6.2 Vzťah pacient – lekár a úloha terapeuta
Utvorenie vzťahu medzi ošetrujúcim a pacientom nie je len reálne, ale aj potrebné. Hlavnou bariérou utvorenia tohto vzťahu s lekárom je fakt, že chorí si svoje ochorenie neuvedomujú a odmietajú lekársku pomoc (Končeková, 1999, s.106).
Úspech liečby závisí od vlastností a výkonnosti psychoterapeuta, pretože psychoterapia je náročná a únavná a vyžaduje si výborný zdravotný stav terapeutov, pretože hrozí riziko schizofrénnej infekcie (Syřišťová, 1985, s.29). „Nie každý pschoterapeut môže liečiť každého schizofrenika, pretože nerozumie všetkým pacientom rovnako“ (Syřišťová, 1985, s.171). Napr. výrazne extrovertný terapeut bude ťažko nadobúdať vzťah s autistickým pacientom (Syřišťová, 1985, s.171).
Ak sa do života chorého podarí vniesť nádej alebo cieľ, možno zabrániť ďalšiemu rozvoju choroby (Syřišťová, 1985, s.56). Pomocou môže byť paradoxne aj práca, avšak nie mechanická. Mala by byť prostriedkom zapojenia chorého do kolektívu. „Má vzbudiť záujmy, motívy, ciele a úsilie ich dosiahnuť, vyvolávať radosť“ (Bartko, 1990, s.417).
Z psychoterapeutického hľadiska stačí, aby sme pacienta naučili rozlišovať dva svety, v ktorých sa pohybuje. Ak mu budeme chcieť vziať aj jeho vlastný svet, nedosiahneme žiadny úspech (Syřišťová, 1985, s.50).
„Je nevyhnutné porozumieť svetu chorého a nič doň nevkladať (Syřišťová, 1985, s.56).
6.3. Liečba neuroleptikami
V psychofarmakológii dochádza k veľkým pokrokom. Jedným z dôkazov môžu byť aj neuroleptiká, ktoré sa používajú práve pri liečbe schizofrénie.
Ich účinok je podobný pôsobeniu inzulínu. Avšak pri liečbe inzulínom sa môžeme riadiť kontrolou hladiny krvného cukru, ale u neuroleptík sa riadime iba podľa zmien v správaní chorého (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.12).
Vďaka odborne vykonávanej neuroleptickej liečbe počas 4-8 týždňov dosahuje 65 % liečených pacientov uspokojivý výsledok a asi u 1/3 sa nedosiahne uspokojivý výsledok (Hahlweg, Pese, 2000, s.54). Výhodná dávka neuroleptika je jedenkrát denne alebo týždenne. Osvedčuje sa tiež použitie injekcií – niekedy stačí jedna za tri až štyri týždne (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.12).
Dávkovanie závisí od prejavov symptómov. Akútne bludové a halucinogénne symptómy sa liečia vysoko potentnými neuroleptikami. Ak je v popredí psychomotorický nepokoj, využívajú sa nízkopotentné neuroleptiká (Hahlweg, Pese, 2000, s.54).
„K opakovanému prepuknutiu schizofrénie dochádza často vtedy, keď chorý prestane užívať lieky bez vedomia lekára. Preto je tak dôležité, aby medzi lekárom a chorým bol taký vzťah, že sa chorý nemusí obávať zveriť sa lekárovi...“
(http:// referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.12).
6.4 Zaobchádzanie s chorým na schizofréniu
Aj keď to býva veľmi ťažké, mali by sme sa k chorým chovať celkom prirodzene, tak ako pred ochorením. „Ak sa k nemu chováme ako k bláznovi, neostáva mu nič iné, než aby sa i on choval ako blázon“ (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.13).
Ak sa chorý zveruje so svojimi bludnými predstavami, je dôležité nevyvracať ich mu, ale dať mu najavo, že s ním cítime a že je nám ľúto, že niečo také prežíva. „Večné stráženie a úzkostné pozorovanie každého pohnutia pacienta, hlavne zo strany rodičov alebo blízkych, podkopáva jeho sebadôveru a je niekedy jednou z príčin, prečo sa choroba vracia“ (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.13).
Pacientom je treba čo najmenej odoberať zodpovednosť, avšak je dôležité, aby mali vzťahové osoby, ktoré sú pre nich spoľahlivé. Doma by sa mal dodržiavať každodenný životný rytmus, čo pomáha proti hroziacemu chaosu (Hell, Fischer-Felken, 1997, s.104).
Je treba pochopiť, že vnútorný svet nie je pre pacienta neskutočný, ale inak skutočný (Syřišťová, 1985, s.50).
7. História
Už oddávna poznáme veľa spisovateľov, svätcov a mysliteľov, ktorí komunikovali s tajomnými hlasmi. I tu možno hovoriť o náznakoch schizofrénie.
V starovekom Grécku boli duševné choroby považované za posadnutie zlým duchom, alebo ako trest bohov (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.13).
Títo ľudia podstupovali chrámovú liečbu založenú na neotrasiteľnej viere v liečivú moc Asképia, t.j. kňazi prezlečení za tohto boha chodili po chráme a dotýkali sa chorých palicou s obtočeným hadom. Pokiaľ sa uzdravili, šírila sa dobrá zvesť o svätyni a ak nie, tak boli jednoducho vykázaní ako prekliati, pretože ich boh neuzdravil. Každopádne kňazi mali stopercentné aliby (http://referaty.atlas.sk/odborne_humanitne/psychologia/14387 s.14).
Stredovek možno v tomto smere charakterizovať ako najhoršie a najnechutnejšie obdobie. Bežné tu bolo „v mene fanaticky hlásaných cirkevných dogiem odsudzovať psyhotikov na najrozmanitejšie druhy mučenia...“ (Syřišťová, 1985, s.15).
