Vtady v Panteóne Národného múzea Alois Jirásek svoju reč skončil slovami: ,,My vaši jsme, vy naši jste a národ český
nedopustí, aby hynuli, kteří jeho jsou." Po Jiráskovi za veľkého nadšenia hovoril Hviezdoslav a jeho slová dali podnet k veľkej manifestácii za spoločný-šťastnejší život
Čechov a Slovákov. Hviezdoslav bol celý život hlásateľom bratskej jednoty oboch národov. Dožil sa jej 28.októbra 1918, keď na troskách macošskej
Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla Československá republika. Básnikove sedemdesiate narodeniny oslavoval celý národ. Prišla ho pozdraviť i mládež-už z
československých škôl, oslobodených spod národného útlaku. Jej zástupcom dal svoj odkaz slovami: ,,Mládež, uč sa!" Zaplesal, že sa slovenská a česká mládež už
môže vzdelávať v materinskej reči a v národnom duchu. Veď za toto bojova i svojou tvorbou. Hviezdoslav sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Karlova
univerzita v Prahe ho poctila čestným doktorátom. Pozdravil oživotvorenú Maticu slovenskú a stal sa jedným z jej predsedov: Nebolo významnejšieho národného
podujatia, ktoré by nebol pozdravil básňou. No jeho kritický realistický duch videl aj zhubný vplyv vojny na náš život, preto vystríhal pred sebectvom a lenivosťou. Nechcel, aby sme vo vlasti mali ,,škodcov, leňochov a trúdov". Po prekročení sedemdesiatky začal rapídne slabnúť a chorľavieť. Nepomohlo mu ani liečenie v Prahe. 8. novembra 1921 umrel v Dolnom Kubíne a tam je i
pochovaný. Jeho život a tvorbu nám približuje Hviezdoslavovo múzeum v Dolnom Kubíne.

Lyrika

Hviezdoslavova lyrika je najviac zrastená s jeho životom a bojom za národné i sociálne práva nášho ľudu. Okrem osobnej lyriky prevažne je tu zastúpená lyrika
úvahová (reflexívna) a opisná (deskriptívna), z ktorej vynikajú najmä básne inšpirované krásou prírody. Spočiatku hlavne v Básnických prviesenkách a v básňach,
uverejnených v Naprede je v úvahovej lyrike ešte pod vplyvom štúrovského romantizmu, no postupne sa vyvíja a dospieva k rýdzemu realizmu.
Do literatúry vstupuje r. 1868 zbierkou Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Túto svoju literárnu prvotinu z čias štúdií v Kežmarku venuje Andrejovi
Sládkovičovi. V nej ospevuje svoje rodisko v objatí vencov modrých vrchov, kde si čupia chudobné chalupy. Už tu prejavuje úprimnú lásku k ľudu. V ďalšich veršoch
si spomína na svojich rodičov. Už touto prvou zbierkou básní sa definitívne vymaňuje z básnenia v reči maďarskej a s láskou sa vinie k svojeti-k svojmu národu, k
jeho reči a k jeho krásnej prírode.
V básňach, ktoré uverejnil v almanachu Napred (1871), hovorí, že nestačí len nečinne túžiť, ale že sú potrebné činy. V práci za národ berie si za vzor
Ľudovíta Štúra.