Pavol Országh-Hviezdoslav je najväčší slovenský básnik. Jeho veľkosť nie je len v rozsiahlosti básnickej tvorby, ale predovšetkým v jej umeleckej hodnote a vo význame, aký má pre život nášho národa. Jeho tvorba je zrastená so životom slovenského ľudu, veď sám vyhlásil, že kým trpí rod, musí trpieť i jeho básnik. Jeho dielo verne odzrkadľuje skutočnosť, preto je realistické. Hviezdoslav však túto skutočnosť aj posudzuje, odkrýva a kritizuje jej chyby. Preto sa aj stal zakladateľom nášho básnického kritického realizmu.
Narodil sa vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849. Krásne okolie básnikovho rodiska si získalo jeho srdce už za detstva. Jeho rodičia pochádzali zo zemianskeho rodu, ale už chudobného, takže celkom splývali s oravským roľníckym ľudom. Chlapec v rodičovskom dome zrástol s roľníckou prácou. Zo svojich učiteľov si veľmi obľúbil Adolfa
Medzihradského, ktorý neskoršie vplýval aj na jeho národné uvedomenie. Do trinásteho roku žil v rodinnom kruhu, kde sa s veľkou láskou vinul najmä k matke. Mal dvoch
starších súrodencov - brata a sestu. Keď brat ostal pri gazdovstve, rodičia sa rozhodli Pavla dať do škôl.
Dali ho na gymnázium do Miškovca, kde žil otcov brat, takže býval u neho. Keď prišiel do Miškovca, po maďarsky ešte nevedel, ale usilovnosťou dokázal, že už na konci prvého ročníka patril k najlepším žiakom. Už tu si obľúbil básne maďarských básnikov Petofiho a Aranya. Pod ich vplyvom v tomto maďarskom prostredí v
krážoch maďarskej školy začal písať básne po maďarsky.
Po skončení troch tried z Miškovca odišiel do Kežmarku, kde sa naučil po nemecky. Vo štvrtej triede už písal i nemecké básne. Ako žiak piatej triedy v
maďarskom samovzdelávacom krúžku na literárnom súbehu prevýšil i žiakov ôsmej triedy. Domov chodil len na prázdniny, takže bol od slovenskej rodnej Oravy skoro
celkom odtrhnutý. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa odnárodní.
Zásluhou oravských národovcov dostali sa mu do ruky diela našich slovenských básnikov, z ktorých najmä Ján Kollár a Andrej Sládkovič blahodarne vplývali
na jeho rozhodnutie stať sa slovenským básnikom. Toto u neho dozrelo aj pod vplyvom lásky k matke a k jej reči. O svojom prebudení neskôr píše v básni Mňa kedys´
zvádzal svet. O sile jeho lásky k slovenskému národu svedčí jeho prvá básnická zbierka, ktorá vyšla už r. 1868 s názvom Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Po matúre v Kežmarku odchádza do Prešova študovať právo. Slovenskí študenti tam vyvíjali čulú kultúrnu činnosť.