Narodil sa 10. augusta 1922 v Klenovci.
Do ludovej skoly chodil v rodisku a v Hnusti, potom studoval na Gymnaziu v Rimavskej Sobote a neskor v Tisovci, kde roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vystudoval slovencinu a nemcinu. Aktivne sa zucastnil na protifasistickom odboji v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknuty a odvleceny do koncentracneho tabora v Mauthausene a neskor do Dachau. Po navrate absolvoval zakladnu vojensku sluzbu, pocas ktorej sa stal redaktorom dennika Bojovnik. V redakcii tohto casopisu, premenovaneho na Obranu ludu, pracoval az do roku 1949. Potom bol tajomnikom slovenskej sekcie Zvazu cs. spisovatelov a zaroven redaktorom tyzdennika Kulturny zivot. Po dvoch rokoch sa stal veducim scenaristickeho oddelenia Cs. statneho filmu, potom bol sefredaktorom Kulturneho zivota a od roku 1955 sefredaktorom Slovenskych pohladov. V rokoch 19561974 sa profesionalne venoval literarnej tvorbe. Roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval az do roku 1990. V rokoch 19901992 bol poslancom Federalneho zhromazdenia za SDL. Zomrel 25. oktobra 1996 v Bratislave.
Po publicistickej a prozaickej priprave na strankach roznych periodik do literatury knizne vstupil romanom Smrt chodi po horach (1948), ktory je umeleckou vypovedou o vlastnej, ale i narodnej skusenosti v protifasistickom zapase. V nasledujucom romane Vcera a zajtra (1949) nastolil problem hladania zmyslu zivota v novej socialnej skutocnosti. Roman Modre vlny (1951) tematicky cerpa z mladeznickeho prostredia na stavbe vodneho diela. V dalsej knihe, zbierke poviedok Na rozhrani (1954), zobrazil dramaticke zivotne osudy dedinskych ludi v obdobi zdruzstevnovania. V romanovej trilogii Dlhy cas cakania (1958), Zivi a mrtvi (1959) a Zvony zvonia na den (1961), znamej aj pod spolocnym nazvom Generacia, zobrazil zivot slovenskej spolocnosti v tragickych vojnovych rokoch, pocas SNP a v prvych rokoch po vojne, ked sa pod tlakom udalosti obnazovali ludske charaktery, az po hranicnu ciaru zivota a smrti. Napriek priamociarosti zakladnych ideovych postulatov novej spolocnosti V. Minac pochopil, ze skutocnost je ovela zlozitejsia. Umelecky to vyjadril knihou poviedok Tmavy kut (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962) a dalsou poviedkovou knihou Zaznamy (1963). V tychto dielach odhalil negativne stranky zivota socialistickej spolocnosti, ktore ako sa ukazalo boli priznacne pre system totalitneho sposobu vladnutia.