Náuka o spoločnosti Právo

PRÁVO je súhrn právnych noriem ako všeobecne záväzných pravidiel správania vyjadrených v osobitnej, štátom stanovenej forme (ústave, zákonníkoch, zb. zákonov), ktorých zachovávanie je vynútiteľné štátnou mocou. Právo vzniklo spolu so štátom, a to v čase najstarších civilizácií. Právo má svoju štruktúru, kt. tvoria 3 zložky: právne normy, inštitúcie, vedomie. P. normy: sú to pravidlá správania vystupujúce v podobe zákonov, nariadení, vyhlášok, či iných foriem práva. Upravujú vzájomné vzťahy medzi jednotlivými členmi spoločnosti, ako aj medzi členmi spoločnosti a štátom. Predstavujú akýsi ideál, vzor želateľného správania sa, ktorý by mal každý dodržiavať. P. inštitúcie: pomáhajú občanovi orientovať sa v systéme právnych noriem, aby mohol plniť svoje povinnosti a uplatňovať svoje práva. Zabezpečujú vynútiteľnosť práva. K týmto inštitúciám patria: sústava súdov (všeobecné, najvyšší, ústavný), prokuratúra, polícia, advokácia, notárstvo a iné orgány štátnej moci a správy. P. vedomie: predstavuje súhrn poznatkov a postojov z oblasti práva, ktoré má buď jednotlivec al. istá skupina, či celá spoločnosť. PRÁVNA KULTÚRA: Na svete je veľa národov a štátov, ktoré sa združujú do civilizácií. Každá civilizácia funguje na základe určitej kultúry a uznáva určité rovnaké hodnoty, preto aj každej civilizácii zodpovedá určitý typ právnej kultúry, napr.: európsky, anglo-americký, náboženský, tradičný, socialistický a pod.


Zdroje európskej právnej kultúry: Grécka múdrosť, Kresťanská mravnosť, Rímsko právna vzdelanosť. Grécka múdrosť: Staroveký Gréci sa učili, ako dobre žiť a ako dobro činiť a do medziľudských vzťahov vnášali svetlo rozumu a umiernenosť srdca. Zanechali nám myšlienku občianskeho štátu – polis, myšlienku demokracie, učenie o rôznych formách vlády i predstavu o ideálnom štáte. Boli presvedčení, že šťastné sú len tie štáty, v ktorých sa zachovávajú zákony, spravodlivosť a slušnosť. Kresťanská mravnosť: Ježiš Kristus priniesol do ľudských vzťahov Nový zákon, ktorý hlásal pochopenie, odpustenie, súcit a toleranciu. Neskôr cirkevní otcovia – patres – najmä Aurélius Augustínus, zdôrazňovali slobodu ľudského srdca a svedomia, čím predznamenali vznik ľudských práv. Postupne sa formovala cirkev a s ňou aj cirkevné zákony označované ako kanonické právo. Rímsko právna vzdelanosť: Rímania vytvorili právo v dnešnom zmysle slova.

Pozorovali, ako sa utvárajú vzťahy medzi občanmi, medzi občanmi a štátom, zovšeobecňovali ich a vytvárali abstraktné vzory riešenia situácii a konfliktov. Takto formovali princípy práva, právne pojmy, pravidlá a vzťahy, čím vytvorili samostatnú vedu o práve – jurisprudenciu. Vývoj rímskeho práva: Rímske právo sa neskôr rozvíjalo vo východorímskej ríši. Cisár Justinián dal zozbierať texty rímskeho práva, a tak jeho zásluhou vznikla zbierka, ktorá v stredoveku dostala názov – Corpus iuris civilis – známa ako Justiniánov kódex (zbierka občianskeho práva). Aj v stredoveku sa používalo rímske právo a katolícka cirkev napriek tomu, že si vytvárala vlastné cirkevné – kanonické právo, uznávala aj rímske právo a riadila sa nim. V stredoveku vznikli aj slávne právnické školy – univerzity, z kt. právnym učením vynikala Un. V Bologni. Na uni. sa učitelia a študenti snažili vniknúť do textu rímskeho práva, ktorý dopĺňali učenými poznámkami – glosami, komentármi. Ľudia, kt. ich robili – glosátori a komentátori.**V novoveku sa tiež uplatňovali zásady rímskeho práva ako všeobecne platné právo – ius commune, ktorého sa bolo možné dovolať pred každým súdom, ak domáce právne úpravy chýbali. Veľké zmeny do chápania práva vniesli osvietenci, takže v súčasnosti európsky typ práv. kultúry charakterizuje písané právo. Tvoria ho štátne orgány, ktoré na to oprávňuje ústava štátu. Súdy a iné štátne orgány toto právo iba uvádzajú do života. Sudca je v európskom type pr. kultúry „ústami zákona“, to znamená, že on netvorí právo, ale ho iba aplikuje na konkrétne prípady. Taký pr. systém je v Nem., Franc., Rak., a v SR sa uskutočňuje transformácia práva na európsky typ pr. kultúry (predtým socialistické právo). Angloamerické právo na rozdiel od európskeho je nepísaným právom, tvoria ho súdne precedensy, teda rozhodnutia vyšších súdov, ktoré sa do budúcnosti stávajú záväznými pre každý podobný prípad, to znamená, že sudca tvorí právo. ĽUDSKÉ PRÁVA sú oprávnenia, s ktorými sa človek rodí a sú neoddeliteľné od ľudskej podstaty. Sú akýmisi pravidlami, ktoré sú neporušiteľné (neodňateľné). Členia sa na osobné, politické, sociálno-ekonom. a sociálne práva a slobody. Tri generácie ľud. práv: Moderné chápanie ľud.práv sa začalo uplatňovať až v novovku, v čase buržoáznych revolúcií. Východiskom bolo učenie osvietencov (Johna Locka), o tom, že každá ľudská bytosť sa rodí ako slobodná a nezávislá. Tento názor medzinárodné spoločenstvo akceptovalo a začleňovalo do medzinárodných dokumentov len postupne, preto hovoríme o 3 generáciách ľud.práv. 1.generácia: obsahuje slobody, kt. vyžadujeme od štátu (sú namierené proti štátu). Vznikala v 18. st.

najmä v čase americkej a franc. revolúcie. Ich cieľom bola snaha jednotlivca vymaniť sa z nadvlády a zasahovania štátu. Patria sem: a) Osobné práva – právo na život, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, p. na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osob. cti, p. na majetok, nedotknuteľnosť obydlia, sloboda pohybu a pobytu, sloboda myslenia, svedomia, nábož. vyznania. b) Politické p. – sloboda slova, zhromažďovania a združovania, petičné p., p. na správu verejných vecí – volebné p. 2.generácia: podnietila ju viera proletariátu, a teda socialistická filozofia v pol. 19.st. Jej zákldom je presvedčenie, že pre tých, kt. nemajú ani na životné minimum, aby prežili sú osobné a polit. p. zbytočné, preto túto generáciu tvoria hosp., sociálne a kultúrne p., z kt. najvýzn. sú: p. na prácu, odmenu, odpočinok po práci, vzdelanie, ochranu zdravia pri práci. 3.generácia: objavila sa v posledných desaťročiach 20. st. a je prejavom dobrej vôle. Sú to skôr ideály, o presadenie ktorých sa usilujeme: p. na mier, na ochranu život. prostredia, na prírod. zdroje, p. národov, národnost. menšín. Ochrana ľudských práv: intenzívne sa začala až v 20. st. Na ochranu jednotlivca pred porušovaním ľudských práv sa vytvorila celá sústava prostriedkov, kt. členíme na: vnútroštátne – ombudsman (resp. helsinský výbor ako nevládna org.) medzinárodné, kt. vývoj sa začal po 2. sv vojne a cieľom bolo vytvoriť akýsi medzinárodný štandart ľud. p., hovoríme o internacionalizácií ľ.p. S návrhom vyšla OSN, kt. vznikla v r. 1945 a s jej iniciatívy bola vytvorená komisia pre ľ.p. Komisia vypracovala Všeobecnú deklaráciu ľ.p., ktorú 10. 12. 1948 prijalo valné zhromaždenie OSN. V r. 1949 vznikla Rada Európy, kt. iniciovala „Európsky dohovor o ochrane ľ.p.“, ktorý v r. 1950 v Ríme podpísalo 10 štátov. Nakoľko v jednotlivých krajinách boli aj naďalej ľudské práva porušované, preto po dlhotrvajúcich diskusiách boli prijaté „Medzinárodný pakt o občianskych a polit. p.“, „Medzinárodný pakt o hosp., social. a kultúr. právach.“ Valným zhromaždením OSN v r. 1966. Spolu uvedené 4 dokumenty o ľud. právach sa označujú ako Charta (obec ľudských práv). Medzinárod. Pakty mali krajiny zapracovať do vlastného zákonodarstva po dobu 10 rokov, t.j. do1.1.1976. Už pred týmto termínom z iniciatívy Rady Európy sa uskutočnili rokovania všetkých európskych krajín, ktoré sa skončili Konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách, na kt. sa zúčastnilo 35 štátov- 33 Európa, USA, Kanada a na ktorej hlavy štátov podpísali r. 1975 Záverečný akt.

Obsahoval tieto 4 najzávažnejšie ustanovenia: 1. Medzinárodné konflikty riešiť mierovými rokovaniami, nie vojnami. 2. Nemeniteľnosť hraníc v Európe – Status Quo. 3. Nevmiešavanie sa do vnútorných záležitostí iných krajín. 4. Záväzok zúčastnených vlád dodržiavať ľ.p. vo vlastných krajinách. ** Helsinská konferencia odštartovala proces označovaný ako Helsinské hnutie KBSE, od 1977 OBSE. Významnú úlohu mali následné schôdzky účastníckych krajín, z ktorých najvýznamnejšia bola v Madride 1983 a vo Viedni 1989. Výsledkom Helsinského procesu bolo uplatňovanie a ochrana ľudských práv z 2 hľadísk: 1. V jednotlivých krajinách sa začali vytvárať tzv. Helinské výbory garantujúce dodržiavanie ľ.p. svojími vládami, preto sú nevládne. 2. Vypracoval sa jednotný záväzný medzinárodný štandard ľudských práv označovaný ako Listina základných práv a slobôd (LZPaS). LZPaS: tento dokument o ľud. pr. u nás bol oficiálne prijatý federálnym zhromaždením ČSFR 9.1.1991 ako ústavný zákon. Po rozdelení ČSFR, SR prevzala všetky záväzky vyplyvajúce z listiny a zakotvila ich v ústave SR s účinnosťou od 1.1.1993. Tvorí 2.hlavu ústavy SR, čl. 11-54. LZPaS obsahuje tieto okruhy ľ.p.: 1. Základné ľ.p. a slobody (p. na život, osobnú slobodu, rovnosť, nedotknuteľnosť osoby, majetok a jeho ochranu, list. tajomstvo). 2. Politické p.(sloboda prejavu a informácie, p. petičné, združovacie, volebné). 3. Práva národnostných a etnických menšín. 4. Hosp., social. a kultur. práva. 5. Právo na ochranu život. prostredia a kultur. dedičstva. 6. Právo na súdnu a inú právnu ochranu (p. na nezávislý a nestranný súd, p. odprieť výpoveď, prezunkciu neviny).