“Uctiť si Kanta je znakom duševnej zrelosti. Človek potom už nie je ochotný naslepo sa zveriť životu, ale sanží sa získať jasný obraz o sebe a okolí.”
Bol prvý veľký predstaviteľ nemeckého klasického idealizmu.
Životopis:
Narodil sa vo východonemeckom meste Kráľovec (dnešný Kaliningrad) ako štvrté z deviatich detí chudobného remeselníka. Vďaka vysokému nadaniu sa dostal na univerzitu, kde vyštudoval filozofiu, matematiku, teológiu a fyziku. Pôsobil deväť rokov ako domáci učiteľ a potom získal miesto profesora na univerzite. Hoci dostával pozvánky učiť aj na iných univerzitách, celý svoj život sa nevzdialil z blízkeho okolia Kráľovca. Heinrich Heine o ňom napísal:
„Ťažko opísať životnú históriu Imanuela Kanta, lebo nemal ani život ani históriu. Žil mechanicky usporiadaným životom, takmer abstraktným staromládeneckým životom v tichej, odľahlej uličke v Kráľovci na severovýchodnej hranici Nemecka. Nemyslím, že by veľké hodiny na tamojšej katedrále spĺňali svoju každodennú úlohu bezvášnivejšie a pravidelnejšie ako ich krajan Imanuel Kant. Vstať, piť kávu, písať, prednášať, jesť, prechádzať sa, všetko malo svoj presne určený čas a susedia vedeli celkom presne, že hodiny bijú pol štvrtej, keď Imanuel Kant vo svojom sivom plášti, s paličkou v ruke vyšiel z domu a vykračoval si po malej lipovej aleji, ktorá sa po ňom volá dodnes Cestou filozofa.”
Jeho prácu delíme na prvé obdobie – predkritické a na druhé – kritické. To druhé je spojené s vydaním jeho knihy Kritika čistého rozumu.
Poďme najprv na predkritické obdobie.
V predkritickom období sa Kant venoval prírodovedeckej problematike. Najvýznamnejším dielom tohto obdobia sú Všeobecné dejny prírody a teória nebies. Pri vzniku tohto diela sa opieral o Newtonowu fizyku, ktorú pokladal za vzor vedeckej teórie. Kniha vysvetľovala vznik nebies, čiže vznik slnka a slnečnej sústavy. Neskôr sa súdil s francúzkym matematikom a fyzikom Laplace-om prvenstvo tejto teórie.
Kantova kozmologická hypotéza bola v jeho čase revolučná, aj keď nenašla bezprostredný ohlas. Podľa nej je výchdiskom stavu vývinu chaos, v nekonečnom priestore vesmíru rozptýlené čiastočky hmoty. Tie sa na základe dvoch síl –príťažlivej a odpudivej, zhlukujú do celkov, vytvárajú slnečné sústavy. Tento proces však pokračuje a tie isté sily neskôr spôsobia návrat k chaosu. Táto teória je označovaná ako Kant–Laplaceova hypotéza zániku planét. V druhom období to ale začína byť zaujímavejšie. Kant zameral svoju pozornosť na metafyziku.