ANGLICKÁ LITERATÚRA
George Noil Gordon Byron – bol novátorom a ang. rom. literatúre. Mal búrlivácku povahu. Znechutený prázdnym životom cestoval po Európe. Po návrate vydal lyricko-epickú skladbu Childe Haroldova púť. Opisuje v nej cesty a úvahy pútnika po eur. krajinách. Hrdina- básnik je rozčarovaný veľkosvetskou spoločnosťou, cítia sa osamelý, ale súčasne sa búri proti tyranii a neslobode porobených národov. Satirou na negatívne spoločenské javy je básnická skladba Don Juan. Orientálna romantika je tu prepletená dobrodružstvami a ľúbostnými aférami hl. postavy v Grécku, Turecku a v Rusku. Stretneme sa tu s nenúteným vtipom, ale i ostrým výsmechom ang. Spoločnosti. Ideou slobody je preniknutá báseň Chillonský väzeň. Autor v básni vyjadruje túžby Švajčiarov oslobodiť sa spod cudzej nadvlády. Byron aktívne podporoval národnooslobodzovacie hnutie v Španielsku. Vyzbrojil loď na pomoc gréckym povstalcom. Skôr než mohol, ochorel a zomrel. Byron vytvoril nový typ rom. Hrdinu – silnú osobnosť, kt. nemôže zvíťaziť v nerovnom boji so spoločnosťou, pretože je osamelý.
Percy Bysshe Shelly – keď ho pokrokové názory vylúčili z univerzity, odišiel do Írska, aby pomohol utláčanému národu. Veril, že láska môže človeka obrodiť. Napísal lyrické básne, v kt. sú úvahy o svete, o človeku, o neznesiteľnosti života.
Vieru v príchod nového veku vyjadril vo filozofickej veršovanej dráme Odpútaný Prometeus. Hrdina (Titan, predstavujúci Ľudskosť, spútanú tyranom) je prikovaný ku skale, trpí, ale nepoddáva sa. Podporujú ho mytologické bytosti, kt. nakoniec zosadia Jupitera z trónu a Herkules trpiaceho hrdinu oslobodí. Nastáva vláda lásky a porozumenia. Hra je proroctvom o nevyhnutnom páde tyranov a oslobodení ľudstva. Postoj hrdého vzdoru proti osudu a moci je typickým znakom romantizmu.
RUSKÁ LITERATÚRA
- je zacielená na boj proti útlaku a bezpráviu.
Alexander Sergejevič Puškin – hoci pochádzal zo šľachtickej rodiny, od mala sympatizoval s odporcami cárizmu. Za politické verše ho poslali do vyhnanstva na juh.
Kaukazský zajatec a Cigáni – na pozadí prekrásnej prírody vystupujú vydedenci spoločnosti. Otázky spravodlivosti a krivdy, slobody a zodpovednosti človeka za osud spoločnosti sú témami tragérie Boris Godunov. Vo veršovanom románe Eugen Onegin zobrazuje „zbytočného človeka“, rozčarovaného životom a neschopného urobiť šťastným ani seba, ani iných. Mladý Onegin, znechutený prázdnym životom petrohradskej vyššej spoločnosti, odchádza na veidiek, kde chce nájsť zmysel života vo zveľaďovaní majetku. Na dedine sa beznádejne nudí. Pre malicherný spor zabije v súboji svojho priateľa, romantického básnika Lenského, odmietne lásku Tatiany a vnáša nepokoj do jej života. Bezcieľne putuje po Rusku a po návrate do Petrohradu stretáva Tatianu ako manželku kniežaťa. Vyznáva jej lásku, ale Tatiana ho odmieta, hoci ho stále ľúbi. Onegin svojou osamelosťou, skepsou a apatiou je predstaviteľom vtedajšieho spoločenského zriadenia. Ľúbostný príbeh mladého šľachtica a dcéry veliteľa pevnosti tvorí rámec historických udalosti v povesti Kapitánova dcéra. Hl. hrdinom je Jemeľjan Pugaľov, vodca roľníckeho protifeudálneho povstania v 18. stor. Autor ho zobrazuje ako rozhodného a talentovaného veliteľa, spravodlivého človeka, nepriateľa šľachty a zástancu ľudu. Hoci je povstanie kruto potlačené a Pugačeva verejne popravia, autorove sympatie sú na strane ľudu a jeho spravodlivého boja za slobodu.