsoby hodné vyššej spoločnosti, začala sa s ním stretávať potajomky, neverejne, aby sa nekompromitovala. Podobný osud ho stihol aj pri Delphine, ktorá však bola citlivejšia, trocha menej vznešená, preto aj prístupnejšia. Goriot vo svojej zúfalej otcovsko-mileneckej láske potajomky sleduje osudy svojich dcér, žiarlivo stráži každý ich úspech i bôľ.

Nešťastie oboch dcér silne rozrušuje otca Goriota, ktorý už nemá prostriedky. Za posledné peniaze zriadil pre Delphinu byt, v ktorom sa môže schádzať so svojím milencom Rastignacom. Zúfalý otec Goriot si robí výčitky, že už nemá čo dať svojim dcéram.
"A tak zomrieť, neostáva mi iné len zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje, a ja bedár, ja nič nemám. Tak ty si si vykonal doživotný dôchodok, starý lotor, hoci si mal dcéry! Ty ich teda neľúbiš? Zdochni, zdochni ako pes, veď aj si pes! Áno, som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval!..."
Svoje posledné príbory predal úžerníkovi Gobseckovi, aby Nasia mala na šaty, za jeden dcérin večer obetoval svoju poslednú istotu, ktorá mu mala zabezpečiť obživu - za štyristo frankov predal doživotný dôchodok a bol odhodlaný jesť už ďalej len chlieb. Nasia vo svojej bezcitnej sebeckosti neprišla po peniaze osobne, poslala sluhu. Otec Goriot, ktorý čakal na jej hladkanie a bozky vďaky, aj na túto bezohľadnosť nachádza ospravedlnenie: "Aspoň sa neznepokojí, že som chorí."
Aj citlivejšia Delphi je príliš zaujatá myšlienkou na ples v najvyššej parížskej spoločnosti. Po boku Rastignaca má byť po prvýkrát prijatá medzi vyššiu šľachtu. Jej otec umiera, no ona sa stará o svoje šaty, šperky a o svoj výzor. Rastignac je zhrozený "nad touto elegantnou otcovraždou."

Pri umierajúcom otcovi Goriotovi sú v biednej izbičke len dvaja mladí ľudia. Rastignac, zo skutočnej lásky a súcitu, a študent medicíny Bianchon, skôr pre vedecký experiment. Potrebujú peniaze na lieky pre otca Goriota, preto posielajú k dcéram a zaťom sluhu so smutnou správou a očakávajú od nich pomoc. Ten sa však vracia bez peňazí a bez prísľubu, že prídu.
Otec Goriot až na prahu smrti spoznal, aké má deti. Musel sa dožiť toho, že "zlato ich pohľadu sa zmenilo na sivé olovo." Žil len preto, aby ho ponižovali, urážali, prehltol všetky urážky, aby dostal odrobinku zahanbujúceho potešenia. Utrápený má len jedinú túžbu - nemyslieť, len milovať svoje dcéry. Preto hovorí: "Odseknite mi hlavu, nechajte mi len srdce!"
Ešte aj na smrteľnej posteli rozmýšľa o možnosti zarobiť milióny pre dcéry.

Rastignaca dojíma táto silná otcovská vášeň, ale nevie mu pomôcť. Otec Goriot nedostáva od dcér zadosťučinenie ani v hodine svojej smrti. Jeho dcéry nie sú až také bezcitné, že by nechceli vidieť umierajúceho otca, ale nedokážu prekonať množstvo drobných prekážok svojho spoločenského postavenia, ktoré ich delí od otca.

Pohrebné trovy otca Goriota zaplatil Rastignac zo svojich skromných prostriedkov.

"Keď prišiel pohrebný voz, Eugéne dal vyniesť truhlu, otvoril ju a zbožne položil starčekovi na prsia obrázok, ktorý pripomínal časy, keď Delphine a Anastasie boli mladé, slobodné, čisté a nemudrovali, ako povedal v smrteľnom zápase. Jedine Rastignac a sluha Christopher išli s dvoma pohrebnými zriadencami za vozom ..."

"Jednako, keď už mŕtvolu položili na pohrebný voz, zjavili sa dva koče s erbmi, koč grófa de Restaud a baróna de Nucingen, boli však prázdne a išli za pohrebným vozom až na cintorín Pére-Lachaise."

Eugéne de Rastignac prišiel do Paríža z juhu Francúzska zo skromných pomerov, aby študoval právo. Jeho rodina žila v kúrii na malom pozemku v tiesni, ktorú sa pred ním snažili zatajiť. Eugéne bol vlastne cieľavedomý a usilovný študent, ktorého neskôr zaslepila túžba dostať sa do najvyššej šľachtickej spoločnosti. Na to však potreboval peniaze a niekoho, kto by ho do tejto spoločnosti uviedol.

Podarí sa mu to s pomocou bohatej príbuznej, získava právo chodiť do šľachtickej spoločnosti a zvyká si na jej pokryteckú morálku. Pozorne počúva rady skúsených dám.

"Čím chladnejšie budete kalkulovať, tým väčšmi budete napredovať. Bite neľútostne, budú sa vás báť. Berte mužov a ženy len ako poštové kone, ktoré zanechávate uštvané na každej zastávke, tak dospejete až na vrchol túžob. Vidíte, nestanete sa tu ničím, ak nebudete mať ženu, ktorá by sa o vás zaujímala. Musí byť mladá, bohatá, elegantná. No opravdivý cit skrývajte ako poklad, nikdy ho nedajte vytušiť, boli by ste stratený."

Rastignac podľa tohto návodu nájde mladú, krásnu, bohatú ženu, Delphine de Nucingen. Počiatočná vypočítavosť sa rýchlo zmení na lásku. Študent Eugéne už neštudoval, plavil sa po parížskom oceáne, zháňal sa za ženami a za šťastím.

Vautrin, vlastne Jaques Callin, bývalý trestanec z toulonskej väznice, človek skúsený, prefíkaný, pociťuje k Rastignacovi otcovskú príťažlivosť a chce mu pomáhať na ceste nahor. Radí mu, aby sa oženil so slečnou Tailleferovou, ktorá zdedí otcove milióny, keď dá Vautrin zabiť jej brata vo vyprovokovanom súboji.

Rastignac sa síce chce dostať rýchle nahor, ale zločinu sa zľakne. Chce prezradiť Vaurinov plán, ale ten ho omámi práškom na spanie, ktorý nasype do šampanského. Kým sa preberie, zločin je vykonaný.

Vautrin je vlastne diagnostikom spoločnosti 19. storočia. Vidí vlčie zákony, ktorých dodržanie zaručuje úspech. Tvrdo formuluje vlastnosti úspešného človeka: predajnosť, nezásadovosť, zneužívanie citov, situácie, človeka, ľudí...

Rastignac čoskoro spoznáva pravú tvár parížskej smotánky, ku ktorej tak veľmi túži patriť.
Často cíti, že nekoná dobre, je slaboch, ktorý sa v rozhodujúcej chvíli nevie vzoprieť. Odhadzuje všetky výchovou vštepené cnosti, čistou srdca len preto, aby sa neznepáčil, aby postupoval vyššie, nevybočil z radu.

Napriek svojmu slabošstvu nestratil schopnosť vnímať nešťastie iných. Hlboko ho dojíma osud otca Goriota, pri ktorom vytrvá až do poslednej chvíle.

Slová, ktoré vyslovil na cintoríne, sú výzvou na súboj so spoločnosťou, do ktorej sa chce dostať.
"A teraz uvidíme, kto z koho."

A súboj, na ktorý vyzval spoločnosť, začal tým, že odišiel na večeru k pani de Nucingen.

Otec Goriot – prišiel do penziónu, podporuje finančne dcéry, financuje ich márnivosť, zachraňuje pred škandálom, podporuje ich milencov, ochorie a napokon zomiera sám. Charakter Goriota je nemenný počas celého románu.

„Jean-Joachim Goriot bol pred revolúciou obyčajný cestovinársky robotník, zručný, sporivý a dosť podnikavý, aby si mohol kúpiť závod svojho majstra, ktorý sa náhodou stal obeťou prvého povstania roku 1789. Za ten rok občan Goriot nahromadil kapitál,... Stalo sa mu to, čo sa stáva ľuďom s obmedzenými schopnosťami: jeho priemernosť ho zachránila. Napokon, ľudia sa dozvedeli o jeho majetku v čase, keď už nebolo nebezpečné byť bohatým, a tak v nikom nevzbudil závisť. Ak ho niekto videl, ako vedie obchod, vysvetľuje zákony o vývoze a dovoze obilia, študuje ich zmysel, postihuje ich chyby, bol by usúdil, že je schopný stať sa štátnym ministrom, bol trpezlivý, činný, vytrvalý, rýchly v podnikaní, mal orlí zrak, všetkému predišiel, všetko predvídal, všetko vedel, všetko tajil;... Jeho žena, jediná dcéra bohatého nájomcu z Brie, bola pre neho predmetom zbožného obdivu, bezhraničnej lásky. Po siedmich rokoch neskaleného šťastia stratil na nešťastie ženu. V tomto položení otcovský cit rozvinul sa u Goriota až do nerozumnosti. Lásku sklamanú smrťou, preniesol na dcéry. (str.98-99) Mne nič netreba. Ozaj, milý pán môj, čože som ja? Biedna mŕtvola, ktorej duša je všade tam, kde sú moje dcéry.“(str.130)