V netradične komponovanom životopisnom románe Matej (1983) stvárnil autor osudy slepého šíriteľa literárnej kultúry v minulom storočí Mateja Hrebendu. V tom istom roku vydal aj knižku esejistických textov o umení a literatúre Nokturná. Do prostredia domova a rodného kraja sa tematicky vrátil v knihách poviedok a noviel Heroické etudy pre kone (1987), Pastierska kapsička (1990) a Pôstny menuet (1994). V dilógii Ornament (1991) a Veterná ružica (1995) podal svedectvo o osobnej a kolektívnej životnej minulosti, o hľadaní autentickej identity, s úsilím zachytiť všetko, čo patrí k človeku a ľudskému osudu.

Významnou súčasťou literárnych záujmov V. Šikulu je aj tvorba pre deti a mládež. Prvou knihou tohto druhu bola zbierka poetických literárnych miniatúr a poviedkových čŕt Pán horár má za klobúkom mydleničku (1965), v ktorej konfrontoval čistotu bezbranného detstva s doliehajúcimi obludnosťami vojny. Próza Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966, 5. vydanie 1990) je príbehom desaťročného dedinského chlapca, ktorý sa učí hrať na heligóne. To je zároveň motív, ktorý ho dostáva do častejších a bližších kontaktov so svetom dospelých. Podľa knihy bol nakrútený film Otec ma zderie tak či tak (1980). Kniha Ďuro pozdrav Ďura (1978) je súborom rozprávok o starom vrabcovi a jeho spoločníkoch. Zvieracími rozprávkami, vychádzajúcimi z poetiky ľudovej slovesnosti, sú knižky Vajíčko sliepky liliputánky (1981) a O múdrom kohútikovi (1984). Deťom sú určené aj autorské „rozprávky a rozprávania“ Augustín a zvon (1996) a Medardove rozprávky (1997).

V. Šikula sa predstavil aj ako básnik zbierkami Z domu na kopci (1983), Zo zanedbanej záhrady (1993) a Bubeník september (1998), ktoré sú vyznaním autorovej lásky k domovu a predkom i vyjadrením obdivu ku kráse a premenám prírody, ktorú pociťuje ako súčasť vlastnej osobnosti.