1. SLOVENSKÝ LITERÁRNY ROMANTIZMUS

1.1 ČO JE TO ROMANTIZMUS

V prácach o slovenskom literárnom romantizme sa často stretávame s názormi, že náš romantizmus je vzhľadom na iné národné literatúry málo „romantický”, že sa oneskoril a málo zužitkoval tie podnety a možnosti, ktoré poskytoval európsky romantizmus. Naša literatúra sa určite časovo oneskorila, romantizmus sa v nej udomácnil až v štyridsiatych rokoch, keď v iných národných literatúrach už prekročil svoj vrchol.
Nielen v minulosti sa vynárala otázka: „Čo je to romantizmus?”, ale vynára sa aj dnes. Hľadala a hľadá sa na ňu odpoveď. Alexander Matuška odpovedal: „Je ľahšie cítiť to ako vysvetliť.” Áno, romantizmus sa cíti, pričom nie všetci ho rovnako cítia, čo sa výrazne prejavuje v pokusoch o definíciu romantizmu. Je veľa definícií, veľa pokusov určiť jeho charakter a príznakové črty. Nie je však v ich možnostiach obsiahnuť ako literárny smer a štýl platný a akceptovateľný vo všetkých európskych literatúrach.

Romantizmus sa radikálne odkláňal od klasicizmu vo všetkých ukazovateľoch a iné boli aj „nazeracie kategórie”. Romantizmus vychádzal z filozofie idealizmu, rozumové poznanie ustúpilo poznaniu intuitívnemu, dôraz sa kládol na subjekt tvorcu slobodného, neobmedzovaného nijakými pravidlami a konvenciami senzitívneho, impulzívneho, obdareného nespútanou predstavivosťou i fantáziou, čo sa výrazne prejavilo aj vo „formálnej stránke” (žánre, žánrové formy, otázky prozodické).

Východisková situácia v každej národnej literatúre bola iná a iná bola aj v slovenskom romantizme. Súvisí to nielen s jeho oneskorovaním, ktoré malo objektívne príčiny. Treba mať na zreteli skutočnosť, že v tridsiatych rokoch bol klasicizmus u nás ešte stále produktívny, dokonca slávil svoje triumfy v diele Jána Kollára a Jána Hollého, napriek tomu, že sa v doterajších hodnoteniach nepovažovali za klasicistické – a ak, tak len s určitými výhradami. Ba v súvislosti s Kollárovou Slávy dcérou sa nezriedka stretávame s názormi, že v tejto básnickej skladbe je zreteľný rozmer romantizmu. Uvažovalo sa však len na základe jednotlivostí, básnikových subjektívnych vyznaní, senzitívnosti, expresívnosti vo výraze, ktoré určite majú dosť spoločné s vyznaniami či výpoveďami romantického básnika.

Romantizmus sa mohol v slovenskej literatúre plnšie prejaviť až vtedy, keď sa prelomili hrádze klasicizmu, keď klasicistická koncepcie a poetika prestali byť záväzné. Už v tridsiatych rokoch prebiehal proces postupného prekonávania starších ideovo umeleckých princípov, proces včleňovania folklóru do literatúry a čoraz viac do nej prenikali aj romantické črty. Ich početné zastúpenie svedčí o tom, že romantizmus v slovenskej literatúre zapúšťal korene. Postupne sa stal plnohodnotným vo všetkých základných ukazovateľoch a partnerom romantizmov v európskych literatúrach.

Slovenský romantik vystupoval nie iba vo svojom mene, ale aj v mene národa (bol tzv. jeho hovorcom), najvyššou devízou mu bola sloboda, osobná i národná. Búril sa ako jednotlivec i ako príslušník utláčaného národa.
Prvoradý bol subjekt tvorcu pri uskutočňovaní náročných cieľov, ktoré mali naši romantici vo svojom programe: povzniesť literatúru na vyššiu úroveň v širších národných reláciách a dosiahnúť vytúženú harmóniu medzi „duchom” a „predmetnosťou”. Svoj objektív zaostrili na sféru „duchovna”.

Slovenská romantická literatúra je širokospektrálna, žánrovo, typovo i štýlovo členitá. Nadviazala na rozličné podnety, čerpala z rozličných zdrojov, najmä z domácich tradícií, ľudovej slovesnosti, ktorú naši romantici vysoko hodnotili. Zhodovali sa v názore, že je ukazovateľom špecifickosti národa, jeho mentality, pocitov, predstáv a túžob. Vysoko ju hodnotili najmä Štúr, podľa jeho názorov optimálne spĺňala estetické kritéria, bola plnohodnotným, jedinečným umeleckým artefaktom aj inšpiračným zdrojom a nevyčerpateľnou studnicou pre literatúru, poskytovala jej široký priestor a veľké možnosti. Nešlo pritom o mechanické napodobovanie folklórnych žánrov a žánrových foriem, ale ich tvorivé zužitkovanie. Príslušníci našej romantickej generácie si totiž uvedomovali, že iné dominanty sú v ľudovej slovesnosti a iné v umeleckej literatúre.

Obdobie formovania či dozrievania romantizmu trvalo približne od druhej polovice tridsiatych rokov do uzákonenia spisovnej slovenčiny, slovenský romantizmus dosahoval vrchol od uzákonenia spisovnej slovenčiny do revolúcie 1848-1849, obdobie po revolúcii je obdobím „doznievania” a „rozkladu”. Vývin slovenského romantizmu nebol priamočiary, boli v ňom výkyvy i zvraty, čo však nie je dôvodom na nejaké „klasifikovanie”, na to, aby sa vrcholné štádium zredukovalo na päť rokov a ďalšie tri desaťročia boli len obdobím „doznievania” a „rozkladu”. V slovenskom romantizme počas celého vývinu prebiehal formotvorný proces v tvorbe i názoroch – a to až do chvíle generačnej výmeny.
1.2 PODOBY POÉZIE

Romantizmus sa v slovenskej literatúre naplno prejavil v štyridsiatych rokoch; po uzákonení spisovnej slovenčiny (1843) sa definitívne spretŕhali putá s klasicistickou orientáciou literatúry a klasicistickou poetikou. Literatúra – najmä poézia - vychádzala z kvalitatívne iných pozícií, klasicistický estetický ideál prestal byť záväzný, tvorcovia literatúry netvorili na spôsob antických a klasických vzorov a modelov, filozofický racionalizmus im nebol zázemím ani ideovou „výzbrojou”. V nadväznosti na moderné myšlienkové prúdy sa kládol dôraz na subjekt tvorcu, ktorý sa usiloval – povedané Štúrovou terminológiou – o jednotu „ducha a predmetnosti”. Bola to tvorba v znamení nových ideovo-umeleckých princípov.

Kodifikovaním spisovnej slovenčiny sa urýchlil proces prekonávania starších ideovo-umeleckých princípov, nadviazali sa užšie kontakty s folklórnymi tradíciami a ľudovou slovesnosťou, ktorá sa chápala ako svojrázny umelecký prejav národa, ozajstná estetická hodnota, inšpiračné žriedlo i vzor. Len čo sa začalo tvoriť v spisovnej slovenčine, preklenul sa rozpor medzi myslením, cítením a vyjadrením, uvoľnil sa priestor pre básnickú fantáziu. Básnický prejav sa stal bohatším, členitejším, tvárnejším, plnohodnotnejším.

Jedným z najfrekventovanejších žánrov, ktoré majú pôvod v ľudovej slovesnosti, bola balada. V štyridsiatych rokoch bola užšie spätá s ľudovou baladou, najmä v zužitkúvaní jej motivácie a tvárnych prostriedkov, čo sa zreteľne prejavuje v „baladickom prepise” ľudových povestí, no vykazuje aj odlišnosti v „prísnejšom” výbere baladických námetov a situácií. Ľudová balada sa totiž veľmi často orientovala na konkrétne udalosti, v popredí bola ilúzia reálnej príhody plnej hrôzy a utrpenia. Romantickým básnikom išlo viac o postihnutie baladickej atmosféry, ťažisko nebolo v zobrazení udalostí, ale v stvárnení tragických životných pocitov. V baladickom „prepise” folklórnych predlôh (najčastejšie ľudových povestí) mali čoraz väčšie uplatnenie prostriedky lyrického básnictva, čo sa prejavuje aj v častom prekrývaní baladického hrdinu s autorom i v lyrickej „sebavýpovedi”.

Poézia reagovala na situáciu a udalosti v národnom živote, pravda, ináč a v iných polohách než politická publicistika – to znamená, že ju ani nasuplovala, ani nenahradzovala. Po vzniku slovenských národných novín sa ideový a politický program formuloval v politických článkoch a úvahách, vlastenecká poézia bola len spoluúčastníčkou politických zápasov a ojedinele „doplnkom” k programom vyslovovaným v publicistike.
V lyrike slovenských romantikov je v popredí básnikovo „ja”, básnik hľadá v nepriaznivých pomeroch životnú rovnováhu a istoty, kladie si otázky a hľadá na ne odpovede, vypovedá o situácii človeka v reláciách „ja vo svete” i „svet vo mne”. Naráža na nepreklenuteľný rozpor medzi ideálom a skutočnosťou i na nespočetné prekážky, v sebavýpovediach, sebaspytovaniach i sebareflexiách dáva najavo pocity, túžby, nádeje a postoje.
1.3 EPIKA A PRÓZA

Epika v tvorbe slovenských romantikov nezaznamenala výraznejšie úspechy, vyskytovala sa zriedkavejšie a bola v tieni lyriky. Tvorcovia literatúry neprejavovali o ňu väčší záujem, nestala sa problémom, s ktorým by sa bolo treba vyrovnávať. A to nielen v čase, keď sa začínali literárne prejavovať, ale ani v čase ich tvorivého rozletu, ani v zrelom veku. Ak v ich básnických začiatkoch registrujeme len ojedinelé pokusy o veršovanú epiku, je to pochopiteľné; kládla na začínajúcich autorov oveľa väčšie nároky než lyrika, na epiku bolo treba „vyzrieť”. V čase tvorivej aktivity „vypadla” zo zorného poľa romantických básnikov a keď básnici v zrelom veku pociťovali potrebu vytvárať širšie koncipované epické básne, bola už v literárnom živote iná situácia. „Veľká epika” (ktorá bola doménou literárneho klasicizmu) sa stala anachronizmom (prenášanie udalostí, myšlienky do doby dávnej, do ktorej časovo nepatrí).

Epickosť je prítomná aj v iných žánroch a žánrových formách, v balade, dume, alegorických básňach. Dej v nich nie je určujúci. Tvorí iba pozadie na zvýraznenie zámeru, ktorý básnik sleduje v reálnych i symbolických polohách. Inej povahy sú básne lyricko-epické, v ktorých sú epické a lyrické zložky prepojené, vzájomne súvisia a doplňujú sa.

V období romantizmu bola veršovaná epika na ústupe nielen v slovenskej literatúre, ale aj v európskej, napriek tomu, že vznikli viaceré hodnotné a reprezentatívne epické básne (pravdaže, nie v intenciách klasicistickej poetiky). „Veľká epika” sa stala doménou prózy, ktorá zaznamenala prudký rozvoj. Aj u nás prozaické epické žánre vytlačili veršované epické žánre, v štyridsiatych rokoch sa vyskytovali už len zriedkavo. Ústup veršovanej epiky a vzostup prozaických žánrov je výrazný v každej národnej literatúre, pričom treba vidieť, že toto preskupenie prebiehalo v každej národnej literatúre za iných podmienok, v inej situácii a na inej úrovni.

Iná situácia bola v štyridsiatych rokoch; v čase aktivizácie národného života nebola próza natoľko „usmerňovaná” mimoliterárnymi „úlohami”, úspešne sa rozvíjala a tešila obľube v radoch čitateľskej verejnosti. Lenže ešte stále sa jej nevenovala väčšia pozornosť, nestala sa predmetom výskumov a úvah. To však neznamená, že by vypadla zo zorného poľa, tvorcovia literatúry sa otázkami prózy zaoberali, vyslovili sa k viacerým problémom prozaického žánru, jeho príznakových čŕt, pôsobnosti a funkcii. Sú to síce len ojedinelé zmienky a postrehy, no aj tak napovedia dosť.
Próza má čerpať z domácich zdrojov a má vystihnúť ducha národa.

Už sme spomenuli, že próza sa v klasicizme vyskytovala zriedkavo, nebola vnútorne členitá, nekládla si náročnejšie ciele, nedávala veľa podnetov, nestala sa teda ani zázemím pre prozaickú tvorbu našich romantikov. Tvorcovia literatúry sa museli ohliadať za inými zdrojmi a vzormi, ktoré nachádzali v ľudovej slovesnosti a v súvekej inonárodnej próze. Ľudová slovesnosť (máme na mysli jej prozaické žánre, predovšetkým ľudovú rozprávku) však veľmi nevplývala na slovenskú romantickú prózu, oveľa väčšmi nadviazala na romantickú prózu v literatúre európskych krajín.

V próze slovenských romantikov mala dominantné miesto historická poviedka, dobovo nazývaná povesť.
Dalo sa očakávať, že v romantizme zaujme vedúce miesto próza vytváraná podľa vzoru alebo v intenciách ľudovej slovesnosti, ktorá v chápaní našich romantikov predstavovala umeleckú hodnotu prvej veľkosti; podľa nich optimálne zvýrazňovala mentalitu slovenského ľudu, jeho vonkajšiu i vnútornú fyziognómiu, postoje, názory, pocity, predstavy, ilúzie a túžby. Venovali jej veľkú pozornosť, intenzívne zbierali a zapisovali folklórne žánre, najmä ľudové rozprávky, takže mala byť len otázka času, kedy sa objavia pôvodné prozaické diela vytvárané na spôsob ľudovej rozprávky. Lenže takéto diela nevznikli.
2. ŠTÚR A BOJ O SLOVENSKÚ ŠKOLU

2.1 ŠKOLSTVO

Z hľadiska revolučných hospodársko-spoločenských a politických premien, národného a kultúrneho vývinu je pre nás veľmi významné obdobie prvej polovice 19.storočia, najmä jej posledné dve desaťročia, keď v dôsledku rozkladu feudálneho a postupného prenikania kapitalistického spôsobu výroby vstupuje do rozhodujúcej fázy proces formovania slovenského národa. Tento proces viedol k jazykovej unifikácii a na začiatku štyridsiatych rokov ku kodifikácii spisovného jazyka na základoch stredoslovenčiny.

Je prirodzené, že na popredné miesto politického, národného a kultúrneho programu, vyvolaného premenou feudálneho spoločenského zriadenia na kapitalistické, dostávajú sa najmä od 30. rokov 19. storočia školské otázky, veľmi úzko súvisiace s národným hnutím. Ťažiskom boja slovenských politických a kultúrnych činiteľov, slovenského učiteľstva a inteligencie v oblasti školstva bolo v podmienkach bezohľadného národného útlaku otázka vyučovacieho jazyka a demokratická požiadavka rozširovania vzdelania na čo najširšie ľudové vrstvy. Okrem týchto základných otázok ozývajú sa v zmenených hospodárskych a politických podmienkach dôraznejšie ako kedykoľvek predtým hlasy po takom obsahu vzdelania, ktorý zodpovedá dobovým požiadavkám vymáhajúcej sa buržoázie. Vynárajú sa nástojčivé požiadavky zakladať priemyselné školy, uplatňovať vo vyučovaní a výchove pokrokové náhľady osvietenskej pedagogiky a lepšie vyučovacie metódy, väčšiu pozornosť venovať školským učebniciam a riešiť aj otázky vzdelávania dievčat.

V najväčšom úpadku boli v tridsiatych a štyridsiatych rokoch dedinské školy. Školy boli podobné pastierňam, nízke, vlhké, tmavé, bez dostačujúceho vnútorného zariadenia. V malej miestnosti sa tiesnilo aj sto detí. Ani mestské školy v mnohých prípadoch neboli na tom lepšie.
Úroveň vyučovania pri nízkej organizovanosti škôl sa znižovala ešte pre nedostatok učebníc. Ratio educationis z r.1806 určovalo pre všetky druhy škôl učebnice, ktoré sa mali v nich záväzne používať. Pre dedinské školy predpisovalo tieto učebnice: katechizmus, šlabikár, vytlačené krasopisné predlohy, ktoré mali žiaci napodobňovať vo všetkých triedach, počtovnice a čítanku, ktorá obsahovala všeobecné základy z fyziky, prírodopisu a poľnohospodárstva.

Veľká chudoba dedinského ľudu bola jednou z hlavných príčin jeho nízkej vzdelanosti. Deti museli od malička pomáhať rodičom v poľnohospodárstve, a preto chodili do školy len v zimných mesiacoch. Preto sa hovorievalo: „Koľko zím si chodil do školy?”
Nízku úroveň vyučovania spôsobovala ďalej nedostatočná príprava učiteľov dedinských škôl. Rozsah vedomostí, ktoré žiaci nadobudli v škole, závisel od vedomostí učiteľa. Učiteľ, ktorý naučil svojich žiakov čítať a písať bol v krajine vysoko ctený. Často sa žiaci naučili v škole len čítať.
Feudálny režim, ktorý neprial vzdelaniu ľudu, nevážil si učiteľa, materiálne i spoločensky ho ponižoval. Aby sa mohol učiteľ uživiť, musel vykonávať rozličné práce, ktoré nijako nesúviseli s jeho povolaním a odvádzali ho od školskej práce.

Úsilie národne uvedomelých učiteľov zvýšiť úroveň výchovnej práce v škole z odbornej i metodickej stránky, a tým aj povzniesť prostý ľud k vyššej vzdelanosti, viedlo najmä koncom tridsiatych rokov k zakladaniu učiteľských spolkov. Tieto spolky kládli si za cieľ zlepšovať učebno-výchovnú prácu v školách, posilňovať a povzbudzovať v národnom uvedomení a práci členov, a tak čeliť rastúcim maďarizačným snahám. Učiteľské spolky sú prejavom demokratického zmýšľania a národného uvedomenia slovenských učiteľov, ktorí sa usilovali o rozvoj slovenského ľudového školstva, ďalej lepším vzdelaním mládeže otvárali slovenskému ľudu širšiu cestu k materiálnemu povzneseniu. Toto úsilie slovenských učiteľov harmonicky zapadá do národného a spoločensko-politického programu Štúrovcov, ktorí všemožne podporovali tieto snahy.
Jazykové a literárne hnutie sa v 40. rokoch dostávajú výraznejšie do popredia najmä zásluhou štúrovskej generácie, demokratické a hospodárske požiadavky aj v záujme prostého podaného ľudu, a to predovšetkým v Štúrových Slovenských národných novinách. Zaostalosť nášho školstva vplyvom zaostalých hospodársko-spoločenských pomerov sa veľmi negatívne prejavila najmä koncom prvej polovice 19. storočia, keď sa uskutočňovala buržoázna premena spoločnosti, v dôsledku čoho sa veľmi naliehavo žiadalo vyššie vzdelanie ľudu. Je isté, že aj tieto príčiny podnietili pokrokovú, národne uvedomelú štúrovskú generáciu, aby v tomto období veľmi dôrazne nastoľovala školské otázky.

Štúrovci si vnímavo osvojovali pokrokové osvietenské demokratické myšlienky a nadchýnali sa nimi v národno-buditeľskej práci.
Skutočná úroveň nášho školstva sa veľmi líšila od novodobých progresívnych náhľadov a programov, ktoré hlásali naši osvietenskí pedagógovia. Pre odpor šľachty a jej nezáujem o vyššie vzdelanie širokých ľudových vrstiev neuskutočnili sa ani požiadavky, stanovené v Ratio educationis, do praxe škôl len v nepatrnej miere prenikali nové myšlienky. Najmä nižšie školstvo bolo na Slovensku v prvej polovici 19. storočia na nízkej úrovni. Príčinu toho treba vidieť aj v nízkom vzdelaní učiteľov, aj v ich zlom hospodárskom a spoločenskom postavení.

Organizáciu a obsah školstva v Uhorsku určovalo v prvej polovici 19. storočia druhé Ratio educationis („Ratio educationis publicae totiusque rei literariae per regnum Hungariae et provincias eidem adnexas.” = Poriadok výchovy a celého odboru vzdelanostného pre kráľovstvo uhorské a kraje k nemu pripojené. ), vyhlásené v roku 1806. V podstate prijíma obdobnú organizáciu školstva, ako ju stanovilo Ratio educationis z roku 1777. Obsahuje – ako aj prvé Ratio – viaceré pokrokové prvky, ktoré nevyhnutne museli do školstva prenikať i v zaostalom Uhorsku napriek odporu šľachty, pretože si to rozvoj hospodárskeho a spoločenského života vyžadoval (ako napr. požiadavka rozširovať vzdelanie a školskú sieť medzi všetkých obyvateľov krajín (v súvislosti s tým odporúča Ratio zakladať nedeľné školy), že všetky národnosti majú mať svoje školy, že vec výchovy je vecou štátnou, myšlienku náboženskej tolerancie, vyzdvihuje sa potreba vzdelania dievčat atď.). Ostali , pravda, skôr len na papieri, neprenikli do života dedinských škôl, do ktorých chodili deti poddaného ľudu a ktoré si najviac žiadali zlepšenia, pretože ochudobnený ľud nevládal vydržiavať vzdelanejšieho učiteľa a deti od útleho veku musel priberať k práci, v dedine, v obci alebo v meste, a školy mali nezakryte triedny charakter. Základným predmetom pre všetky druhy škôl bolo náboženstvo. Na dedinských školách sa mali žiaci naučiť čítať, písať, základy počtov, poučiť sa o občianskych povinnostiach a zákonoch vlasti. Učebná látka na dvojtriednych školách v obciach bola náročnejšia ako na školách dedinských, vystupovali v nej do popredia prvky, ktoré vyplývali z potrieb mestských obyvateľov. Na týchto školách sa už požadovali širšie vedomosti z počtov, základy kreslenia, geometrie a účtovníctva. Tieto požiadavky sa ešte zväčšovali na mestských trojtriednych školách. Aj v požiadavkách na vzdelanie dievčat sa jasne odrážajú triedne hľadiská. Iné vzdelanie majú dostávať dievčatá z ľudu, iné dievčatá občianskeho a šľachtického pôvodu, iné pôvodu vznešeného.

Ratio educationis bolo záväzné len pre katolícke školstvo, pretože evanjelici mali od roku 1791 cirkevnú a školskú autonómiu, ktorá im umožňovala budovať školy a určovať obsah školského vyučovania podľa svojich potrieb a záujmov. Ale aj cirkvy sa museli riadiť pri rozhodovaní o zásadných školských otázkach platnými štátnymi smernicami. Evanjelici sa usilovali od začiatku 19. storočia dosiahnuť túto jednotu, ale narážali pritom na veľké materiálne ťažkosti, pretože evanjelické cirkevné sbory, ktoré vydržiavali školy, nemali dostatok finančných prostriedkov na vydržiavanie toľkých učiteľov, ako žiadali štátne školské predpisy. Početné školské reformy v evanjelickom školstve, navrhnuté v prvej polovici 19. storočia, smerovali k tomuto cieľu. Úroveň vyučovania bola na evanjelických školách veľmi rozdielna, závisela od finančných možností cirkevných sborov, koľko učiteľov stačili vydržiavať pre školské vyučovanie.
2.2 SPOLKY

Charakteristickým prejavom rozvíjajúceho sa národného povedomia koncom 18. a začiatkom 19. storočia, ktorý úzko súvisel s osvietenským hnutím, je zakladanie literárnych a kultúrno-vzdelávateľských spoločností, ktoré si v duchu osvietenských snáh stanovili cieľ vydávať a rozširovať literárne a populárno-vedecké diela, pestovať vedu a vzdelávať ľud rozširovaním vedeckých poznatkov, národne ho uvedomovať, budiť v ňom záujem a lásku k materinskému jazyku. Program týchto spoločností sa úzko dotýkal aj školských otázok.

Najvýznamnejšie spoločnosti, ktoré vtedy u nás vznikli, boli Slovenské učené tovaryšstvo v Trnave (založené v r.1792) a Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešti (zal. 1834). Podieľali sa na rozvoji národného a kultúrneho života.

Z hľadiska národného a kultúrneho rozvoja Slovákov má najväčší význam bratislavský Spolok literatúry slovenskej, o založenie ktorého sa najviac zaslúžili Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič. Tento význam nadobudol ani nie tak vlastnou činnosťou, ale tým, že sa r. 1803 zriadila na bratislavskom evanjelickom lýceu ako jeho organická zložka Stolica reči a literatúry slovenskej. Pri tejto sa utvorila na konci dvadsiatych rokov študentská Spoločnosť česko-slovanská, členovia ktorej mali rozhodujúcu úlohu v slovenskom národnom hnutí tridsiatych a štyridsiatych rokov. Okrem vzdelávania slovenskej mládeže v materinskom jazyku, v literatúre domácej a iných slovanských národov, mala sprostredkúvať výmenu kníh medzi Slovenskom, Čechmi i Moravou. Zriadením Stolice reči a literatúry slovenskej, ale najmä študentskej Spoločnosti česko-slovanskej, ktorú si r. 1828 založila z vlastnej iniciatívy národne uvedomelá slovenská mládež, stala sa Bratislava v tridsiatych a štyridsiatych rokoch najvýznamnejším strediskom slovenského národného hnutia. Bratislavské lýceum malo svojou vysokou úrovňou v tom čase vedúce postavenie medzi evanjelickými školami na Slovensku.

2.3 OBDOBIE ĽUDOVÍTA ŠTÚRA

2.3.1 Spoločnosť česko-slovanská:
Pre rozvoj slovenského národného života mala v tom čase najväčší význam Spoločnosť česko-slovanská, ktorej rozkvet nerozlučne súvisel s osobnosťou a činnosťou Ľudovíta Štúra. V polovici tridsiatych rokov pod Štúrovým vedením sa organizácia a obsah Spoločnosti ustálili. Dva razy do týždňa boli v Spoločnosti tzv. praktické hodiny, na ktorých sa prednášali voľne vybrané básnické alebo prozaické diela, čítali sa vlastné písomné práce. Po prečítaní práce a posudkov bola diskusia. Druhou časťou činnosti Spoločnosti boli tzv. teoretické hodiny, na ktorých miestopredsedovia Spoločnosti konali prednášky z materinského jazyka a iných slovanských jazykov, z domácich aj slovanských dejín a literatúry.

V r.1836 sa konala v najväčšej tajnosti vychádzka na Devín. Účastníci na znamenie vernosti slovanstvu prijali ku krstnému menu aj symbolické slovanské meno (Ľ.Štúr-Velislav, J.Hurban-Miloslav). Keď v r. 1837 zakázali na školách študentské spoločnosti, členovia bratislavskej Spoločnosti, aby mohli ďalej pracovať podľa dovtedajších organizačných foriem a vnútornej náplne, pretvorili Spoločnosť na Ústav slovanský, potom práca mohla pokračovať.
2.3.2 Štúrova generácia:
Dušou Spoločnosti a neskôr Ústavu bol Ľudovít Štúr. Štúrom vedená generácia sa stala najuvedomelejšou národnou inteligenciu, organizátorkou slovenského politického, literárneho a kultúrneho života, ktorá podľa vzoru svojho učiteľa spájala národný, politický a kultúrny program s vysokými mravnými požiadavkami. Táto generácia, ktorá zohrala v slovenskom národnom živote predchádzajúceho storočia najvýznamnejšiu úlohu, oprávnene sa nazýva generáciu štúrovskou.

2.3.3 Štúr - vychovávateľ mládeže:
Veľkosť Štúrovej osobnosti ako vychovávateľa mládeže je v tom, že svoju výchovnú prácu správne spájal so slovenským národným životom. Štúr sa zacielil vo svojej výchovnej práci najmä na prípravu mládeže. Mládež sa zaväzovala sľubmi, že bude v živote, po opustení školy, obetavo pracovať v záujme lepšieho hmotného a kultúrneho postavenia slovenského ľudu. Už v tomto období Štúr správne usudzoval, že vzdelanie ľudu, zakladanie škôl, knižníc a iných kultúrnych vzdelávateľských ustanovizní je významným prostriedkom na zlepšenie životnej úrovne ľudu, na rozvoj hospodárskeho života, remesiel, priemyslu a obchodu. Štúrovci správne videli v hmotnej biede a feudálnom útlaku hlavnú príčinu zaostalosti a nízkeho vzdelania ľudu. Túto príčinu odstrániť bolo hlavným cieľom ich činnosti.

Podľa Štúra niet ničoho vznešenejšieho, ako pracovať pre národ, za ktorý sa treba odriekať osobného šťastia, ba aj život obetovať. Štúr však učil mládež, že láska k národu nesmie byť slepá, obmedzená úzkymi národnými záujmami, ale v duchu Herderovho a Kollárovho humanizmu chápal ju ako nevyhnutný stupeň lásky k celému ľudstvu. Štúr osobným príkladom slúžil mládeži za vzor obetavej práce v záujme ľudu, okrem iného nekompromisne bojoval proti feudálnemu spoločenskému zriadeniu pod heslom slobody, rovnosti a bratstva.

Správne volenými výchovnými metódami, vysokou náročnosťou Štúr aktivizoval mládež, viedol ju k sústavnému štúdiu, disciplinovanosti. Bol u svojich žiakov a vrstovníkov milovaným učiteľom, vzorom obetavosti, mravnosti, pracovitosti a hlbokej lásky k národu, ale aj uznávanou vedeckou a politickou osobnosťou.
Štúrova učiteľská práca, na ktorú sa svedomite pripravoval, netrvala dlho. V decembri 1843 zakázalo mu vedenie bratislavskej cirkvi, ktoré bolo nástrojom politických síl, nepriateľských slovenskému národu, vyučovať na lýceu. Štúr bol násilne odtrhnutý od školy, ostával však naďalej v úzkom kontakte s mládežou, tajne sa s ňou schádzal a radil jej v práci.

Činnosť členov Spoločnosti a Ústavu hlboko sa dotýkala vo svojom širokom programe -národne uvedomovať a vzdelávať slovenský ľud v záujme jeho hospodárskeho a politického oslobodenia spod feudálneho útlaku - školských otázok. Význam školy z hľadiska záchrany a rozvoja národného života zdôraznil Štúr v úvodnej reči na prvom zasadaní Spoločnosti r.1835, keď ju označil za jeden z dvoch najdôležitejších prostriedkov vzdelávania národa. Štúrovci takto vysoko hodnotili význam národných škôl napospol.
2.3.4 Učiteľské spolky:
Učiteľské spolky sa založili temer vo všetkých krajoch Slovenska. Koncom tridsiatych rokov sa založila na Orave Spoločnosť vychovávateľská v evanjelickom bratstve oravskom, ktorej cieľom je zdokonaľovanie učiteľov, zjednotiť v okruhu svojej pôsobnosti nejednotné školstvo, a to do vyučovacích predmetov, kníh, školských predpisov atď.

Samuel Ormis žiadal založiť pre potreby učiteľov pedagogický časopis, v ktorom by si učitelia vzájomne vymieňali skúsenosti a neustále sa vzdelávali. Časopis by svojím zameraním dobre poslúžil aj rodičom pri vychovávaní detí.

V tridsiatych a štyridsiatych rokoch bolo potrebné, aby národne uvedomelí učitelia a národovci sústredili svoje sily proti stupňujúcej sa maďarizácii, ktorá doliehala najviac na slovenské školy. Vedúcu úlohu proti stupňujúcemu sa náporu maďarizácie prevzala od štyridsiatych rokov štúrovská generácia na čele so Štúrom.
Pravda, Slováci v nerovnom zápase proti maďarizácii mali len jedinú obrannú zbraň- tlačené slovo. Ale aj to mohli používať len vo veľmi obmedzenej miere, pretože dlho nemali ani vlastný časopis a museli uverejňovať svoje obranné polemiky proti útokom maďarizátorov zväčša len v zahraničných časopisoch a vydávať obranné knihy v cudzine. V obranných spisoch Slovákov dôležité miesto mali školské otázky.

2.3.5 Slovenské národné noviny v 1/2 štyridsiatych rokov:
Do vydávania Slovenských národných novín a ich prílohy Orla tatranského vystupuje v prvej polovici štyridsiatych rokov do popredia dve najvýznamnejšie slovenské politicko-kultúrne podujatia - predloženie Slovenského prestolného prosbopisu viedenskej vláde (roku 1842) a založenie Tatrína (roku 1844), v ktorých významné miesto zaujímajú školské otázky. V Slovenskom prestolnom prosbopise sa konkretizujú národné požiadavky a školské požiadavky a opisujú sa protizákonné maďarizačné prechmaty.

V stanovách Tatrína sa venovala školským otázkam veľká pozornosť. Medzi knihami, ktoré mal Tatrín vydávať, na prvom mieste boli školské učebnice. Štúrovi sa uložilo predložiť na najbližšom zasadnutí podrobnejší návrh na výchovu a vzdelávanie slovenskej mládeže, ďalej poverili Jozefa Plecha vypracovať plán encyklopédie pre meštianske školy a Jána Francisciho napísať podľa pripravovanej Štúrovej gramatiky slovenského jazyka učebnicu slovenského jazyka pre stredné a meštianske školy. Nevypracovali sa totiž konkrétne návrhy a plány, ktoré by sa mali v slovenských školách uskutočniť.

2.3.6 Slovenské národné noviny v 2/2 štyridsiatych rokov:
Nová etapa úsilia štúrovcov o záchranu slovenskej školy a jej všestranný rozvoj sa začína vydávaním Slovenských národných novín a ich prílohy Orla tatranského, ktoré vláda dovolila vydávať až po viacročnom úpornom vymáhaní slovenskými národovcami. Rozvoj slovenského národného života od druhej polovice štyridsiatych rokov je nerozlučne spätý so Štúrovými Slovenskými národnými novinami, ktoré sa najmä jeho pričinením stali najdôležitejším prostriedkom na zvyšovanie národného a politického uvedomenia, ako aj vzdelávania slovenského ľudu. Štúr bojoval v nich spolu so svojimi spolupracovníkmi za hospodárske a kultúrne povznesenie slovenského ľudu, za zrušenie urbárskych služobností; venoval v nich veľa pozornosti novým spôsobom poľnohospodárskej a priemyselnej výroby, takže boli zdrojom dobrých poučení pre remeselníkov a roľníkov. Vychádzanie Slovenských národný novín vyvolalo medzi slovenskými vlastencami veľké nadšenie.

Školské otázky sa rozvíjajú v Slovenských národných novinách ako organická súčasť národného, politického, kultúrneho a hospodárskeho programu. Veľmi správne v nich Štúr podchytil iniciatívu slovenských učiteľov, ktorých národné uvedomenie sa najlepšie prejavovalo v ich rastúcom úsilí o záchranu slovenskej školy, o lepšie učebno-výchovné metódy, o materiálne vybavenie slovenských škôl, o lepšie hmotné i spoločenské postavenie učiteľov. Články a správy o škole v Slovenských národných novinách sa dotýkajú všetkých základných školských otázok, organizácie škôl a ich obsahu, vyučovacích metód, vyučovacieho jazyka, vzdelania a materiálno-spoločenského postavenia učiteľov, nedeľných škôl, kultúrno-osvetovej práce, takže možno si podľa nich utvoriť dobrý obraz o stave nášho školstva v prvej polovici 19. storočia, ako aj o úlohách, ktoré sa mali splniť v tomto období na úseku školstva.

V článkoch Štúrovcov uverejnených v Slovenských národných novinách sa odrážajú ich pokrokové náhľady na vzdelanie ľudu.
Ľudovít Štúr rozvinul v Slovenských národných novinách všetky základné otázky slovenskej školy a vzdelania ľudu. Štúr považuje otázky slovenskej školy a vzdelania ľudu za hlavné otázky nielen z hľadiska udržania a ďalšieho rozvíjania slovenského národného života, ale aj ako jednu z hlavných ciest hospodárskeho povznesenia ľudu, i keď si správne uvedomoval, že hlavná príčina hospodárskej a vzdelanostnej zaostalosti utkvie vo feudálnom spoločenskom zriadení.
2.3.7 Žiadosti Ľudovíta Štúra:
Štúr usudzuje, že národ, ktorý stojí nízko vo vzdelanosti, má aj málo potrieb, nemá teda hybnej sily, ktorá by ho hnala do rozvíjania a bohatého členenia hospodárskeho života, do rozličných povolaní, aby mohol sám, bez cudzej pomoci uspokojovať potreby, rastúce so zvyšujúcou sa vzdelanosťou. Bol presvedčený, že cesta hospodárskeho a politického vývinu u nás povedie tým istým smerom ako vo vyvinutých priemyselných štátoch, a preto žiada zriadiť na Slovensku priemyselnú školu pre výchovu technikov. Žiada, aby sa mládež venovala rozličným povolaniam, ktoré budú vyžadovať potreby rozvíjajúceho sa hospodárskeho života. Štúr kritizuje jednostranné štúdium slovenskej mládeže. Mnohostrannosť života, rastúce ľudské potreby žiadajú od ľudí mnohostrannosť, ktorá sa musí odraziť vo voľbe rozličných povolaní, v rozmanitosti štúdia. Odsudzuje, že temer všetka mládež sa hrnie na teologické štúdium, ale málo slovenských mladíkov sa venuje právnickému, lekárskemu, a najmä technickému štúdiu.

2.3.8 Štúr a prostý ľud:
Podľa Štúrových demokratických náhľadov hlavnú pozornosť pri rozvíjaní vzdelania treba sústrediť na prostý ľud, pretože záujmy ľudu sú prvoradé. Ľudu napriek jeho veľkej zaostalosti možno pomôcť. Obecný - pospolitý ľud je Štúrovi podstatnou čiastkou národa, je v každej krajine jeho základom. Ako pomôcť tomuto ľudu, kladie si Štúr otázky v prvých číslach Slovenských národných novín. Odpovedá na ne, že sa nepreukáže človekovi väčšie dobrodenie, ako keď sa mu dáva vyučovanie. Len vzdelaním a správnou výchovou sa stáva človek človekom, osožným občanom spoločnosti. Štúrove názory na vzdelanie sú podložené herderovsko-kollárovským humanizmom, z tohto humánneho stanoviska. Štúr odmietal násilie a za jeho barbarskú formu považoval národnostný útlak, ktorý sa u nás stupňoval od štyridsiatych rokov násilným natískaním maďarčiny do slovenských škôl. Ani jeden národ nemá podľa Štúra právo utláčať iný národ, vnucovať mu svoj život a zabraňovať mu ísť svojou vlastnou cestou. Keď človeka a národ olúpia o materskú reč, zbavia ho možnosti pravej výchovy a vzdelania. Preto je Štúr plamenným bojovníkom za slovenskú školu, preto v každom článku zdôrazňuje výchovu a vzdelávanie mládeže v materinskej reči.

2.3.9. Štúrove spisy o materinskej reči:
Štúrov boj za slovenskú školu možno hlbšie pochopiť, keď ešte uvážime jeho herderovsko-romantické náhľady na materinskú reč, na jej mravno-výchovný a vzdelávací význam, ktoré sú rozptýlené temer vo všetkých jeho spisoch a článkoch a ktoré najsústavnejšie vyložil v spisoch „Žaloby a ponosy Slovákov”, „Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí”, „Náuka reči slovenskej” a v článkoch, súvisiacich s bojom o zavedenie slovenčiny a jej zachovanie ako vyučovacieho jazyka v školách.
Deti sa môžu vzdelávať, osvojovať si všetky potrebné poznatky počas školskej dochádzky len v materinskej reči. Národy, ktoré sa môžu vzdelávať vo vlastnej reči, ďaleko pokročili vo vzdelanosti a národy, ktorým sa do škôl natíska cudzia reč, vo vzdelanosti zaostávajú. Reč materinská je prostriedok, ktorý každé opravdivé vyučovanie učiť a k svojej námere ustavične potrebovať musí; táto reč je splavom, po ktorom učenie do srdca a mysle sa prebíja, a tam púšťa hlboké korene.

2.3.10 Žiadosti slovenského národa boli čiastočne splnené:
Štúrovci s nadšením privítali revolučné marcové udalosti v roku 1848, zrušenie poddanstva a uzákonenie ostatných demokratických práv. Po týchto významných premenách najvýraznejšie sa prejavilo politické oživenie v slovenskom národnom živote v žiadostiach slovenských národovcov, ktorí sa dožadovali aj demokratického riešenia národnostnej otázky ako základného ľudského a občianskeho práva. V žiadostiach, schválených na početných zhromaždeniach v rozličných krajoch Slovenska, vystupujú znova aj v tomto období školské otázky. V článkoch uverejnených v Slovenských národných novinách a v žiadostiach slovenských národovcov sa síce súhlasí s tým, aby maďarčina bola diplomatickou rečou v krajinskom sneme a v krajinských úradoch, ale v slovenských stoliciach má sa popri maďarčine používať slovenský jazyk, aby sa aj prostý slovenský ľud ako rovnoprávny mohol zúčastniť na politickom živote. V žiadostiach, ktoré boli prijaté na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši 28. marca 1848, domáhajú sa zaviesť slovenčinu do verejného a úradného života. Žiadosti slovenského národa v Nitrianskej stolici vyjadrujú školské požiadavky v širšom rozsahu.

Uhorský stavovský snem uzákonil zrušenie poddanstva, čo bolo u nás najvýznamnejšou politickou udalosťou, ktorú štúrovci nadšene uvítali. Ale oprávnené národné požiadavky a túžby Slovákov uhorský snem nevyriešil. Na Štúra, Hurbana a Hodžu vydal zatykač. Utiekli do Čiech, našli pochopenie v Prahe o delegátov na Slovanskom zjazde. V septembri v r.1848 sa utvorila vo Viedni Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbsnom a Hodžom, ktorá organizovala povstanie proti Uhorskej vláde. Viedeň však nesplnila Štúrove nádeje. Predseda Bach zrušil demokratické slobody s pred revolúcie s vodcov dal pod policajný dozor.
3. NAJZNÁMEJŠÍ ŠTÚROVCI

Štúrovci boli hlavným prúdom slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia, nazvaný podľa jeho najvýznamnejšej osobnosti Ľudovíta Štúra. Formoval sa v 30. a 40. rokoch najmä na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pôsobila Spoločnosť česko-slovanská a spolok Vzájomnosť.
Postupnými zmenami chceli zlepšovať sociálne a kultúrne pomery, posilňovať pocit ľudskej dôstojnosti a sebavedomie neprivilegovaných vrstiev, vzbudzovať ich záujem o veci verejné, a tak klásť základy občianskej spoločnosti.
Štúrovci sa zaoberali zrušením poddanstva, zdanením šľachty, zveľadením priemyslu a obchodu, rozširovaním národného školstva, čo sa prejavovalo aj v článkoch Slovenských národných novín.

24.4.1836 sa tajne uskutočnila pamätná vychádzka na Devín, kde účastníci prijali ku krstným menám aj symbolické slovenské mená (napr. Ľ. Štúr-Velislav).
Štúr spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom navštívili v r. 11.-16.7.1843 básnika Hollého na fare v Hlbokom a po porade s ním sa dohodli zjednotiť Slovákov na zásade jednotného spisovného jazyka. Dovtedy katolíci písali bernolákovčinou, evanjelici českou bibličtinou, okrem toho sa používala latinčina, nemčina a maďarčina. Za základ nového spisovného jazyka si vzali stredoslovenské narečie, v ktorom videli najčistejšie slovenské jadro a uzniesli sa na fonetickom pravopise.

3.1 Ľudovít Štúr

Narodil sa 28.októbra 1815 v Uhrovci, zomrel 12.januára 1856 v Modre.
Bol najvýznamnejšou osobnosťou slovenského národného života v 30. a 40. rokoch 19.storočia, pochádzal z chudobnej rodiny, jeho otec bol učiteľ. Ako ideový vodca revolučného hnutia vystupoval proti národnému útlaku a presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Hoci poézia nebola jeho hlavnou doménou, už v prvej básnickej zbierke sa vyznal z odhodlania bojovať za Slovákov i za cenu života.

Jazykovedec, redaktor, vydavateľ a politik, básnik obdobia romantizmu. Študoval na bratislavskom lýceu, kde sa stal členom, neskôr tajomníkom a podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej. Dva roky študoval v Halle v Nemecku históriu a jazykovedu. Po násilnom zrušení Spoločnosti preniesol jej činnosť na Katedru reči a literatúry československej, kde pôsobil ako zástupca profesora J. Palkoviča. Roku 1843 bol z tejto funkcie odvolaný, čo vyvolalo búrlivý ohlas najmä v radoch študentov, ktorí na protest lýceum opustili.

Po suspendovaní z profesúry sa Ľudovít Štúr venoval publicistickej a politickej činnosti, ale hlavne – v spolupráci s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom – kodifikácii spisovnej slovenčiny, na ktorej sa dohodli r. 1843 a bola vyhlásená za úradný jazyk spolku Tatrín na vydávanie kníh v r. 1844. Roku 1845 dostal Ľ. Štúr povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) a kodifikoval ju prácou Náuka reči slovenskej (1846). Svoje názory na literatúru vyjadril v knihe O národních písních a pověstech plemen slovanských (1853).Do vývinu slovenskej literatúry zasiahli aj jeho Prednášky o poézii slovanskej. Ako publicista a politik napísal viacero prác o aktuálnych politických otázkach – Starý a nový věk Slováků (1841), Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne prechmaty Maďarov (1843), Devätnáste storočie a maďarizmus (1845). Jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti (1867) vyšlo posmrtne len v ruskom preklade, v slovenčine bolo vydané až v roku 1993.
Básnická tvorba Ľudovíta Štúra nie je rozsiahla. Písal básne už počas štúdií i neskôr a vydal ich v roku 1853 v zbierke Spevy a piesne.
3.2 JOZEJ MILOSLAV HURBAN

Narodil sa 19.marca 1817 v Beckove, zomrel 21.februára 1888 v Hlbokom.
Básnik a prozaik, literárny kritik obdobia romantizmu. Bol redaktorom, vydavateľom, jedným z kodifikátorov spisovnej slovenčiny. Študoval na bratislavskom lýceu, potom pôsobil ako evanjelický farár. Aktívne sa zapojil do povstaleckých bojov v rokoch 1848-49, bol spoluautorom Žiadostí slovenského národa, predsedom Slovenskej národnej rady.

Precestoval Slovensko, Čechy i Moravu a o svojich cestách napísal cestopis Cesta Slováka ku bratrům slovenských na Morave a v Čechách (1841). Z histórie Slovanov napísal triptych Osudové Nitry (1842), Svadba krála velkomoravského (1842) a Svatoplukovci aneb pád ríše Velkomoravské (1844). Historická povesť Olejkár (Nitra 1844) je najčítanejším dielom Jozefa M. Hurbana. Písal satiry – Korytnické poháriky (1847), „noveletky” – Od Silvestra do Troch kráľov (1847) i rozsiahlejšie prozaické diela ako Slovenskí žiaci (1853) a dvojdielny román Gottšalk (1861), ktorý vyšiel v češtine, hoci bol koncipovaný v slovenčine, básne Piesne nateraz (1861). Jeho hlavným dielom v oblasti životopisnej a memoárovej tvorby je rozsiahli životopis Ľudovíta Štúra, ktorý bol publikovaný v obnovených Slovenských pohľadoch. Z literárnokritických prác sú najvýznamnejšie Hlasy proti slovenčine (1846), Slovensko a jeho život literárny (1847) a Čomu nás učia dejiny (1869). Na sklonku života publikoval prácu Viliam Paulíny-Tóth a jeho doba.

3.3 MICHAL MILOSLAV HODŽA

Narodil sa 22.septembra 1811 v Rakši, zomrel 26.marca 1870 v Cieszyne (Poľsko).
Romantický básnik, prozaik, publicista a vydavateľ. Bol členom Spoločnosti reči a literatúry československej a predsedom spolku Tatrín. Štúdia evanjelickej teológie začal v Prešove, potom pokračoval v Bratislave a ukončil ich vo Viedni. Pôsobil ako kňaz v Liptovskom Mikuláši.
Roku 1843 spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom rozhodoval o novom spisovnom jazyku. Zúčastnil sa revolúcie roku 1848-49. po konfliktoch s nežičlivcami slovenského hnutiu musel opustiť Liptovský Mikuláš a usadil sa v Poľskom Tešíne.
Svoje básne Meč křivdy a Československá řeč uverejnil roku 1836 v almanachu Plody. K jeho najvýznamnejším epickým skladbám patria Matora, Slavomiersky (1862) a Vieroslavín (1911-12).
Z jeho spisov obraňujúcich spisovnú slovenčinu sú najvýznamnejšie Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo a Větín o slovenčine. Zostavil Zpěvník, do ktorého sám prispel 43 básňami a piesňami.

3.4 JANKO KRÁĽ

Narodil sa 24.apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši, zomrel 23.mája 1876 v Zlatých Moravciach.
Básnik, najvýraznejší predstaviteľ slovenskej romantickej poézie. Študoval na gymnáziu v Gemeri, na lýceu v Levoči, v Kežmarku a v Bratislave, odkiaľ spolu s ďalšími študentmi odišiel na protest proti zosadeniu Ľ. Štúra z profesúry. Pôsobil na mnohých miestach Uhorska, až roku 1862 sa usadil v Zlatých Moravciach ako prísažný pravotár. Tu žil do konca svojho života, keď mesto zastihla týfová epidémia a stal sa jej obeťou. Pochovali ho na neznámom mieste, dodnes nepoznáme ani miesto jeho posledného odpočinku ani jeho autentický portrét.

Revolučné udalosti rokov 1848-49 zastihli Janka Kráľa v Pešti. Stal sa ich priamym účastníkom nielen svojimi básňami, ale i svojimi činmi. Spolu s učiteľom Jánom Rotaridesom búril ľud v hontianskych obciach proti pánom. Bol zatknutý a uväznený v Šahách a v Pešti. Po prepustení v januári 1849 sa opäť pridal k slovenským dobrovoľníkom.
V poézii Janka Kráľa zaznieva nepokoj, ideál slobody, ale je v nej i nežnosť, čaro a krása prírody, láska i tragika. Jeho básne a balady vychádzali v časopisoch a almanachoch. V almanachu Nitra vyšli r. 1844 balady Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný, Moja pieseň, Zabitý; v Orle tatránskom Orol, Duma bratislavská, Kríž a čiapka, Slovo, Návrat, Krivoprísažnica a iné. Ďalšie básne – Hlásnik národa, Jarná pieseň, Šahy, Duma dvoch bratov, Výlomky z Jánošíka, Krajinská pieseň, Bezbožné dievky, Skamenelý, lyrickoepická a dramatická skladba Dráma sveta (Dvanásť slov) a mnohé iné.
Janko Kráľ je právom považovaný za kráľa slovenskej balady. Súborné dielo jeho poézie vyšlo prvýkrát až v roku 1893 pod názvom Verše Janka Kráľa.
3.5 SAMO CHALUPKA

Narodil sa 27.februára 1812 v Hornej Lehote, zomrel 19.mája 1883 v Hornej Lehote.
Básnik, tvorca romantického historického spevu. Brat Jána Chalupku. Študoval filozofiu a teológiu na bratislavskom lýceu a po bojoch v Haliči na teologickej fakulte vo Viedni. Od roku 1840 pôsobil až do svojej smrti ako farár v Hornej Lehote.
Básnická tvorba S. Chalupku nie je rozsiahla, ale je o to dôležitejšia, lebo je akoby spojovníkom medzi klasicistami a romantikmi. Vyšla v jednej zbierke Spevy (1868). Svoje prvé básne písal v češtine, ale z nich cítiť slovenské vlastenectvo – Večer pod Tatrou, Při návratu do vlasti, Toužba po vlasti, Nárěk slovenský, Má vlast a iné. Svoje básne s historickou tematikou písal už v slovenčine, ale v otázke pravopisu bol neústupný – žiadal väčšie uznanie pre nárečie svojho kraja. Námet pre svoje historické básne čerpal z ľudovej piesne a z ľudovej epiky, inšpirovala ho jánošíkovská tematika – Likavský väzeň, Kráľohoľská, ale aj hrdinský protiturecký odpor – Boj pri Jelšave, Turčín poničan, aj iné historické témy – Branko, Kozák, Odboj Kupov, Väzeň a mnohé iné. Vrcholným dielom hrdinskej epiky S. Chalupku je báseň Mor ho! (1861), v ktorej odsúdil amorálnosť utláčateľov a vyzdvihuje silu a morálnosť utláčaných.

3.6 JÁN BOTTO

Narodil sa 27.januára 1829 vo Vyšnom Skálniku, zomrel 28.apríla 1881 v Banskej Bystrici.
Štúrovský romantický básnik. Študoval zememeračské inžinierstvo v Pešti, potom pôsobil na rôznych miestach Slovenska. Podporoval Maticu slovenskú i slovenské gymnázium v Revúcej. Bol jedným z jeho zakladateľov a patrónov. Bol členom Jednoty mládeže slovenskej.
Svoje romantické básne a balady začal písať už počas štúdií. Čerpal z ľudovej poézie. Prenikavý úspech dosiahol skladbou – romantickým eposom s deviatimi spevmi – Smrť Jánošíkova (1862). Tento motív spracoval už v roku 1846 v Piesni Jánošíkovej.
Z ďalších skladieb – Svetský víťaz, Poklad Tatier, Obraz Slovenska.
Z aktuálnych básní – Duma pri Dunaji, Renegátovi, Vrahom, 6.lipeň 1861, 4.august 1863 a mnohé ďalšie. Z posledných skladieb je neukončená Čachtická pani.
Neobyčajne cenným literárnym dedičstvom sú jeho balady Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, Žltá ľalia, Margita a besná, Lucijný stolček, Krížne cesty.
Z ľudových povestí spracoval: Tajný šuhaj, Práčka na Rimave, Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca, Povesť bez konca a iné.
Súborné dielo Jána Bottu vyšlo r.1880 pod názvom Spevy Jána Bottu. V roku 1994 vydal Cyril Kraus knihu Ján Botto: Život a dielo v dokumentoch.

3.7 ANDREJ SLÁDKOVIČ

Narodil sa 30.marca 1820 v Krupine, zomrel 20.apríla 1872 v Radvani nad Hronom.
Romantický básnik generácie štúrovcov, prekladateľ. Vlastným menom Andrej Braxatoris. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici a v Bratislave a v Ústave reči a literatúry patril medzi popredných básnikov. Svoje štúdia ukončil v Halle. Pôsobil ako vychovávateľ, neskôr ako evanjelický farár na viacerých miestach. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine a stal sa zakladajúcim členom Matice Slovenskej.

Svoje prvé básne uverejnil v češtine v almanachu Nitra a v Orle tatránskom. Niektoré z nich preložil, ostatné sa nezachovali. Boli to zväčša alegorické vlastenecké básne Anjel pokoje, Naděje, K Nitře, Potěcha, Ctibor, Nehaňte ľud môj, Hron a iné. Prelomom v jeho tvorbe bola rozsiahla básnická skladba Sôvety v rodine Dušanovej. Vznikla v najplodnejších rokoch básnikovej tvorby (1844-48), knižne vyšla roku 1861. V tomto období vznikla aj najkrajšia básnická skladba slovenskej romantickej poézie Marína (1846), ktorej námet ponúkol sám život, keď sa básnik zaľúbil do dcéry medovnikára Pavla Pišla Márie, ale jeho láska nebola opätovaná.

Nevyjadril v nej však len svoje ľúbostné pocity k žene, ale aj lásku k vlasti, k národu. Oslava slovenského ľudu je i v druhej najslávnejšej básnickej skladbe Andreja Sládkoviča Detvan (1853), ktorej hlavnými hrdinami sú ideály slovenský mládenec Martin a jeho verná a krásna Elena. Skladba Detvan sa skladá z piatich spevov – Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka. Revolučné roky 1848-49 uvítal básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Ďalšie básne Andreja Sládkoviča plnili národnobuditeľskú úlohu – Znovuzrodenec, Prosba (na obranu spisovnej slovenčiny), Štiavnica, Duchu Puškinovmu, Opustená, Svätomartiniáda, Lipa cyrilometodejská, Omladinám, Pozdrav a mnohé iné. Prekladal z francúzštiny a nemčiny a jeho preklady prispeli k povzneseniu slovenskej literatúry.
ZÁVER

V tejto práci som oboznámila študentov a staršiu generáciu s významnými osobnosťami, ktorí pôsobili v čase romantizmu a zaoberali sa touto tematikou. Nazývaní boli štúrovcami. Štúrovci správne videli v hmotnej biede a feudálnom útlaku hlavnú príčinu zaostalosti a nízkeho vzdelania ľudu. Odstrániť túto príčinu bolo hlavným cieľom ich činnosti. Zaoberali sa ňou viacero osobností. Jedna z najvýznamnejších bol Ľudovít Štúr, ktorý bol u svojich žiakov a vrstovníkov milovaným učiteľom, vzorom obetavosti, mravnosti, pracovitosti a hlbokej lásky k národu, ale aj uznávanou vedeckou a politickou osobnosťou. Miloval svoj národ a hovoril, že láska k národu nesmie byť slepá. Tvrdil, že ani jeden národ nemá právo utláčať iný národ, vnucovať mu svoj život a zabraňovať mu ísť svojou vlastnou cestou. Snažil sa vzdelávať ľud v materinskom jazyku, lebo to bola jediná cesta na zlepšenie životnej úrovne ľudu, ale aj na rozvoj hospodárskeho života, remesiel, priemyslu a obchodu. Bojoval proti feudálnemu spoločenskému zriadeniu pod heslom slobody, rovnosti a bratstva. Uzákonil spisovný jazyk, ktorý sa z časti aj do dnes používa. Všetci Slováci môžu byť na neho hrdý a vďačiť mu za veľa vecí, ktoré vo svojom živote dokázal.

Ako už vieme, že každý „romantik” je inakší. Chalupka sa podobá sochárovi, staviteľovi. Jeho poézia sa vyznačuje priestorovou monumentálnosťou. Janko Kráľ je tulák, nepokojný vandrovník, prevláda v ňom priestorová pohybovosť. Ján Botto je vraj maliar, zakladá si na zrakových efektoch, má cit pre farby a farebné kontrasty. Andrej Sládkovič je medoústy básnik , jeho verše sú melodické, zvýrazňujú sa v nich sluchové a hudobné prejavy.

Dozvedeli sme sa, že príslušníci romantickej generácie poznali romantizmus aj v európskej literatúre. Slovenský romantizmus sa oneskoril od európskeho. Slovenský romantik vystupoval nie iba vo svojom mene, ale aj v mene svojho národa. Romantizmus sa mohol plnšie prejaviť až vtedy, keď sa prelomili hrádze klasicizmu. Vtedy postupne si získaval partnerstvo s európskou literatúrou. V poézií sa stal romantizmus veľmi významný, čo sa nedá povedať o epike a próze. Epika bola v tieni lyriky, čiže nezaznamenala výraznejšie úspechy. Próza sa v klasicizme vyskytovala zriedkavo.
Myslím si, že táto práca je veľmi zaujímavá hlavne pre ľudí, ktorý majú vzťah k literatúre, ale aj pre „obyčajného” človeka. Je napísaná s pozornosťou a chuťou, pretože všetko čo robíme, robíme s láskou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk