Pozorovali, ako sa utvárajú vzťahy medzi občanmi, medzi občanmi a štátom, zovšeobecňovali ich a vytvárali abstraktné vzory riešenia situácii a konfliktov. Takto formovali princípy práva, právne pojmy, pravidlá a vzťahy, čím vytvorili samostatnú vedu o práve – jurisprudenciu. Vývoj rímskeho práva: Rímske právo sa neskôr rozvíjalo vo východorímskej ríši. Cisár Justinián dal zozbierať texty rímskeho práva, a tak jeho zásluhou vznikla zbierka, ktorá v stredoveku dostala názov – Corpus iuris civilis – známa ako Justiniánov kódex (zbierka občianskeho práva). Aj v stredoveku sa používalo rímske právo a katolícka cirkev napriek tomu, že si vytvárala vlastné cirkevné – kanonické právo, uznávala aj rímske právo a riadila sa nim. V stredoveku vznikli aj slávne právnické školy – univerzity, z kt. právnym učením vynikala Un. V Bologni. Na uni. sa učitelia a študenti snažili vniknúť do textu rímskeho práva, ktorý dopĺňali učenými poznámkami – glosami, komentármi. Ľudia, kt. ich robili – glosátori a komentátori.**V novoveku sa tiež uplatňovali zásady rímskeho práva ako všeobecne platné právo – ius commune, ktorého sa bolo možné dovolať pred každým súdom, ak domáce právne úpravy chýbali. Veľké zmeny do chápania práva vniesli osvietenci, takže v súčasnosti európsky typ práv. kultúry charakterizuje písané právo. Tvoria ho štátne orgány, ktoré na to oprávňuje ústava štátu. Súdy a iné štátne orgány toto právo iba uvádzajú do života. Sudca je v európskom type pr. kultúry „ústami zákona“, to znamená, že on netvorí právo, ale ho iba aplikuje na konkrétne prípady. Taký pr. systém je v Nem., Franc., Rak., a v SR sa uskutočňuje transformácia práva na európsky typ pr. kultúry (predtým socialistické právo). Angloamerické právo na rozdiel od európskeho je nepísaným právom, tvoria ho súdne precedensy, teda rozhodnutia vyšších súdov, ktoré sa do budúcnosti stávajú záväznými pre každý podobný prípad, to znamená, že sudca tvorí právo. ĽUDSKÉ PRÁVA sú oprávnenia, s ktorými sa človek rodí a sú neoddeliteľné od ľudskej podstaty. Sú akýmisi pravidlami, ktoré sú neporušiteľné (neodňateľné). Členia sa na osobné, politické, sociálno-ekonom. a sociálne práva a slobody. Tri generácie ľud. práv: Moderné chápanie ľud.práv sa začalo uplatňovať až v novovku, v čase buržoáznych revolúcií. Východiskom bolo učenie osvietencov (Johna Locka), o tom, že každá ľudská bytosť sa rodí ako slobodná a nezávislá. Tento názor medzinárodné spoločenstvo akceptovalo a začleňovalo do medzinárodných dokumentov len postupne, preto hovoríme o 3 generáciách ľud.práv. 1.generácia: obsahuje slobody, kt. vyžadujeme od štátu (sú namierené proti štátu). Vznikala v 18. st.