Vajanský sa okrem opisovania ľudu venoval aj rozsiahlym spoloč. otázkam, kt. spracoval vo väčších novelách a spoloč. románoch. V novele Letiace tiene – zobrazuje úpadok zemianskych rodín, kt. je zapríčinený prenikaním kapitalizmu do hosp. života dediny. Ide tu o osudy zemianskej rodiny Imricha Jablonského z Jablonového. Jablonský ženbou a špekuláciami získal majetok a postavil pílu. Spojil sa s podnikateľom, kapitalistom a nemcom Bauerom, kt. machináciami zapríčinili, že sa píla dostala do rúk úžerníka. Pred úplným bankrotom ho zachráni uvedomelý sloven. zeman Dušan a lekár Hoľan, kt. si vezme za ženu dcéru Jablonského Elu. V manželstve učiteľovho syna Milka Hoľana a zemianskej dcéry Ely demonštruje záchranu národa. Vajanský bol totiž presvedčený, že ak zemianstvo sa chce zachrániť hmotne a morálne, musí sa spojiť s inteligenciou. Túto myšlienku rozvádza ďalej v románe Suchá ratolesť – hl. postavou je Rudopoľský Stanislav z Rudopolia, kt. sa vracia z ciest po Európe a pod vplyvom slov. prostredia učiteľa Tichého, statkára Vanovského a Adely Rybáričky, sa stáva aktívnym bojovníkom za slov. národ. Autor zemianstvo nazýva suchou ratolesťou na kmeni národa. Manželstvo Rudopoľského s Adelou symbolizuje budúcnosť národa. Vajanský videl záchranu národa v spojení inteligencie a morálne zdravej časti zemianstva. V rom. Kotlín zobrazuje zemana Lutišiča, kt. nevie nájsť spol. uplatnenia a nechce sa zapájať do národ. života a preto sa stáva zbytočným človekom. V románe Koreň a výhonky zachytáva vzájomné vzťahy medzi inteligenciou, sedliactvom a meštianstvom. Koreňom sa myslí stará sedliacka rodina Drevanskovcov a výhonkami mladá generácia. Anna Drevanská sa vydá za učiteľovho syna Kladného.

Pavol Országh - Hviezdoslav – meno Hviezdoslav má pre slov. lit. a kultúru reprezentačnú hodnotu. Chápeme ho ako synonymum slov. duchovnej tvorivosti a kult. hodnôt. Tvoriť začal počas štúdia, zvolili ho vo viacerých mestách za člena literárnych spoločností, napr. v Prahe, Budapešti. Narodil sa vo Vyšnom Kubíne na Orave. Po skončení stredoškolských štúdií v Kežmarku a v Miškolci absolvoval aj právnickú akadémiu v Prešove. Pôsobil ako advokát v Dolnom Kubíne, Martine, Námestove. Potom sa venoval už literárnej tvorbe v Dolnom Kubíne, kde je pochovaný. 1. básnická zb. má názov Básnicke prviesenky Jozefa Zbranského. Tu už uplatňoval svoj prebúdzajúci sa básnický talent, potvrdil tu svoje nár. povedomie a prihlásil sa k tradíciám národa. Pomáhal pri vydávaní almanachu Napred, kt. je 1. spoločný zborník nastupujúcej generácie. Hviezdoslav začal tvoriť počas štúdia v nem. a maďarskom jazyku, ale pod vplyvom popredných národovcov sa národne uvedomil a upozornil svoju pozornosť slov. literatúre. Po začiatkoch básnickej tvorby vytvoril významné lyrické cykly, v kt. píše o svojich zážitkoch: čo prežil, s čím zápasil. Píše o národnej, individuálnej všeľudskej otázke.

Krb a vatra – symbolizuje teplo národa, spolupatričnosti. V ďalšom cykle Sonety prichádza k svetovým a všeľudským problémom. Autor chce žiť v realite na pozemskom svete a chce naprávať krivdy. Chce bojovať „so zlobou a nenávisťou“, kt. v tomto svete vládne. Jeho humanistická orientácia je spojená s hľadaním pravdy, dobra a krásy. Toto morálne poslanie ovplyvňuje básnikov postoj k svetu. Básnik vyjadruje svoju nespokojnosť s tým, že jeho snaha a poézia zostáva bez ozveny.
Túto myšlienku vyjadruje v cykle Letorosty. Cyklus uzatvára spomienkovými básňami na matku a otca. V cykle Žalmy a hymny formou biblických žánrov a motívov vyzýva na riešenie aktuálnych otázok a vyjadruje tu aj svoje úsilie poznať tajomstvá osudu. V cykle Prechádzky jarom a Prechádzky letom je spojená prírodná lyrika s osobnou. Prírodu hodnotí ako druhý domov, kde sa dajú riešiť, preklenúť rozpory, problémy. Objavuje sa tu motív starnúceho básnika a mladej prírody. Človeka vidí ako súčasť nezničiteľnej, večnej prírody.
Stesky – básnik si uvedomuje, že už prekročil zenit – polovicu svojho života, čiže starne. Prichádza čas, kedy musí robiť účty, súvahy. Prehlbuje sa u neho pocit samoty, osamelosti aj vnútorná rozorvanosť.
Dozvuky- v nich naznačuje budúci obraz sveta, kt. by mal byť lepší ako súčasný. Zdôrazňuje tu svoju úlohu slúžiť ľudu a robiť čisté umenie. Udalosti 1. sv. vojny ho donútia zareagovať na zbytočné krvi prelievania v cykle Krvavé sonety. Je to prejav básnikovho rozhorčenia nad vojnou, nad bolesťou, zúfalstvom, zlom a biedou, kt. prináša ľudstvu vojna. Autor píše hnevom a trpkou iróniou.