1. SLOVENSKÝ LITERÁRNY ROMANTIZMUS
1.1 ČO JE TO ROMANTIZMUS
V prácach o slovenskom literárnom romantizme sa často stretávame s názormi, že náš romantizmus je vzhľadom na iné národné literatúry málo „romantický”, že sa oneskoril a málo zužitkoval tie podnety a možnosti, ktoré poskytoval európsky romantizmus. Naša literatúra sa určite časovo oneskorila, romantizmus sa v nej udomácnil až v štyridsiatych rokoch, keď v iných národných literatúrach už prekročil svoj vrchol.
Nielen v minulosti sa vynárala otázka: „Čo je to romantizmus?”, ale vynára sa aj dnes. Hľadala a hľadá sa na ňu odpoveď. Alexander Matuška odpovedal: „Je ľahšie cítiť to ako vysvetliť.” Áno, romantizmus sa cíti, pričom nie všetci ho rovnako cítia, čo sa výrazne prejavuje v pokusoch o definíciu romantizmu. Je veľa definícií, veľa pokusov určiť jeho charakter a príznakové črty. Nie je však v ich možnostiach obsiahnuť ako literárny smer a štýl platný a akceptovateľný vo všetkých európskych literatúrach.
Romantizmus sa radikálne odkláňal od klasicizmu vo všetkých ukazovateľoch a iné boli aj „nazeracie kategórie”. Romantizmus vychádzal z filozofie idealizmu, rozumové poznanie ustúpilo poznaniu intuitívnemu, dôraz sa kládol na subjekt tvorcu slobodného, neobmedzovaného nijakými pravidlami a konvenciami senzitívneho, impulzívneho, obdareného nespútanou predstavivosťou i fantáziou, čo sa výrazne prejavilo aj vo „formálnej stránke” (žánre, žánrové formy, otázky prozodické).
Východisková situácia v každej národnej literatúre bola iná a iná bola aj v slovenskom romantizme. Súvisí to nielen s jeho oneskorovaním, ktoré malo objektívne príčiny. Treba mať na zreteli skutočnosť, že v tridsiatych rokoch bol klasicizmus u nás ešte stále produktívny, dokonca slávil svoje triumfy v diele Jána Kollára a Jána Hollého, napriek tomu, že sa v doterajších hodnoteniach nepovažovali za klasicistické – a ak, tak len s určitými výhradami. Ba v súvislosti s Kollárovou Slávy dcérou sa nezriedka stretávame s názormi, že v tejto básnickej skladbe je zreteľný rozmer romantizmu. Uvažovalo sa však len na základe jednotlivostí, básnikových subjektívnych vyznaní, senzitívnosti, expresívnosti vo výraze, ktoré určite majú dosť spoločné s vyznaniami či výpoveďami romantického básnika.
Romantizmus sa mohol v slovenskej literatúre plnšie prejaviť až vtedy, keď sa prelomili hrádze klasicizmu, keď klasicistická koncepcie a poetika prestali byť záväzné. Už v tridsiatych rokoch prebiehal proces postupného prekonávania starších ideovo umeleckých princípov, proces včleňovania folklóru do literatúry a čoraz viac do nej prenikali aj romantické črty. Ich početné zastúpenie svedčí o tom, že romantizmus v slovenskej literatúre zapúšťal korene. Postupne sa stal plnohodnotným vo všetkých základných ukazovateľoch a partnerom romantizmov v európskych literatúrach.
Slovenský romantik vystupoval nie iba vo svojom mene, ale aj v mene národa (bol tzv. jeho hovorcom), najvyššou devízou mu bola sloboda, osobná i národná. Búril sa ako jednotlivec i ako príslušník utláčaného národa.
Prvoradý bol subjekt tvorcu pri uskutočňovaní náročných cieľov, ktoré mali naši romantici vo svojom programe: povzniesť literatúru na vyššiu úroveň v širších národných reláciách a dosiahnúť vytúženú harmóniu medzi „duchom” a „predmetnosťou”. Svoj objektív zaostrili na sféru „duchovna”.
Slovenská romantická literatúra je širokospektrálna, žánrovo, typovo i štýlovo členitá. Nadviazala na rozličné podnety, čerpala z rozličných zdrojov, najmä z domácich tradícií, ľudovej slovesnosti, ktorú naši romantici vysoko hodnotili. Zhodovali sa v názore, že je ukazovateľom špecifickosti národa, jeho mentality, pocitov, predstáv a túžob. Vysoko ju hodnotili najmä Štúr, podľa jeho názorov optimálne spĺňala estetické kritéria, bola plnohodnotným, jedinečným umeleckým artefaktom aj inšpiračným zdrojom a nevyčerpateľnou studnicou pre literatúru, poskytovala jej široký priestor a veľké možnosti. Nešlo pritom o mechanické napodobovanie folklórnych žánrov a žánrových foriem, ale ich tvorivé zužitkovanie. Príslušníci našej romantickej generácie si totiž uvedomovali, že iné dominanty sú v ľudovej slovesnosti a iné v umeleckej literatúre.
Obdobie formovania či dozrievania romantizmu trvalo približne od druhej polovice tridsiatych rokov do uzákonenia spisovnej slovenčiny, slovenský romantizmus dosahoval vrchol od uzákonenia spisovnej slovenčiny do revolúcie 1848-1849, obdobie po revolúcii je obdobím „doznievania” a „rozkladu”. Vývin slovenského romantizmu nebol priamočiary, boli v ňom výkyvy i zvraty, čo však nie je dôvodom na nejaké „klasifikovanie”, na to, aby sa vrcholné štádium zredukovalo na päť rokov a ďalšie tri desaťročia boli len obdobím „doznievania” a „rozkladu”. V slovenskom romantizme počas celého vývinu prebiehal formotvorný proces v tvorbe i názoroch – a to až do chvíle generačnej výmeny.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Štúrovci
Dátum pridania: | 08.03.2005 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | Iavia | ||
Jazyk: | Počet slov: | 6 933 | |
Referát vhodný pre: | Gymnázium | Počet A4: | 28.1 |
Priemerná známka: | 2.92 | Rýchle čítanie: | 46m 50s |
Pomalé čítanie: | 70m 15s |
Zdroje: Klátik, Zlatko: Slovenský a slovanský romantizmus. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1977. , Bakoš, Ľudovít: Štúrovci a slovenská škola v prvej polovice 19. storočia. Bratislava: SPN, 1960., Kraus, Cyril: Slovenský literárny romantizmus. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1999., Matuška, Alexander: Štúrovci. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1981.