Ján Botto
27.1.1829-28.4.1881
Ján Botto bol slovenským romantickým básnikom, príslušníkom štúrovskej generácie, ktorého poézia bola úzko spätá s ľudovou slovesnosťou. Vyjadruje myšlienky národnooslobodzovacieho a sociálneho boja. Jeho literárna tvorba odzrkadľuje udalosti čias, v ktorých žil a je zavŕšením revolučno – romantickej línie slovenskej poézie.
Narodil sa 27. januára 1829 v roľníckej rodine vo Vyšnom Skálniku na Gemeri. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch a od roku 1843 na evanjelickom lýceu v Levoči. Ihneď po svojom príchode do Levoče sa stal členom Jednoty mládeže slovenskej.
Na lýceu študoval v čase, keď sem prišli trinásti Štúrovi prívrženci z Bratislavy na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z katedry. Na štúdiách v Levoči sa dostal do kruhu štúrovských študentov. Osvojil si Štúrove ideové a národno spoločenské náhľady a názory na ľudovú poéziu. Všetko toto dôsledne uplatňoval vo svojej básnickej činnosti. V Levoči začal svoju literárnu činnosť. Svoje prvé diela uverejnil pod pseudonymom Janko Maginhradský v levočskom písanom zábavníku Holubica už roku 1846. Popri vlastnej literárnej tvorbe zapisoval ľudové povesti (ktoré vyšli v zbierke P. Dobšinského a A. H. Škultétyho Slovenské
povesti).V roku 1847 odišiel študovať zememeračské inžinierstvo do Pešti, kde ho zastihli revolučné udalosti. Už počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian. V roku 1860 sa trvalejšie usadil v Banskej Štiavnici Tu bol v úzkom kontakte s P. Dobšinským. V Štiavnici dokončil Smrť Jánošíkovu, ktorá vyšla v druhom ročníku almanachu Lipa.
Koncom roku 1870 odišiel do Banskej Bystrice a robil zememeračské práce na Horehroní. Finančne bol dobre zabezpečený a
podporoval Maticu Slovenskú (bol členom literárneho odboru) i slovenské gymnázium v Revúcej (bol jeho zakladajúcim členom a patrónom.) Prispieval do literárnych časopisov Sokol a Orol, v r.1880 vyšiel súbor jeho poézie pod názvom Spevy Jána Bottu ako prvý zväzok Knihovny československej v Prahe. V slovenskej spoločnosti to vyvolalo radosť a rozruch, a na Národných slávnostiach v Martine toho istého roku bol ocenený. Botto len – len, že sa dožil tohto ocenenia. 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici náhle zomrel vo veku 52 rokov.
Vo svojej tvorbe čerpal z ľudovej poézie a využíval jej obraznosť a symboliku. Usiloval sa zdôrazniť zápas za slobodu. Vidieť to najmä v jeho rozsiahlejších alegorických skladbách: Svetskí víťaz, Poklad Tatier, Obraz Slovenska. Alegorickosť je zreteľná aj v Bottovej baladickej tvorbe: Žltá ľalia, Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, i v ľudových povestiach: Tajný šuhaj, Práčka na Rimave, Rimavín. Svet povestí sa prejavuje aj vo vlasteneckých básňach: Vojenské piesne, Duma nad Dunajom, K holubici.
Prenikavý úspech dosiahol skladbou Smrť Jánošíkova. Postavu ľudového hrdinu nezobrazuje cez hrdinské činy, sústreďuje sa na posledné chvíle Jánošíkovho života a len v záberoch a vyznaniach zaznieva náznak hrdinského boja za slobodu. Tým sa však nijako neoslabuje hrdinskosť básne. Bottov Jánošík nemá pocit viny, vie, že všetko, čo vykonal, urobil v záujme slobody a spravodlivosti. Previnil sa iba proti „ľudským zákonom“, ktoré nemilosrdne odsúdia každého, kto bojuje za spravodlivosť a slobodu. Za tieto vznešené ideály neváha obetovať ani svoj život. bol najmladší zo štúrovcov
- bol najmladší zo štúrovcov
- študoval v Levoči, tu si osvojil názory Štúrovcov, ktorí sem prišli po zosadení Ľ. Štúra z bratislavskej katedry.
- rozvinul typ romantickej balady
- baladický hrdina splýval s okolím a situáciami
- dynamiku deja dosahoval stupňovaním hrôz
- využíval dialóg, zvukomalebné slová, skratky
- rovnako ako ostatní, hľadal pramene svojej básnickej tvorby v ľudovej slovesnosti. Pretože ťažké položenie národa bolo takmer
bezvýchodiskové, vyústenie básni smeruje do ilúzií. Botto popri J. Kráľovi rozvinul niektoré svojské črty romantickej balady.
balada ŽLTÁ ĽALIA - rieši tu mravný konflikt. Manželia si dajú sľub vernosti, ktorý sa nemá porušiť ani smrťou. Eva však daný sľub nedodrží a po Adamovej smrti sa vydá. Za morálny priestupok nasleduje trest. Mŕtvy manžel prichádza o polnoci po svoju nevernú manželku, ktorá zomiera v jeho náručí. V balade prevláda dialóg, ktorý umožňuje prehlbovanie napätia deja a tragiky. Záverečný dialóg má rýchly spád.
balada MARGITA A BESNÁ - baladická príhoda o smrti siroty, ktorá musí zomrieť pre žiarlivosť macochy.
Smrť Jánošíkova - v dusnom ovzduší Bachovho absolutizmu napísal Ján Botto svoje najväčšie dielo Smrť Jánošíkova. Botto neskladal svoj spev o Jánošíkovi podľa historických dokladov, ale Jánošíka poznal podľa toho, ako sa ľud o ňom vyjadroval, čiže podľa ľudového podania. Jánošík žije v ústach ľudu ako symbol jeho túžob, predstáv po slobode a spravodlivosti. Je to Jánošík,
ktorý bohatým bral a chudobným dával, ktorý pomstil krivdu a zastával pravdu. Botto predstavil Jánošíka ako bojovníka za národnú slobodu. Skladba má úvod a 9 spevov.
V úvode básnik obľúbeným spôsobom alegórie posiela svoje verše po Slovensku. Bojí sa, že je to zakliata krajina a nenájdu ozvenu. Stretnú sa však s hôrnymi chlapcami. Spolu idú po zboji a ukážu ľudu zakliatemu v porobe cestu k slnku slobody.
Úvod ako predspev Smrti Jánošíkovej je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života.
V 1. speve vystupuje Jánošík a jeho družina. Je to oslava slobodného života, ale už na konci je naznačené, že je to iba spomienka, že teraz vládnu pochmúrne časy. Krása a sila Jánošíkovej družiny je u Bottu symbolom veľkosti, hrdosti a sily samého ľudu, ktorý raz sebavedome zvolá: "My sme u nás doma, my sme tu páni." Tú silu však sa pánom darí spútať. Jánošík - symbol tejto sily je zlapaný. V 2. speve je obraz vykreslený - zlapanie Jánošíka, ktorého nepremôže sila, ale zrada. V 3. speve sa opisuje čierne mesto - tyran, ktoré Jánošíka väzní, ale zároveň sa ho i bojí. Za Jánošíkom prichádza v podobe dievčiny duša ľudu a lúči sa s ním a krásnou baladou. 4. spev je najpochmúrnejší. Sú to predsmrtné predstavy a úvahy Jánošíka. Tento
spev je stavaný na kontraste skutočnosti a ona, Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody. V 5. speve Jánošík precitá a uvedomuje si svoje položenie. Svitá nový deň, ale jemu prináša smrť, na ktorú ho odsúdil vlčí zákon, ktorý šliape ľudské i božské zákony. Tento spev patrí k najkrásnejším básniam o slobode v slovenskej poézii. Jánošík verí, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti.
"No príde a prísť musí ten bohatier boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží,
no príde a prísť musí ten voľný deň súdu-
a na stôl si zasadne pravda môjho ľudu!"
V 6. speve vedú Jánošíka k šibenici. Kňaz ho vyzýva k modlitbe, ale Jánošík káže sa modliť za úbohý poddaný ľud. V deň popravy /7. spev/ smúti nebo i zem ako matka nad rakvou svojho syna. Jánošík stojí pred šibenicou a mysľou mu bežia obrazy jeho mladosti, ale práve vtedy dáva vyvrcholiť v jeho znení odbojným zámerom. Jánošík zomrel, ale žije v myšlienkach odboja. 8. spev predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno, ako v zakliatej krajine. V tomto obraze Botto aktualizoval súčasnú bezútešnosť a bezradnosť slovenského života po neúspešnej revolúcii. No ľud verí, že Jánošík neumrel. Preto Botto v
poslednom 9. speve v alegorickom obraze Jánošíkovej svadby a kráľovnou víl ukazuje budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu.
Skladba Smrť Jánošíkova nie sú spomienky na jeho revolučný odkaz, odrazili sa v nej pocity sklamania štúrovskej generácie z revolúcie. Dôkazom toho je i to, že básnik sa nesústredil na Jánošíkov život, slobodu, ale na zlapanie a popravu Jánošíka a na tragický obraz Slovenska po poprave.
Básnik stavia svoje spevy väčšinou na príkrych kontrastoch. Rozvíja obraz v bohatých porovnaniach, oživuje ho krásnou ľudovou rečou a podmaľúva ľubozvučnými rýmami. Líčenie oživuje výraznými pomlkami /ha, svitá - koniec, mrkne, počiatok, kde, aký/.
Majstrovsky využíva krásy ľudovej poézie. Preberá z nej niekedy celé verše i slohy, ale z jeho veršami splývajú na nerozoznanie. Precítil ľudovú tradíciu o Jánošíkovi. V jeho duchu stvoril o ňom najkrajší spev v našej literatúre.
Kým v prvej časti básne autor predstavuje Jánošíka a jeho družinu ako hrdinských bojovníkov proti feudálom, v druhej časti sú v popredí jeho vízie o budúcnosti národa, v čom sa zračí aj romantický konflikt medzi veľkými túžbami a tvrdou realitou, ktorá ich nedovolí uskutočniť. Autor verí v príchod mesiáša, záchrancu slovenského ľudu. Slovenská romantická literatúra 19. st. najmä poézia, svojou revolučnosťou bola neodmysliteľnou súčasťou boja za národnú slobodu a sociálnu spravodlivosť.
