Narodil sa 12. decembra 1918 v Ponikách v učiteľskej rodine. Základnú školu vychodil v rodisku. Prvé tri triedy gymnázia navštevoval vo Zvolene, ďalšie v Banskej Bystrici, kde roku 1938 aj zmaturoval. Potom študoval slovenčinu a nemčinu na FF UK v Bratislave. Roku 1942 nastúpil vojenskú prezenčnú službu. Začiatkom roku 1944 bol odvelený na taliansky front, kde sa ilegálne zúčastnil protifašistického odboja. Po skončení vojny tri roky pracoval v redakcii Národnej obrody, potom bol dva roky dopisovateľom ČTK v Ríme. Po návrate (1950) krátko pracoval na Zväze slovenských spisovateľov. Potom nastúpil do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pôsobil vo funkciách redaktora, šéfredaktora a riaditeľa celé dve desaťročia. Po politicky motivovanej kritike činnosti vydavateľstva roku 1970 odstúpil z funkcie riaditeľa a stal sa profesionálnym spisovateľom.

Prvé básne časopisecky publikoval už ako gymnazista. Knižne debutoval hneď po maturite zbierkou vlasteneckej lyriky Srdcia na mozaike (1938), v ktorej vyslovil svoje obavy z nástupu fašizmu v Európe a jeho možných dôsledkov. Vo vojnových rokoch sa stal jedným z najaktívnejších príslušníkov slovenskej nadrealistickej skupiny. V dôsledných intenciách tejto poetiky vyslovil svoj protivojnový protest i obavy z vývoja spoločnosti v povojnových rokoch v básnických zbierkach Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944), Pavúk pútnik (1946) a Dobrý deň, pán Villon (1947). V epickej skladbe Meč a vavrín (1948) sa pokúsil nájsť paralelu medzi ozbrojeným vystúpením slovenského ľudu v rokoch 1848—1849 a Slovenským národným povstaním. Básnickou konfrontáciou prežitej skúsenosti a nastupujúcej skutočnosti v nových spoločensko–politických podmienkach sa vyznačujú zbierky Cesta (1952), Aká to vôňa (1954) a Návšteva (1955). V ďalších básnických zbierkach Po mne iní (1957), Ikar večne živý, Zázračný triezvy koráb (obe 1960) a Osmelenie do dňa (1962) nastolil mnohé závažné mravné problémy vtedajšej spoločnosti. Iné poetické ladenie i postupy, v ktorých nachádzame ozvenu nadrealizmu, má zbierka Romanca o Esmeralde (1962). Ľúbostné motívy, ktoré sú prítomné v celej básnickej tvorbe Š. Žáryho, sa stali dominantnými v zbierke Dvanásťkrát žena (1964).