Odtiahli bojovať pod múry Krakova, kde pomáhali nastoliť na poľský panovnícky stolec Vladislava Lokietka, proti kandidatúre českých Luxemburgocov. Bitka pri Rozhanovciach v ničom nenarušila Matúšovu majetkovú dŕžavu a panstvo. Naďalej ovládal 14 stolíc Uhorska, držal okolo 50 hradov, kde vymenúval svojich kastelánov a ustanovil svoje posádky. Za hlavné sídlo si zvolil Trenčín. Na svojom dvore bol obklopený hodnostármi, ktorí mali také isté tituly ako na uhorskom kráľovskom dvore. Občas sa zdržiaval v druhom centre svojej dŕžavy – v Topoľčanoch, kde zvolával aj snem jemu područenej šľachty a riešil na ňom otázky života a politiky vo svojej dŕžave. Najvyšším úradníkom na Matúšovom dvore až do roku 1318 bol Felicián Zach, mal i vlastného taverníka, dvorského sudcu a pravdaže aj notára, ktorý vystavoval listiny a iné písomnosti Matúšovi ako vladárovi.
S cirkvou nebol Matúš Trenčiansky nikdy v priateľskom vzťahu. No v rokoch 1316 – 1317 sa dostal do ozbrojených rozporov s ostrihomským arcibiskupom, nitrianskym biskupom i s benediktínskymi mníchmi, ktorí mali rozsiahle majetky aj na Slovensku. Matúš zaberal majetky týchto cirkevných hodnostárov, poddaných z nich presťahoval do nových dedín, ktoré zakladal, využívajúc zákupné právo. Pomery sa zhoršili najmä po roku 1317, keď medzi nitrianskym biskupom Jánom a Matúšom vypuklo nové otvorené nepriateľstvo. V Nitre nechal spustošiť aj sídlo biskupa na hrade, zváľať múry mestského opevnenia, vypáliť katedrálu, pričom zhorel aj biskupský archív. Ján utiekol zo svojej diecézy a nad Matúšom vyhlásil cirkevnú kliatbu: ,,Rozum nemôže pochopiť, slovo vyjadriť, srdce precítiť, pero opísať tie ohavné skutky, odhadnúť škody, ktoré tento zlostný človek, ktorý neverí v Boha na nebesiach a nebojí sa trestov pekelných, popáchal vo svojej nadutosti a tvrdošijnosti.“ V kliatbe vypočítava všetky škody, ktoré mu Matúš Čák urobil. O nič ohľaduplnejšie nepostupoval ani proti tým mestám, ktoré podporovali Karola Róberta. Napr.: Trnava, či Zvolen.
Pravdepodobne pod tlakom pápeža, cirkevných feudálov v spojenectve s rakúskym vojvodom Fridrichom Pekným Karol Róbert po rokoch napadol Matúša. Uspokojil sa však iba s dobytím Komárna. Zdá sa, že čakal na Matúšovu smrť. Roku 1321 mocný Matúš Čák Trenčiansky, ,,pán Váhu a Tatier“, bez dedičov zomrel. Sám Trenčiansky hrad sa ešte nejaký čas pokúšal udržať Matúšov bratranec, český feudál Štefan zo Šternberga. Trenčín i ostatné hrady padli do rúk Karola Róberta a celá táto oblasť bola opäť podriadená kráľovi. Len v listinách a medzi slovenským ľudom sa ešte dlho nazývala ,,Matúšovou zemou.“.