Martin Rázus životopis

Život a dielo Martina Rázusa
Vyrastal v chudobnej, poloproletárskej roľnícko-garbiarskej rodine s patriarchálnymi pomermi. Ich rodina mala prímenie Capko, pod ktorým bol Rázus v roku 1894 zapísaný aj do školy. Mal štyroch bratov , (dvaja z nich mali v Mikuláši známu tlačiareň „Bratia Rázusovci“). Najmladšia zo šiestich súrodencov bola jeho sestra - spisovateľka Mária Rázusová Martáková (1905-1964). Vo svojom rodisku vychodil päť tried ľudovej školy a neskôr navštevoval meštiansku školu v Liptovskom Mikuláši (1899-1902).Už tu sa prejavilo jeho národné cítenie a kvôli účasti na volebných zhromaždeniach Slovenskej národnej strany musel prestúpiť na gymnázium do Banskej Bystrice. Tu vychodil štvrtú triedu a od piatej triedy až po maturitu navštevoval gymnázium v Kežmarku (1903-1907). Bol síce výborný žiak, ale s povesťou pansláva.
Prvý krát sa pokúšal veršovať, keď sa mu do rúk dostali verše Sama Chalúpku. Tu napísal aj svoje prvé básne, ktoré síce neboli uverejnené, ale v oktáve už sporadicky publikoval pod pseudonymom Mrazák. V roku 1905 boli v Liptove voľby. Mladý Rázus skladal veršované agitky, z ktorých sa zachovala jedna pod názvom Vrbická inteligencia. V Bratislave vyštudoval evanjelickú teológiu aj napriek tomu, že on sám chcel byť advokátom, no matka mu to nedovolila. Navyše štipendium platilo iba pre štúdium teológie (na štúdium mu prispel aj jeho vzdialený príbuzný J.Borbis).
Bol najmladším členom básnickej skupiny Ivana Kraska. Roku 1908 ťažko ochorel na týfus, najskôr sa liečil v nemocnici a potom doma u rodičov, kde sa jeho stav zase zhoršil, ale napokon sa vyliečil a mohol pokračovať v štúdiách. Tu sa na poradách mládeže zoznámil aj s Elenou, svojou budúcou manželkou, ktorá ho neskôr predstavila aj svojim rodičom v Banskej Bystrici a tí mali z Rázusa dobrý dojem.
V júli roku 1911 sa na pár mesiacov stal kaplánom v Modre u svojho budúceho švagra, neskoršieho biskupa Samuela Zocha. Na jeseň toho istého roku sa vybral na teologické štúdium do Edinburghu. Tento pobyt zabezpečil Seton – Watson. Cestou vo vlaku sa stretol s Ľudevítom Šenšelom, ktorý šiel tiež do Edinburghu na štúdiá. Cestovali spolu cez Bohumín, Prahu, Drážďany, Berlín, Hamburg a loďou do Edinburghu. Všade urobili zastávku, poprezerali si pozoruhodnosti a spriatelili sa. Bývali spolu u Mrs.Macphail, u ktorej poznávali spoločenský a kultúrny život škótskej inteligencie. Zapísali sa na dve vysoké školy: na teologickú fakultu a na New College.

Univerzitné prednášky však Rázusa nezaujímali a veľmi na ne nechodieval. Celý deň sedel doma, písaval básne Elenke a o Elenke (Elenino album). Učil sa francúzsky, lebo chcel ísť aj do Paríža. Napísal tu aj drámu Obrodenie, ktorá sa bohužiaľ nezachovala. Rázus veľmi šetril, aby si mohol kúpiť čo najviac teologických kníh. Na ceste domov sa spolu zastavili aj v Londýne, obzreli si Hyde park a potom šiel Rázus sám do Paríža. Keď prišli z Edinburghu, rozmýšľali, kam sa dostanú po skončení kaplánskej služby. Rázus žartom povedal, že on pôjde na Pribylinu a Šenšel do Porúbky. A tak sa neskôr aj stalo. V januári 1913 sa stal Rázus evanjelickým farárom v Pribyline, pretože odtiaľ odchádzal Michal Bázlik. V tomto roku zomrel aj jeho otec. V apríli mal svadbu s Elenou, ale kvôli smútku to bola svadba len v kruhu blízkych. O rok neskôr sa im narodil prvý syn Martin.
Rázusov obzor sa značne rozšíril, zoslabol sociálny pesimizmus, uvedomoval si možný význam cirkvi v modernej spoločnosti. Tu začal už aj politicky pôsobiť. Stal sa členom Slovenskej národnej strany. Jeho básne boli pravidelne uverejňované až do konca prvej svetovej vojny v Robotníckych novinách a Národných novinách. Popri Hviezdoslavových Krvavých sonetoch predstavovali najvýznamnejšie prejavy proti vojne. Vtedy napísal napríklad prekrásnu báseň Návšteva o putovaní Pána Ježiša po vojnou zmietanom svete a jednu zo svojich najznámejších básní Matka, ktorá vychádza zo skutočnej udalosti na hrádockej stanici. Poézia z tohto obdobia mu vyšla v zbierkach Z tichých i búrnych chvíľ, To je vojna. Radosť nad oslobodením a vznikom Československa vyjadril v zbierke Hoj, zem drahá. Je to poézia obrátená k svetu, k človeku, k jeho túžbam, bolestiam, trápeniam, ale vyjadruje aj jeho vlastné bolestné, či radostné pocity. Boli na ňu veľmi dobré ohlasy. V roku 1920 napísal trojdejstvovú hru Hana. Je to dráma o žene, ktorá žije s ruským zajatcom, lebo jej muž padol na fronte a zápasí s celou rodinou, pretože sa dozvie, že jej muž žije.
V roku 1919 sa mu narodila dcéra Elena. Vtedy vypukla v Pribyline španielska chrípka a veľa ľudí zomrelo. Nakazil sa aj Rázus a vymeškal niekoľko porád SNS.
Počas prvej svetovej vojny i po nej neúnavne pracoval najmä ako básnik, publicista a politik. Viedol vážny zápas za demokratizáciu svojej cirkvi proti maďarizačnej vrchnosti. Nešlo mu ani tak o vieroučné otázky, ale o realizáciu kresťanstva v praxi. Znepokojovalo ho katastrofálne národné a sociálne postavenie slovenského ľudu.

Na politickej scéne sa postavil proti národnostnej politike v Rakúsko –Uhorsku, po oslobodení proti čechoslovakistickej politike českej, ale hlavne slovenskej buržoázie. V svojich dielach otvorene kritizoval poprevratové pomery, hlavne vládnuci egoizmus aj na najvyšších miestach. Vyzýval evanjelických farárov a učiteľov, aby ostali „dušou národa“. V auguste 1919 sa v Bratislave pokúšali agrárny činovníci zlikvidovať Slovenskú národnú stranu, ale našťastie neúspešne. V októbri tohto roku bol Rázus na valnom zhromaždení Spolku umelcov zvolený za predsedu Spolku. Koncom roka, v decembri sa v Piešťanoch konala konferencia SNS a Národnorepublikánskej roľníckej strany. Schválil sa spoločný názov Slovenská národná a roľnícka strana.
Roku 1921 sa kvôli tomu, že v Pribyline bol ako odrezaný od sveta, presťahoval do Moravského Lieskového. Fara bola v hroznom stave. Pršalo do izieb, budova sa rozpadávala a ohradou vietor kýval. Vybral sa do Prahy prosiť podporu pre Spolok slovenských umelcov, kde dostal „až“ päťtisíc korún. V auguste 1921 sa definitívne vzdal predsedníctva Spolku a vystúpil aj z výboru Matice slovenskej. Roku 1922 sa mu narodila dcéra Viera. Od apríla roku 1923 sa stal Rázus pravidelným prispievateľom denníka Bratislavských novín a obnovil aj spoluprácu s Národnými novinami. Platený denunciant Dimitrijevič vydal celý rad nenávistných brožúr proti Rázusovi a jeho tvorbe. Rázus na to reagoval článkom Čudné veci v Národných novinách. Dimitrijevič potom rozpútal sériu procesov za údajnú urážku na cti. Dokonca Rázusa zažaloval, ale skončilo sa to oslobodením oboch. Rázusa sa dimitijevičove hanopisy veľmi dotkli a uvažoval dokonca aj o emigrácii do Ameriky. Na jar roku 1925 Rázus vypracoval nový, rozšírený program Slovenskej národnej strany. V máji vyšla zbierka Kameň na medzi. Honorár za túto knihu venoval na Národný fond, ktorý založila Národná strana. O rok neskôr nebezpečne ochorel na oči a na istý čas sa musel zdržať literárnej aj publicistickej práce. O pár mesiacov mu vyšla kniha vojnových próz Z drobnej prózy a cyklus sonetov Kresby a hovory. V roku 1928 zomrel Rázusov švagor Samuel Zoch, ktorý bol biskupom. Viacerí sa obracali na Rázusa s otázkou, či by bol ochotný kandidovať za biskupa. On však odpovedal záporne. Na naliehanie Smreka a Krčméryho Rázus kandidoval do Národného zhromaždenia za Slovenskú národnú stranu ktorá šla do volieb spoločne s Kramářovou Československou národnou demokraciou a bol zvolený. Stal sa poslancom a predsedom SNS. K tomuto obdobiu viaže sa jedna milá príhoda. Rázus prišiel na návštevu k svojmu priateľovi Šenšelovi na porubčiansku faru.

Môj starý otec, vtedy šesťročný chlapček si napísal transparent s nadpisom „NECH ŽIJE RÁZUS, AK HO VYVOLIA“ potom sa mu to asi zdalo netaktné, tak menším písmom dopísal „iste ho vyvolia“. Na reakciu oslávenca sa starý otec už nepamätá, ale iste bol spokojný.
V tomto období vyšla jeho básnická zbierka Šípy duše, štvorzväzkový román Svety a aj zbierka náboženských piesní a veršovaných modlitieb Z nášho chrámu. Roku 1930 Rázus vstúpil do parlamentu a hneď navrhoval vytvorenie poradného zboru zo všetkých slovenských poslancov. Na stretnutí s ministrom Benešom naliehal, aby sa vláda najprv usilovala o česko – slovenské vyrovnanie. Aj napriek tomu, že sa stal poslancom sa nezaraďoval do vyššej spoločenskej vrstvy. Tohto roku brezniansky konvent povolal Rázusa za farára do Brezna. Tu mu vyšiel román Júlia a o rok neskôr autobiografický román Maroško a Maroško študuje v počte 4000 výtlačkov.
V júli roku 1932 vyšla kniha jeho životnej filozofie Argumenty. 16.septembra vo Zvolene prijali manifest, v ktorom sa hovorilo, že Slováci nikdy neboli Česi a Česi neboli Slováci. Je v ňom vyslovená požiadavka aby Pittsburská dohoda včlenila do ústavy Česko – Slovenskej republiky. Žiada sa v ňom aj zrovnoprávnenie oboch náboženstiev. Počas rozmachu hitlerizmu sa Rázus stal jeho výrazným kritikom a silne sa ohradzoval proti akýmkoľvek spoločným vzťahom s hitlerizmom. Začiatkom roku 1934 vyšiel veršovaný román Bača Putera. Vtedy dostal aj krajinskú literárnu cenu za svoj román Maroško, ktorú rozdelil na národné a cirkevné ciele. Napísal veselohru Malý detektív, hra ostala v rukopise. Na jar ďalšieho roku vyšla najznámejšia zbierka Rázusovej lyriky Cestou a aj druhá zbierka veršovaných modlitieb Pred tvárou božou. O rok na to vyšiel román Krčmársky kráľ o živote pred prevratom, obraz bohatnutia na dedine.
Pred voľbami roku 1935 SNS a Hlinkova slovenská ľudová strana podpísali predvolebnú dohodu o spoločnej kandidátke. Ľudová strana sa zaviazala prideliť národnej strane dve miesta do parlamentu a jedno do senátu. Táto dohoda však nebola dodržaná a miesto v parlamente z národniarov dostal len Rázus. Pre to výkonný výbor Slovenskej národnej strany vyhlásil rozchod s ľudovou stranou a Rázusovi odporúčal vystúpiť z klubu poslancov ľudovej strany.
Začiatkom roka 1936 bol čoraz častejšie chorý. Rozpory v národnej strane silneli a 22. Januára napísal Rázus list tajomníkovi, že sa vzdá svojho poslaneckého mandátu, keď bude isté, že jeho miesto dostane národniar. V marci napísal historický román Odkaz mŕtvych o náboženskej neznášanlivosti a o pár mesiacov aj dramatická báseň Ahasver. V apríli v liste Černákovi oznámil, že sa vzdáva predsedníctva strany.

Už na začiatku nasledujúceho roka ťažko ochorel. V marci však ešte napísal veľkolepú báseň Stretnutie. V lete už nemohol písať pre oči a tak novely Bombura a Surovcovci len diktoval. Krátko pred smrťou chcel napísať filozofickú, dramatickú báseň Prometeus, ale stihol napísať len úvodný prológ. Deň pred smrťou napísal ešte lyrickú báseň Neporozumený. Podľa syna MUDr. Martina Rázusa príčinou smrti bola skleróza obličiek.
10. augusta 1937 kázal na pohrebe jeho priateľ, senior Ľudevít Šenšel. V kázni pripomenul akým bol Rázus dobrým otcom: „syna svojho brával do lona a tak učil, napomína: zlož rúčky, synček náš a skôr sa pomodli“. V závere svojej kázne volá, zdôrazňuje „ Knieža veľké padlo medzi nami“.
Na pamiatku Martina Rázusa a jeho sestry Márie Rázusovej-Martákovej sa v dome Rázusovcov každoročne organizuje „Rázusovie Vrbica“. V jej rámci sa koná súťaž v prednese poézie a prózy.