3. NAJZNÁMEJŠÍ ŠTÚROVCI

Štúrovci boli hlavným prúdom slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia, nazvaný podľa jeho najvýznamnejšej osobnosti Ľudovíta Štúra. Formoval sa v 30. a 40. rokoch najmä na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobila Spoločnosť česko-slovanská a spolok Vzájomnosť.
Postupnými zmenami chceli zlepšovať sociálne a kultúrne pomery, posilňovať pocit ľudskej dôstojnosti a sebavedomie neprivilegovaných vrstiev, vzbudzovať ich záujem o veci verejné, a tak klásť základy občianskej spoločnosti.
Štúrovci sa zaoberali zrušením poddanstva, zdanením šľachty, zveľadením priemyslu a obchodu, rozširovaním národného školstva, čo sa prejavovalo aj v článkoch Slovenských národných novín.

24.4.1836 sa tajne uskutočnila pamätná vychádzka na Devín, kde účastníci prijali ku krstným menám aj symbolické slovenské mená (napr. Ľ. Štúr-Velislav).
Štúr spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom navštívili v r. 11.-16.7.1843 básnika Hollého na fare v Hlbokom a po porade s ním sa dohodli zjednotiť Slovákov na zásade jednotného spisovného jazyka. Dovtedy katolíci písali bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou, okrem toho sa používala latinčina, nemčina a maďarčina. Za základ nového spisovného jazyka si vzali stredoslovenské narečie, v ktorom videli najčistejšie slovenské jadro a uzniesli sa na fonetickom pravopise.

3.1 Ľudovít Štúr

Narodil sa 28.októbra 1815 v Uhrovci, zomrel 12.januára 1856 v Modre.
Bol najvýznamnejšou osobnosťou slovenského národného života v 30. a 40. rokoch 19.storočia, pochádzal z chudobnej rodiny, jeho otec bol učiteľ. Ako ideový vodca revolučného hnutia vystupoval proti národnému útlaku a presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Hoci poézia nebola jeho hlavnou doménou, už v prvej básnickej zbierke sa vyznal z odhodlania bojovať za Slovákov i za cenu života.

Jazykovedec, redaktor, vydavateľ a politik, básnik obdobia romantizmu. Študoval na bratislavskom lýceu, kde sa stal členom, neskôr tajomníkom a podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej. Dva roky študoval v Halle v Nemecku históriu a jazykovedu. Po násilnom zrušení Spoločnosti preniesol jej činnosť na Katedru reči a literatúry československej, kde pôsobil ako zástupca profesora J. Palkoviča. Roku 1843 bol z tejto funkcie odvolaný, čo vyvolalo búrlivý ohlas najmä v radoch študentov, ktorí na protest lýceum opustili.

Po suspendovaní z profesúry sa Ľudovít Štúr venoval publicistickej a politickej činnosti, ale hlavne – v spolupráci s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom – kodifikácii spisovnej slovenčiny, na ktorej sa dohodli r. 1843 a bola vyhlásená za úradný jazyk spolku Tatrín na vydávanie kníh v r. 1844. Roku 1845 dostal Ľ. Štúr povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a kodifikoval ju prácou Náuka reči slovenskej (1846). Svoje názory na literatúru vyjadril v knihe O národních písních a pověstech plemen slovanských (1853).Do vývinu slovenskej literatúry zasiahli aj jeho Prednášky o poézii slovanskej. Ako publicista a politik napísal viacero prác o aktuálnych politických otázkach – Starý a nový věk Slováků (1841), Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov (1843), Devätnáste storočie a maďarizmus (1845). Jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti (1867) vyšlo posmrtne len v ruskom preklade, v slovenčine bolo vydané až v roku 1993.
Básnická tvorba Ľudovíta Štúra nie je rozsiahla. Písal básne už počas štúdií i neskôr a vydal ich v roku 1853 v zbierke Spevy a piesne.