Pavol Országh-Hviezdoslav životopis

Pavol Országh-Hviezdoslav je najväčší slovenský básnik. Jeho veľkosť nie je len v rozsiahlosti básnickej tvorby, ale predovšetkým v jej umeleckej hodnote a vo význame, aký má pre život nášho národa. Jeho tvorba je zrastená so životom slovenského ľudu, veď sám vyhlásil, že kým trpí rod, musí trpieť i jeho básnik. Jeho dielo verne odzrkadľuje skutočnosť, preto je realistické. Hviezdoslav však túto skutočnosť aj posudzuje, odkrýva a kritizuje jej chyby. Preto sa aj stal zakladateľom nášho básnického kritického realizmu.
Narodil sa vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849. Krásne okolie básnikovho rodiska si získalo jeho srdce už za detstva. Jeho rodičia pochádzali zo zemianskeho rodu, ale už chudobného, takže celkom splývali s oravským roľníckym ľudom. Chlapec v rodičovskom dome zrástol s roľníckou prácou. Zo svojich učiteľov si veľmi obľúbil Adolfa
Medzihradského, ktorý neskoršie vplýval aj na jeho národné uvedomenie. Do trinásteho roku žil v rodinnom kruhu, kde sa s veľkou láskou vinul najmä k matke. Mal dvoch
starších súrodencov - brata a sestu. Keď brat ostal pri gazdovstve, rodičia sa rozhodli Pavla dať do škôl.
Dali ho na gymnázium do Miškovca, kde žil otcov brat, takže býval u neho. Keď prišiel do Miškovca, po maďarsky ešte nevedel, ale usilovnosťou dokázal, že už na konci prvého ročníka patril k najlepším žiakom. Už tu si obľúbil básne maďarských básnikov Petofiho a Aranya. Pod ich vplyvom v tomto maďarskom prostredí v
krážoch maďarskej školy začal písať básne po maďarsky.
Po skončení troch tried z Miškovca odišiel do Kežmarku, kde sa naučil po nemecky. Vo štvrtej triede už písal i nemecké básne. Ako žiak piatej triedy v
maďarskom samovzdelávacom krúžku na literárnom súbehu prevýšil i žiakov ôsmej triedy. Domov chodil len na prázdniny, takže bol od slovenskej rodnej Oravy skoro
celkom odtrhnutý. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa odnárodní.
Zásluhou oravských národovcov dostali sa mu do ruky diela našich slovenských básnikov, z ktorých najmä Ján Kollár a Andrej Sládkovič blahodarne vplývali
na jeho rozhodnutie stať sa slovenským básnikom. Toto u neho dozrelo aj pod vplyvom lásky k matke a k jej reči. O svojom prebudení neskôr píše v básni Mňa kedys´
zvádzal svet. O sile jeho lásky k slovenskému národu svedčí jeho prvá básnická zbierka, ktorá vyšla už r. 1868 s názvom Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Po matúre v Kežmarku odchádza do Prešova študovať právo. Slovenskí študenti tam vyvíjali čulú kultúrnu činnosť.

Založili si Kolo a tento literárny krúžok navštevoval
i Pavol Országh. So svojím druhom Kolomanom Banšellom r.1871 vydali literárny almanach Napred.
Po skončení práva stal sa advokátskym osnovníkom v Dolnom Kubíne a neskôršie v Martine, kde zásluhou Matice slovenskej a slovenského gymnázia bol čulý
kultúrny ruch. R. 1873 sa zúčastnil Jungmannových slávností v Prahe. Tu sa zoznámil s predstaviteľmi českého národa a poprednými osobnosťami iných slovanských
národov.Návšteva Prahy v Pavlovi Országhovi utvrdila cit československej spolupatričnosti.
Neskoršie bol podsudcom na okresnom súde v Dolnom Kubíne. Boli to práve kritické časy, keď začiatkom sedemdesiatych rokov po rakúsko-uhorskom
vyrovnaní začal sa stupňovať maďarizačný tlak. Prejavilo sa to v postupnom zatváraní matičných gymnázií a išlo aj o osud Matice slovenskej. Pavol Országh vtedy v
Dolnom Kubíne otvorene vystúpil na obranu národných práv Slovákov. Ako štátny úradník nemohol bojovať proti maďarskému politickému šovinizmu. Zatúžil po slobodnom
prostredí, potrebnom pre básnickú tvorbu. Preto sa vzdal úradu. Prijal básnické meno Hviezdoslav a jeho rozhodnutie bojovať za slobodný, ľudsky dôstojný život svojho
národa a ľudu dozrelo.
R. 1879 opúšťa štátny úrad v Dolnom Kubíne a odchádza do Námestova za advokáta, kde žije dvadsať rokov. Boli to roky jeho najplodnejšiej tvorby. Čarokrásna
hornooravská príroda pod Babou horou a styk s roľníckym ľudom boli dva hlavné pramene jeho tvorby obdobia námestovského. Zaujal ho najmä život nášho dedinského
ľudu a veľmi kriticky sa vyslovil o vzťahoch, aké mali k nemu páni. Rozhorčovalo ho ich opovrhovanie ľudom. Hviezdoslav ostro šľahal neslovenskú i slovenskú
buržoáziu. Kriticky sa postavil aj proti tej časti slovenskej inteligencie, ktorá pasívne očakávala pomoc zvonku. Volal po aktivite nášho vzdelanstva, po jeho väčšom
záujme o ľud. V Námestove vznikli jeho vrcholné epické skladby: Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský a iné.
Po dvadsiatich rokoch sa vracia do Dolného Kubína, odkiaľ so živým záujmom sleduje domáce i svetové udalosti, veľa tvorí a prekladá. Tam ho zastihla i prvá
svetová vojna.
Hneď v auguste a septembri roku 1914 napísal svoje Krvavé sonety ostro zamerané proti vojne. V máji r. 1918 na čele slovenskej delegácie ide do Prahy na
oslavy 50. výročia založenia Národného divadla.

Vtady v Panteóne Národného múzea Alois Jirásek svoju reč skončil slovami: ,,My vaši jsme, vy naši jste a národ český
nedopustí, aby hynuli, kteří jeho jsou." Po Jiráskovi za veľkého nadšenia hovoril Hviezdoslav a jeho slová dali podnet k veľkej manifestácii za spoločný-šťastnejší život
Čechov a Slovákov. Hviezdoslav bol celý život hlásateľom bratskej jednoty oboch národov. Dožil sa jej 28.októbra 1918, keď na troskách macošskej
Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla Československá republika. Básnikove sedemdesiate narodeniny oslavoval celý národ. Prišla ho pozdraviť i mládež-už z
československých škôl, oslobodených spod národného útlaku. Jej zástupcom dal svoj odkaz slovami: ,,Mládež, uč sa!" Zaplesal, že sa slovenská a česká mládež už
môže vzdelávať v materinskej reči a v národnom duchu. Veď za toto bojova i svojou tvorbou. Hviezdoslav sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Karlova
univerzita v Prahe ho poctila čestným doktorátom. Pozdravil oživotvorenú Maticu slovenskú a stal sa jedným z jej predsedov: Nebolo významnejšieho národného
podujatia, ktoré by nebol pozdravil básňou. No jeho kritický realistický duch videl aj zhubný vplyv vojny na náš život, preto vystríhal pred sebectvom a lenivosťou. Nechcel, aby sme vo vlasti mali ,,škodcov, leňochov a trúdov". Po prekročení sedemdesiatky začal rapídne slabnúť a chorľavieť. Nepomohlo mu ani liečenie v Prahe. 8. novembra 1921 umrel v Dolnom Kubíne a tam je i
pochovaný. Jeho život a tvorbu nám približuje Hviezdoslavovo múzeum v Dolnom Kubíne.

Lyrika

Hviezdoslavova lyrika je najviac zrastená s jeho životom a bojom za národné i sociálne práva nášho ľudu. Okrem osobnej lyriky prevažne je tu zastúpená lyrika
úvahová (reflexívna) a opisná (deskriptívna), z ktorej vynikajú najmä básne inšpirované krásou prírody. Spočiatku hlavne v Básnických prviesenkách a v básňach,
uverejnených v Naprede je v úvahovej lyrike ešte pod vplyvom štúrovského romantizmu, no postupne sa vyvíja a dospieva k rýdzemu realizmu.
Do literatúry vstupuje r. 1868 zbierkou Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Túto svoju literárnu prvotinu z čias štúdií v Kežmarku venuje Andrejovi
Sládkovičovi. V nej ospevuje svoje rodisko v objatí vencov modrých vrchov, kde si čupia chudobné chalupy. Už tu prejavuje úprimnú lásku k ľudu. V ďalšich veršoch
si spomína na svojich rodičov. Už touto prvou zbierkou básní sa definitívne vymaňuje z básnenia v reči maďarskej a s láskou sa vinie k svojeti-k svojmu národu, k
jeho reči a k jeho krásnej prírode.
V básňach, ktoré uverejnil v almanachu Napred (1871), hovorí, že nestačí len nečinne túžiť, ale že sú potrebné činy. V práci za národ berie si za vzor
Ľudovíta Štúra.

Dvíha hlas proti vládnúcej triede a berie do ochrany ľud.
V Národných novinách vyšla jeho bojovná báseň Nazdávajú sa, kde odsudzuje národný útlak, ktorý sa ,,veľkomožnému panstvu môže dariť, lebo je mocné,
ale príde koniec týmto vekom besným"-hovorí, a zrútia sa bútľavé trámy, na ktorých spočíva ich moc.
Predstava slobody slovenského národa sa u Hviezdoslava úzko spája s predstavou slobody celého ľudstva. Túto pokrokovú myšlienku vyslovil už r. 1881 vo
svojej mohutnej básni Sloboda, kde žiadal ,,slobodu všetkým sveta národom" a vyzýval porobené národy, aby povstali proti tyranii:

lež hovorím, to hovorím - čujte! -:
kdekoľvek putá - ta ich roztrhajte,
kdekoľvek jarmo - zlámte, zdrúzgajte!

Keď Hviezdoslav vil svoje básne do lyrických cyklov, dal im vždy základnú myšlienku. Tak v cykle Žalmy a hymny ospieval tisícročie príchodu Cyrila a
Metoda do Veľkomoravskej ríše, ale i zažialil nad neblahým osodom, krorý stíhal náš národ potom celé stáročia.No vyslovil vieru, že po utrpení musí prísť
zmŕtvychvstanie - oslobodenie národa. Aby vo svete zavládla spravodlivosť, musí ľuďmi prenikať idea ľudskosti. V cykle Sonety Hviezdoslav oslavuje tento vysoký ideál, pričom je očarený
aj myšlienkou, že ľudský um bude čoraz viac prenikať do tajov prírody. Jedným z najvýznamnejších Hviezdoslavových lyrických cyklov sú Letorosty. Je to trojdielný cyklus z rokov 1885 - 1895. Básnik tu vyhlasuje svoje rozho-
dnutie písať realisticky, ,,bez okrás, lesku, farbidla". Toto realistické krédo nájdeme najmä v jeho básni - Čo dávam, dávam z úprimnosti duše v 1. časti Letorostov.
V 2. časti prevláda osobný smútok nad smrťou básnikovej matky, ktorej strata ho hlboko ranila. Tieto básne si pomenoval ,,Čierny rok". V 3.časti Letorostov už zase
nachádza duševnú rovnovahu. Pookrieva spomienkami na mladosť, kde vybojoval svoje víťazné národné prebudenie (Mňa kedys zvádzal svet...) Ďalej tu kritizuje mravnú skazu, ktorú pozoruje v tzv. vyššej spoločnosti. Nápravu čaká od mládeže. Ospieval ju v nadšenej óde ,,Ó, mládež naša, tys držiteľkou rána..." Hviezdoslav do Leto-
rostov zaradil aj báseň K vám urodzeným, veľkomožným, ale pre ostrú kritiku dlho nebola uverejnená. Vyšla len nedávno, keď sa našiel jej rukopis. Básnik tu pánom zazlieva, že opovrhujú ľudom, pričom sa však neštítia žiť z jeho mozoľov. Naschvál ho nechávajú v zaostalosti, aby ho mohli tým ľahšie vykorisťovať. Hania ho že je vraj
hlúpy, ale čo vykonali na jeho pozdvihnutie? Náš ľud však aj bez ich pomoci pôjde svojou cestou. lebo má veľké mravné hodnoty. Len nech ho nemýlia a nech mu
šetria reč. Je to ostrá obžaloba vládnúcej triedy. Básnik tu vlastne lyrický vyslovuje to, čo súčastne vkláda do svojích veľkých skladieb epických, najmä do Hájnikovej
ženy, Eža Vlkolinského a Gábora Vlkolinského.
V cykle Prechádzky jarom - zachycuje svieže dojmy z krásnej hornooravskej prírody.

Babia hora, lesy, stráne, lúky a polia stávajú sa jeho vernými priateľmi. Príroda ho strhuje, osviežuje, uzdravuje. Aj v tejto prírode zblužuje sa aj s oravským roľníkom. Uvažuje o biednom položení nášho ľudu. Aj v Prechádzkach letom cez opis prírody dostáva sa k roľníkovi a takto od opisov prírody prechádza k úvaham o živote ľudu, v ktorých cítime básnikovu
starostlivosť o zlepšenie jeho sociálneho položenia. Význam roľníkovej práce zhodnotil najmä v básni Zvážajú z poľa, kde sa mu žatevný voz javí ako nezraniteľný,
pancierom obrnený bojový voz pred ktorým utekajú vykorisťovatelia, aby ich nerozmliaždil. Básnik volá: ,,Preč z žitia stromu, hnusní paraziti!" Básnik si však
nezakrýva očí anim pred chybami nášho ľudu. Nemohol u neho nevidieť napr. neresť alkoholizmu. No vie, že i toho príčina je predovšetkým sociálna a že tu môže
nápravu priniesť i vzdelanie, školy. I v Steskoch, ktoré písal po návrate z Námestova do Dolného Kubína, žiali nad trpiacim ľudom, ktorý mu pripadá ako Prometej (Slovenský Prometej). Mládeži privoláva, aby držala s ľudom a pomáhala mu (K ľudu, k ľudu, mládež moja...). Vtedy, keď u pánov práca bola potupnou, hodnotí ju ako vec cti (Ó, práci
všetka česť...). R.1905 reaguje na decembrové povstanie ruského ľudu a vyslovuje vieru, že z krvavého kúpeľa zrodí sa nový svet (Ach, búri, kvasí sa to v Slavienstve). V Dozvukoch, ktoré píše pri svojej šesťdesiatke, sa ho zmocňuje pocit staroby, no neustupuje z boja proti krivdám svojho ľudu.Súhlasí s pokrokovým maďarským
básnikom Adym, že žiaľ maďarského, rumunského a slovenského ľudu je spoločný a že treba proti nemu i spoločne bojovať. Volá po spravodlivosti v celom Uhorsku. Hviezdoslavov humanizmus vyvrchoľuje v Krvavých sonetoch, ktoré vznikli hneďna začiatku prvej svetovej vojny. V nich vyslovil svoju bolesť a rozhorčenie nad
tým, že ľudstvo tak hlboko kleslo mravne, keď sa dalo do vojnového vraždenia. Zradilo ideál ľudskosti. Ostrí protivojnový charakter dostávajú tieto básne hlavne tým, že
básnik hrôzy vojny nielen zobrazuje, ale aj súdi vinníka, zodpovedného za krvavé jatky. Vinníka vidí v mravnom i hospodárskom egoizme. Ešte i tí, ktorí sa honosia, že
vyznávajú kresťanský príkaz lásky. Vystatujú sa, že sú čosi viac, ako boli boli pohania, ale skutkami sú ešte horší. Mnohí sa svätuškársky utiekajú do chrámu, ale
pritom v srdci majú modlu sebectva. Ľudia poučení hrôzami vojny, budú musieť byť po jej skončení ľudskí. Každý musí aj inému dožičiť to, čo si želá pre seba. Každý
musí dostať svoje právo a svoj kus chleba.

A práve preto bude musieť každý pracovať. Práca nesmie byť viac kliadbou biednych, ale jediným čestným prostriedkom
pre živobitie. Len tak nájde človek svoju sebectvom zneuctenú, stratenú česť. Bohatá tématika Hviezdoslavovej lyriky má aj pestré druhové formy. Má ódy, hymny, žalmy, žalospevy, veľmi často volí formu piesne a i. Tvar slohy rád zamieňa. Mal ctižiadosť dokázať, že slovenčina je súca na všetky strofické druhy. Mimoriadnu pozornosť venoval najmä znelke, ktorú si rád volil hlavne pre lyrické úvahy. Jeho
verš je metrický s prízvučnými stopami. Hviezdoslav a Vajanský u nás uzákonili prízvučný stopový rytmus. Duševný stav Hviezdoslav vie podfarbiť nielen hláskami, ale
i rytmom. Presné dodržiavanie metra však neraz zapríčinilo zmeny slovosledu. Tieto inverzie sú niekedy na úkor zrozumiteľnosti textu. O kvalite jeho rytmov hovorí i
to, že sa neupokojuje asonanciou. Má aj novotvary. Jeho básnický slovník viniká predovšetkým metaforami. Jeho básnické videnie je celkove realistické. Vždy slúžilo
danej myšlienke. Nikdy neupadol do formalizmu.

Epika

Hviezdoslavova epika je nie menej bohatá ako jeho lyrika. Môžeme v nej nájsť niekoľko oblastí. Najbohatšie je v nej zastúpený život nášho dedinského ľudu,
potom pomer ľudu k zemianstvu a nakoniec história národná a biblická, ktorej alegoričnosť ju zaraďuje do aktuálnej problematiky nášho národa. Podľa druhov najväčšiu časť Hviezdoslavovej epiky tvorí tzv. veľká epika, ktorú predstavuje Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Vo všetkých troch prípadoch ide o
osobitný - hviezdoslavovský druh básnickej poviedky alebo pri ostatných dvoch o spoločenský epos. V kratšej epike zo života ľudu často volí aj formu básnickej poviedky,
potom balady. Pre tematiku národnú volí formu historického spevu a pre biblické látky používa opäť formu básnickej poviedky.
Hájnikovu ženu Hviezdoslav napísal v rokoch 1883 - 1886, teda v prvých rokoch svojho námestovského pobytu. Zrodila sa z obdivu krásnej hornooravskej prírody
a z úvah o rozporoch medzi svetom chalúp a kaštieľov.
Hlavný ideový zmysel celého diela je v odhalení protikladov dvoch spoločenských tried. Páni nezavaľovali ľud len ťarchou roboty, ale svojím svetáctvom narúšali
aj tradičné mravné zásady nášho ľudu. V tomto konflikte básnik stojí na strane ľudu a v nerovnom zápase dá zvíťaziť jemu. Hlavnými predstaviťeľmi sveta chalúp sú Miško a Hanka. Hviezdoslavov realizmus nám umožnil vidieť Michala Čajku pravdivo.

Sociálna ubytosť nášho ľudu sa
jasne odráža i na Miškovej povahe. Niekedy by sa nám zdalo, že Hviezdoslav Miška kreslí podobne ako Sládkovič Martina. Veď aj Miško smelo predstupuje pred pána,
keď si ide prosiť službu. Aj Miškova fyzická zdatnosť nás ohromí, keď ho rúbač Jano urazí narážkou na jeho službu pánom, ale len ako sociálnu ubitosť nášho ľudu
si vieme vysvetliť, že tento smelý a mocný Miško bez vzdoru znesie od pána Artuša zaucho len preto, že on odstrelil roháča, a nie pán. No pred súdom, pred Hankinou odvahou a utrpením dospel a dozrel k tomu, že sa vzoprel proti násiliu. Tu sa už odbojne vzoprie a povie: ,,Pán pristúpil mi, kde ma bolí; i červiak sprotiví sa navždy". Popri Miškovi na hrdinku vyrastá i Hanka. Vlastne ona je hlavnou postavou celej básne. Veď aj názvom diela to naznačil sám autor. Ju postavil do stredu deja. Na
postave Hanky dokázal, že tradičné mravy nášho ľudu nevedia narušiť ani rafinované panské zvody, ani zlato, ani len hrubé násilie. V seberovnom pánskom prostredí
pán Artuš na takýto pevný odpor mravnej sily nebol navyknutý. V tomto je prevaha sily ľudu nad mravnou prehnitosťou sveta kaštieľov. Dielo má ideový základ demokratický. V siedmom speve básnik akoby bol zhrnul svoju kritiku nesprávneho postoja pánov k ľudu, čo skoro súčastne urobil aj v známej lyrickej básni K vám urodzeným, veľkomožným. I do svojho hlavneho epického diela neraz vkladá úvahy a v spomenutom siedmom speve má rozsiahlu úvahu o mravnom trasovisku vládnúcej triedy. Predstaviteľom vyššej vrstvy je pán Artuš. On vnesie nesúlad do štastia rodiny mladých Čajkovcov a je len logickým následkom jeho podlých zámerov, že v tom trasovisku prepadne. Básnik si dej rozvrhol do 15 spevov. Skladba sa začína Predspevom, v ktorom Hviezdoslav ospieval hojivý účinok lesov na ľudskú dušu. Potom sa striedajú prvky epické s lyrickým, ktorým je alebo motív prírodný alebo úvaha o príslušnom probléme, ktorý s nasledujúcim dejom úzko súvisí. Tým básnik čitateľa psychologicky pripraví na blížiacu sa udalosť. Inokedy sú zase vložky (opisy prírody alebo úvahy) dokončením toho, čo sme sa práve dozvedeli z deja. Všimnime si túto kompozičnú zvláštnosť aspoň na niekoľkých príkladoch.
Po opise okolia hájnikovej chalupy nasleduje úvaha, v ktorej básnik stavia bezpačnosť chalupy nad bezpečnosť hradu, ktorý sa zo strachu pred nepriateľmi musí chrániť hradbami. Chalupa sa nemusí báť nikoho.

V poslednom verši prvého spevu však básnik naznačuje nešťastie, ktoré predsa môže stihnúť i chalupu: ,,Ach, zloba dvere nájde všade!" Najprv však básnik dá sa ešte naplno rozviť šťastiu mladých Čajkovcov. Pravda, toto ich šťastie sa rodí ťažko. Musia si ho vydobýjať. Miško si ide do kaštieľa prosiť službu, ale pred pána ho tak rýchle nepustia. Musí čakať. A tu má básnik príležitosť prerušiť dej úvahou o tom, ako sa páni štítia ľudu, ako sa pred ním ohradili múrmi. No Miško si vynúti vstup pred pána a nakoniec službu v hájovni dostane. Nasleduje opis šťastia, kde je len niekoľko menších dejových prvkov, z ktorých významnú úlohu hrá motív Hankinho zlého sna ako signalizovanie nešťastia. Akým kontrastom zapôsobi v pohode krásneho nedeľného rána, keď Čajkovci idú do kostola! Táto predtucha nešťastia je prípravou čitateľa (na ktorého to prechádza z duševného stavu Hankinho) na katastrofu, ktorej predohrou je to, čo sa stane hneď nato v kostole. Tam z panskej lavice, označenej erbom, spoza zamriežkovaného okienka na Hanku hľadia ,,oči vlčie". To pán Artuš prvý raz zočil svoju obeť. A ako účinný umelecký kontrast hneď nato nasleduje v šiestom speve vyznanie lásky Miška a Hanky, čo je zvýraznené i piesňou Dobre mi, dobre mi. No hneď ďalší spev je opäť označením zlej predtuchy, a to úvahou o mravnom trasovisku pánov. Potom sa ešte mihnú chvíľky blaha v súlade so spevom maliniarok, no ďalej už čoraz viac ubúda krásnych lyrických opisov prírody a dej dostáva čoraz väčší spád. Priepasť medzi svetom kaštieľov a drevených chalúp sa prehlbuje. Hviezdoslav však nakoniec i tie najväčšie rozpory rád zlaďuje. Túto snahu vyriešiť konflikty vidíme skoro v každom jeho diele. A tak v Hájnikovej žene, keď už prehrmela kríza konfliktu, z ktorej víťazne vyšiel ľud, fabulu básne zakončí harmonicky: do hájnikovej chalupy sa vráti spokojnosť. Básnik sa však ani s týmto ešte neuspokojil. Po rokoch napísal báseň Dve návštevy, v ktorej rozpráva, že bol na Podvrší navštíviť Čajkovcov. Videl, že sú šťastní. Len takto definitívne uzavrel túto tematiku. Do deja Hájnikovej ženy básnik nevkladá len úvahy, ale i opisy prírody, ktoré tvoria aj podstatnú kompozičnú zložku. Na mravnú silu ľudu blahodarne vplýva i príroda. Je tu spolužitie človeka s prírodou. Hájnikova chalupa je pod ochranou lesa. Miško sa stáva ochrancom lesnej zveriny a stromov. Na Podvršie prichádzajúcu Hanku víta jedlica a na pozdrav jej zatlieska vetvami. Rúbanie lesa je predobrazom ničivých sebeckých nerestí ľudskej spoločnosti. Odlomený konár na javore pred hájňou je nemým svedkom úkladov Artuša Villániho, keď bol jeho vinou dodrúzganý. A básnik naň nezabudol. Po prehrmení víchrice sa teší, ako mu zacelela rana.

Ba ešte i vo Dvoch návštevách si ho všimne a teší sa, ako dužie. Takto sa príroda v tomto diele stala nevyčerpateľným prameňom bohatstva metafor a prirovnaní. Hájnikova chalupa si čupí „jak hniezdo v tesnu parutí". Bezhviezdna noc je obrazom Hankinej dočastne zatemnenej mysle v súžení („tma ducha, polnoc pomätenia"). Spev hviezd je tým tichým, nepozorovaným pramienkom, ktorým sa pomaly vkráda svetlo pokoja do kalného oka trpiacej ženy. V plnosti mužných síl svojho ducha v čarovnom námestovskom ústraní Hviezdoslav vytvoril dielo, ktorým oslávil bohatý vnútorný život nášho ľudu, čoho dokladom sú i prekrásne piesne, ladené v kľúči ľudovej piesňovosti.