Klasicizmus

KLASICIZMUS
(17. – 18. stor.)

Podchádza z latinského slova classicus – patriaci do 1. triedy – dokonalý, prvotriedny. Je to umelecký smer, kt. sa v európskych literatúrach a umení uplažňoval v 17. a 18. stor. vznikol a vyvrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za vlády kráľa „Slnko“ – Ľudovít XIV. Odtiaľ sa rozšíril do celej Európy. Klasicisti videli zmysel umenia v napodobňovaní nemennej prírody, hľadaní a objavovaní krásy života a prírody. Orientovali sa na racionalistickú filozofiu, mysliteľa Descartesa. Za cieľ si vytíčil dokonalosť, prebratú z antiky a humanizmu a renesancie. Descartes hlásal princíp vlastného myslenia: „Myslím, teda som.“ Klasicistická literatúra určila presné pravidlá podľa vzoru Boileau (boalo): Básnické umenie. Vyžadovali harmonickú súmernosť, logickosť, jasnosť, jednoduchosť štýlu a deja. Klasická dráma dodržiavala 3 jednoty:

1. jednota času – príbeh sa musel odohrať počas 24 -30 hodín.
2. jednota miesta – a jednom hrade, paláci...
3. jednota deja – len 1 dej
Klasicisti rozlišovali vysoké a nízke žánre.

Vysoké žánre – epos, tragédia, óda. Hrdinom vysokých žánrov je kráľ, rytieri, veľmoži, vojvodcovia, vládcovia, kniežatá.
Nízke žánre: komédia, satiry, bájky, rozprávky. Opisujú tu mešťanov, sedliakov- jednoduchých prostých ľudí. Klasicizmus sa snažil o dokonalosť a dodržiava súlad pravdy, krásy a dobra.

EURÓPSKA LITERATÚRA

FRANCÚZSKA LITERATÚRA

Pierre Corneille – v dráme Cid opisuje španielskeho rytiera, kt. je príkladom oddaného, verného, starostlivého bojovníka. V jeho prípade ide o konflikt medzi láskou a povinnosťou. Je vznešený jednotlivec, kt. prekážajp osobné city v plnení vlasteneckých povinností. Aby splnik svoje občianske a morálne povinnosti, obetuje svoju lásku. Rodrigo zabije otca svojej milovanej Chimeny, lebo ten urazil jeho otca. Chimena, hoci miluje Rodriga, je povinná žiadať jeho smrť od kráľa za smrť svojho otca. Kráľ svojho verného rytiera nezabije, ale posiela ho bojovať proti Maurom v nádeji, že tak sa všetko vyrieši.

Jean Racine – vytvoril psychologickú tragédiu, v kt. dominujú osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné. Faidra – príbeh o žene zachvátenej živelnou zločinnou láskou k nevlastnému synovi.

Moliére – celý živo zasvätil divadlu ako autor, herec, režisér a riaditeľ divadelnej spoločnosti. Zomrel na javisku po predstavení svojej poslednej hry Zdravý nemocný. Napísal 33 komédií. K vrcholom jeho tvorby patria Misantrop – človek, kt. nenávidí ľudí a stráni sa ich a Lakomec – dej sa odohráva v Paríži. Harpagon je príslovečný lakomec, odmieta zaplatiť policajnému komisárovi, vyšetrujúcemu krádež jeho vlastného pokladu, dodržiava jednotu času, miesta a deja.

Jean de la Fontaine – v 12-zväzkových Bájkach podal názorný a satiricky vyhrotený obraz doby, zastávajúc sa vždy obyčajných ľudí a zdravého rozumu. La Fontainove bájky, napr. o pokrytectve, klamstve, intrigách a dvojakom metri spravodlivosti premietnuté do príbehov zvierat s ľudskými vlastnosťami, sú aktuálne aj v súčasnosti.

OSVIETENSTVO

Pokrokové hnutie, kt. v 18. stor. ovládlo Európu. Toto hnutie sa zakladalo na dôvere v „osvietený“ rozum a na pravde, poznanej buď rozumom alebo skúsenosťou. Začalo viesť vytrvalý zápas s predsudkami a poverami akéhokoľvek druhu, presadzovalo slobodu myslenia a presvedčenia. Zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní, vyjadrovali záujmy nastupujúceho silnejúceho meštianstva. Niektorí panovníci využili modernizáciu štátu a hospodárstva.
Jozefinizmus – podľa cisára Jozefa II. – slobodomyseľné hnutie.
Znakom osvietenského umenia je vzájomná súhra „rozumu a citu“, zdôrazňujú racionálny prvok, individuálnosť ľudského citu a inštinktu. K najvýznamnejším mysliteľom a spisovateľom osvietenstva patrili vo Fran. Charles – Louis de Montesquieu, Denis Diderot – skupina encyklopedistov. Encyklopédia – je veľkorysým pokusom o zhrnutie súdobých vedomostí. V Encyklopédii uplatnil rozsiahle poznatky z najrôznejších odborov, z filozofie a remesiel. Má 35 zväzkov. Svojím dôrazom sa stala vzhľadom na nepretržitý vedecký pokrok veľkolepým pomníkom ľudského rozumu.
Didaktická a osvetovo-vzdelávacia tvorba- román Robinson Crusoe – Daniel Defoe a Gulliverove cesty – Jonathan Swift, Voltaire - Candide alebo Optimizmus – v diele sú podrobené prenikavej satire módne, lacné a optimistické učenie o vševládnej harmónii a božej prozreteľnosti, o tom, že všetko je na svete správne zariadené, že každé zlo je na niečo dobré. Formálne prózu postavil na schéme príhod, skúseností a putovania hl. hrdinu. V jednotlivých príbehoch prostredníctvom hrdinu odhaľuje pravú podstatu lúpežných voje, pracovné zneužívanie domorodcov v koloniálnych krajinách, bezcharakternosť a intrigy fran. súdu, povera a útlak katolíckej cirkvi, panovačnosť a svojvôľu absolutickej moci. Poviedka Prostáčik – hrdinom je naivný Huron, kt. sa pozerá na okolitý svet dôverčivým pohľadom neskazeného divocha.

INTEGRAČNÉ PROCESY V SLOVENSKOM NÁRODNOM OBRODENÍ

Najdôležitejšou úlohou v SNO bola integrácia – zjednocovanie slov. kultúry a literatúry na základe národnej myšlienky. Ďalšou úlohou je uzákonenie – kodifikácia spisovnej slovenčiny, šírenie osvety a kultúry v nižších vrstvách spoločnosti. Toto obdobie členíme na 1. obdobie, kt. trvá od 1780-1820. Charakteristické bolo: tolerančný patent – riešil podmienky pre 2 vierovyznania – katolícke a evanjelické; vystupovali bernolákovci. Anton Bernolák uzákonil spisovný jazyk 1787 na základe hovorového úzu trnavského centra a Trnavskej univerzity. Katolícke duchovenstvo – bernolákovci založili spolok Slovenské učené tovarišstvo 1789, kt. podporovalo slovenskú kul.- osvetovú činnosť. Tovarišstvo malo široký, kultúrny, buditeľský, politický a sociálny program a malo pobočky po celom území Slovenska. Na čele stál Bernolák a sídlo malo v Trnave.
Pôsobili tu spisovatelia a buditelia s ľudovýchovnej a literárnej oblasti. Za cieľ mali starostlivosť o povznesenie slov.ľudu, vydávaním ľudovýchovných diel a časopisov. U evanjelikov vznikli spolky Učená spoločnosť malohontská a Učená spoločnosť banského okolia, kt. si získavali zásluhy o kultpúrny rozvoj slovenska vydávaním časopisov, ročeniek, kalendárov, almanachov. Veľký význam malo založenie Katedry reči a literatúry česko-slovenskej na bratislavskom evanjelickom lýceu, kt. sa stalo centrom štúrovskej generácie.
V 2. obd. – od. 1820-1835 – národno-zjednocovací proces sa prejavil založením spolkov, napr.: Slovenský čitateľský spolok v Pešti a Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej. Tu sa objavili osobnosti – Hollý, Kollár, Šafárik.
V 3. obd. – 1835-1843 – začína sa hnutie štúrovcov – tzv. romantická generácia.
Vrcholná fáza – 1843-1848 – dochádza ku kodifikácii slovenčiny Štúrom, Hurbanom, Hodžom na fare v Hlbokom – 1843. Štúrovci vytvorili jazyk a položili základy kultúrneho rozvoja Slovenska. V týchto rokoch vychádzali prešpúrske noviny, propagovali náb. znášanlivosť.

Anton Bernolák – rodák zo Slanice na Orave, teológiu študoval v Trnave, vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako kaplán, tajomník, kňaz v Trnave, ako dekan v Nových Zámkoch, kde je pochovaný. O spisovnej slovenčine možno hovoriť až od r. 1787, keď vyšlo Bernolákovo dielo Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách. Pravopisná sústava vypracovaná z foneticko-fonologických princípov- píš ako počuješ.
Nový pravopis vydal v diele Slovenská gramatika – prvá normotvorná gramatika slovenčiny. Etymológia slovanských slov – príručka o tvorení slov. Kodifikáciu spisovnej slovenčiny Bernolák zavŕšil veľkým slovníkovým dielom Slovár Slovenskí – Česko – Laťinsko – Ňemecko – Uherskí, kt. vyšlo v šiestich zväzkoch v univerzitnej tlačiarni v Budíne. Tento slovník sa mal stať normotvornou príručkou slovnej zásoby. Bernolákovčina ako spisovný jazyk však nespojila všetkých Slovákov, používali ju slovenskí katolíci, kým evanjelici sa naďalej pridržiavali biblickej češtiny. Cieľom bol národno-zjednocovací charakter – líniou bola ochrana práv slov. národa.

Juraj Papánek – Dejiny slovenského národa
Juraj Sklenár – Najstaršia poloha VM a prvý príchod a vpád Maďarov do nej.

OSVIETENSKÁ PRÓZA

Orientovala sa na ľudovýchovné a populárno-náučné diela, kt. sa orientovali na osvetu ľudových vrstiev prostredníctvom racionalistického výkladu prírodných a iných javov. Ďalším cieľom bolo povznesenie hospodárskej činnosti roľníctva. Tento cieľ sledovali 2 predstavitelia.

Jozef Ignác Bajza - teológiu vyštudoval vo Viedni. Ako katolícky kňaz pôsobil na viacerých miestach. Pochovaný je v krypte Dómu sv. Martina. Napísal viacero náb.-výchovných prác, najdôležitejšie sú René mládenca, príhodi a skúsenosťi - v prvom slov. dvojzväzkovom románe opisuje cesty a zážitky Reného, syna bohatého benátskeho kupca a jeho učiteľa. Zažívajú dobrodružné príhody v Taliansku, Egypte a Turecku. V druhej časti románu opisuje ako prichádzajú cez Viedeň na Slovensko a putujú po slov. dedinách. 1. časť je bohatá na udalosti a neočakávané zvraty. 2. časť má výchovnú úlohu. Autor odhaľuje všetky chyby spoločenských vrstiev od poddaných až po zemepánov. V dejinách slov. lit. je 1. románom, kt. sám navrhol a využíva prvky západoslovenského nárečia. V ďalšom diele Slovanské dvojnásobné epigramatá – kritizuje bernolákovcov – odmieta bernolákovčinu – na protest utvoril svoj jazyk. Pokúšal sa o národnobuditeľské úsilia.

Juraj Fándly – je príkladom národného buditeľa a vlastenca, kt. celý života venoval ľudu, aj svoje knihy, aj slávu slov. národu. Pôsobil ako katolícky kňaz. Zomrel v Ompitálií. Fándlyho spisy predstavujú populárnu encyklopédiu poľnohosp. vedomostí. Úspešne uviedol do života Bernolákov spisovný jazyk. Ľudovýchovné práce, kt. zámerom je naučiť ľud rozumne hospodáriť, napr. Slovenský včelár, Ovčár, Pilní domajší a poľní hospodár, Zelinkár. Fándly vyzdvihoval dôležitosť roľníckeho stavu. Napísal román Dúverná zmlúva medzi mníchem a diáblem. Schvaľoval zrušenie reholí a kritizoval cirkev a preto vyvolal pobúrenie vysokých cirkevných hodnostárov. Jeho prácu zhabala cirkev a zakázali mu literárnu činnosť. Dielo je rozhovorom medzi uštipačným diablom Titinilom a učeným mníchom Atanáziom. Ide o 1. veľké dielo v bernolákovčine.

KLASICIZMUS V SLOV. LITERATÚRE
MYŠLIENKA SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI

Rozvoj národného povedomia a národného hnutia po víťazstve ruského národa nad Napoleónom už nebolo možné zastaviť. Silnel odpor proti latinčine, nemčine a nastupujúcej maďarizácii. Národné hnutie sa opieralo o integráciu a meštiansku vrstvu, kt. hľadali východisko v opore ostatných slov. národov, najmä v Rusku. Uprednostňovali názor nem. filozofa Herdera, kt. predstavil slovanské národy ako osobitý kultúrny celok s veľkou budúcnosťou, s bohatou ľudovou slovesnosťou. Táto idea mala kladný vplyv na národné uvedomenie. Uvedomenie si príbuznosti s ostatnými slovanskými národmi vzbudilo u Slovákov vieru, že ich čaká v budúcnosti poslanie. Táto idea všeslovanskej vzájomnosti sa stala aktívnym myšlienkovým prúdom slovenského národného hnutia. Myšlienke slovanstva a vedomie, že Slováci nie sú vo svojom úsilí o slobodu samostatní, bola pre slov. obrodencov – národných buditeľov veľkou posilou. V tomto období rástol vedecký záujem o slovanstvo, o jeho dejiny, jazyky, kultúru, literatúru. Tento zámer naplnili takí buditelia ako

Pavel Jozef Šafárik – narodil sa pri Rožňave v Kobelierove. Už ako mladý napísal 1. slovenskú zbierku – Tatranská Múza s lýrou slovanskou. Venoval sa dejepisectvu, filozofii, prírodným vedám, astronómii. Pôsobil ako profesor na gymnáziu v Srbsku, potom ako riaditeľ univerzitnej knižnice v Prahe – tam je pochovaný. Tu mal možnosť stretnúť sa so štúdiami, vedeckými poznatkami, kt. využil vo svojich dielach, napr. Písne světské lidu slovenského v Uhrích. Zbierka ľudových piesní a folkloŕu, kt. zbieral a vydal s Kollárom. Potom prešiel na štúdium dejím slovanskej literatúry a vydal dielo: Dejiny slovanskej reči a literatúry – napísané pôvodne v nemčine. Učebnica encyklopedického charakteru, kt. informuje čitateľa o jednotlivých slovanských jazykoch a literatúrach slov. národov. Od najstarších čias po autorovú prítomnosť. Samostatnú kapitolu venoval slovenskému jazyku a literatúre. Dielo Slovanské starožitnosti – sleduje v nich osudy, dejiny Slovanov do 10. stor. do prijatia kresťanstva. Hovorí, že Slovania majú indoeurópsky pôvod a prišli na svoje územia už dávno pred naším letopočtom, preto sú spolutvorcami eur. Kultúry s Grékmi a Rimanmi. V diele Slovanský národopis opisuje súčasnosť a minulosť národa.

Ján Kollár – myšlienku slovanskej vzájomnosti básnicky tlmočil vo svojom diele. Národné si uvedomoval v nemeckej Viene na štúdiách, kde nem. mládež sa snažila o zjednocovanie Nemcov. Tu na Kollára zapôsobili vlastenecké nálady študentov a mal možnosť pozorovať nem. nadriadenosť a podceňovanie iných národov. Obával sa preto o budúcnosť Slovanov a preto vyslovil myšlienku ich zjednotenia a podal program národného a kultúrneho zblíženia Slovanov v diele O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slovanskými. Nechcel politické zjednotenie Slovanov, chcel, aby sa národy zblížili kultúrne a literárne. Predstavoval to výmenou univerzitných profesorov, zakladaním knižníc. Hovoril, že každý Slovan by mal uznať 4 jazyky: ruský, poľský, česko-slovenský a srbo-chorvátsky.

Vzniku slov. literatúry prispel zbieraním ľudových piesní a vydávaním: Písne světské... so Šafárikom a Národnie spievanky v zmysle Herderovskej filozofie – z tejto filozofie vychádzali štúrovci. Kollár vo Viene okrem teológie študoval dejiny slov. národov, dozvedel sa o slávnej minulosti Slovanov a obával sa o nešťastnú budúcnosť. Pre jeho dielo bolo veľkým zážitkom zoznámenie sa s dcérou evanjelického farára – Frederikou Schmidtovou, kt. nazýva Mína. Matka bránila dcére, aby sa vydala za literáta a odišla s ním do Uhorska. Ich láska však zvíťazila a po 16 rokoch sa zosobášili a odišli do Pešti, kde Kollár pôsobil 30 rokov ako evan. kňaz. Táto láska sa stala náplňou zbierky Básne Jána Kollára, v kt. ospevuje Mínu ako symbol krásy a vyslovuje vlastenecké cítenie a ideu spravodlivosti a národnej slobody. Príznačné je tu spojenie ľubostného citu s citom vlasteneckým. Táto zbierka sa stala podkladom rozsiahlej básnickej skladby Slávy dcéra. Sláva ja bohyňa Slovanov, sťažuje sa ostatným bohom, že Slovania v minulosti aj v prítomnosti musia trpieť krivdy. Bohovia rozhodnú, že Milek – syn bohyne Lady, stvorí spolu so Slávou dcéru, kt. sa stane symbolom slovanskej budúcnosti a postavila by Slovanov medzi popredné národy. V obraze Míny vytvoril autor ideál slovanskej devy, kt. autora sprevádza na cestách po okolitých krajoch. Autor opisuje tieto krajiny podľa jednotlivých riek:

1. Sála
2. Labé, Rén, Vltava
3. Dunaj
4. Léthe
5. Acheron

V 1. speve básnik spomína na krásne časy lásky Viene a lúči sa s Mínou
V 2. a 3. speve putuje už po slovanských krajicách – vyznačených riekami a opisuje svoje dojmy a úvahy.
V 4. speve Léthe – v slovanskom nebi sa vracia Mína ako duch, ako mŕtva a oslávia všetkých vynikajúcich priateľov.
V 5. speve Acheron – slovanské peklo, rieka v podsvetí, zatracujú všetkých nepriateľov Slovanov.
Skladba má vyše 600 sonetov, 5 spevov a začína sa Prědzpěvom. Je napísaný v časomiere – elegický distichom – stiedanie prízvučnej a neprízvučnej slabiky. Je to antický prozodoický veršovaný systém. Vyslovuje tu myšlienku spravodlivosti a humanizmu, uvedomuje si, že Slovania patria do budúcnosti Európy, vyslovuje vlastenecký názor, že domovinu - vlasť svoju nosíme v srdci, odsudzuje národnú nevraživosť a vyzdvihuje Slovanov ako najmladší – najzdravší kmeň na strome Európskej vzdelanosti.

Ján Hollý – pôsobil ako evan. farár, bernolákovčinu vyskúšal vo svojej básnickej tvorbe prekladmi antických klasikov. Neskoršie podporil aj štúrovskú spisovnú slovenčinu. Na 1. mieste jeho tvorby stoja bohatierske eposy, tzv. „víťazné básne“ – z veľkomoravského obdobia. Tu patrí epos Cirillo-metodiáda – opisuje tu slovanských apoštolov Cyrila a Metóda v 6 spevoch, opisuje príchod na Veľkú Moravu, ich život a účinkovanie. Epos sa končí víťazstvom metóda nad intrigami nem. biskupov. Ďalší epos – Sláv – ide o boje pokojamilovných Tatrancov s lúpežnými Čudmi, kt. sa na čele s kráľom Bondorom rozhodnú pomstiť svoj nevydarený nájazd do Tatranska. O víťazstvo sa zaslúži hl. postava- vodca Sláv. Tretí epos – Svatopluk – opisuje tu v 12-tich spevoch historické fakty z 9. stor. Veľkomoravský panovník Rastislav bojuje s Východofranskou ríšou, kt. chce podmaniť slovanské kmene na Morave a na Slovensku. Rastislavov synovec Svatopluk ho zradí, vydáva ho Nemcom, kt. ho oslepia a zatvoria do kláštora. Za obeť padne aj Svatopluk a začne vyjednávať s Nemcami. Spisovateľ opisuje rôzne udalosti. Epos sa končí Svatoplukovým víťazstvom na Divíne, spojí Slovanov na bojisku, prejde do ich tábora a príjem kráľovskú korunu –tak sa stane panovníkov VM.Hollý charakterizuje Slovanov ako pracovitý, mierumilovný, pohostinný národ, kt. „po cudzom nebaží, svoje si však nedá a radšej volí smrť ako život v otroctve.“

2. časťou jeho tvorby je idylická poézia, prostredníctvom ktorej opisuje slovenskú prírodu v plnej kráse. Sú to menšie epické skladby- Selanky. Opisuje tu postavy slov. pastierov, ich pokojný život, prácu, folklór, hry, zábavy, spev. Opisuje ich ako ušľachtilých ľudí. Obsahuje aj žalospevy – smutné príbehy, opisuje ubiedenosť slov. národného života. V jednotlivých „plačoch“ vyjadruje smútok, žiaľ. Ďalšiu časť jeho tvorby tvoria ódy, v kt. oslavuje priateľov slovanstva, veľkých dejateľov, veľké osobnosti a slovenskú prírodu.

Ján Chalupka - vynikajúci predstavitel slov. klasicizmu. Teologické, filozofické a jazykovedné štúdioum zavŕšil v Jene. Učil na gymnáziu, bol farárom v Brezne, kde aj zomrel. S jeho osobou sú späté začiatky novodobej slov. drámy. Uvedením Chalúpkovho Kocúrkova začal Gašpar Fejérpataky-Belopotocký v r. 1830 v Liptovskom Mikuláši rad ochotníckych divadelných predstavení, na kt. nadviazali v iných slov. mestách a mestečkách v 30. a 40. rokoch i v nasledujúcich desaťročiach a ktoré tvoria až do r. 1918 základ slov. divadelných dejín. Prvou hrou Kocúrkovo – Len aby sme v hanbe nezostali - je to prostredie slov. malomesta, v kt. Chalupka odhaľuje na jednej strane všeobecne smiešne stránky jeho životného štýlu, predstavuje postavami remeselníckych „pánov majstrov“ a a magistrátnych úradníkov.

Nachádzajú prvky spoločenskej komiky, ako sa toto tradične zaostalé prostredia chce aspoň navonok prispôsobiť novým módnym prúdom, prichádzajúcim do Kocúrkova zo sveta, charakterovú i jazykovú komiku postavami – majster Tesnošil – okráda svojich zákazníkov, Pán z Chudobíc- chudobný, Turčan Sloboda – bojuje za slobodu, vydajachtivá panna Trasorítka, mestský doktor – Lesebuch, prechádzajú aj do ďalších diel: Všecko naopak, Trasorítka, Starúš plesnivec, Trinásta hodina.
Objektom Chalupkovej spoloč. Kritiky je ľudská hlúposť alebo obmedzenosť, podaná predovšetkým formou anekdoty. Jeho satira je skôr humorne výsmešná. V Kocúrkove sa schádza konvent – zhromaždenie oprávnených členov, na voľbu nového učiteľa. Čižmársky majster Tesnošil Jánoš podporuje voľbu susedovho syna Martina, kt. si má zobrať za ženu jeho dcéru Aničku. Podľa vôle cirkevného inšpektora pána z Chudobíc, konvent vyvolí akéhosi Turčana Slobodu. Tesnošilka sa ho usiluje získať pre svoju dcéru.

Satirický román Bendeguez, v kt. zosmiešňuje maďarský šovinizmus, vydal v nemčine. Dvaja turčianski zemania Bendeguez a Kolompos sa vyberä do sveta hľadať pravlasť Maďarov.