Janko Jesenský životopis

JESENSKÝ, Janko (pseud.: Janko Martinský, J. S. Enský, Lenský,
Baltazár, Nechtík, Panpero, Pauper, Pikulík, Stokráskin, Tenistý,
Tudhatod, Záhorák) - spisovateľ, právnik, národný umelec (30. 12.
1874 Martin - 27. 12. 1945 Bratislava, poch. v Martine). Otec Ján
J.-Gašparé, matka Adela, rod. Ballová ( 1842-1930), bratia Fedor
( 1877-1958) a Vladimír Milan Gustáv. Manželka Anna, rod. Bottová.

Ľud., od 1884 meštiansku školu vychodil v Martine, 1885-86 študoval na
gymnáziu v Banskej Bystrici, 1887-88 v Rimavskej Sobote, 1889-93 v
Kežmarku, od 1893 na Právnickej akadémii v Prešove, od 1896 na
univerzite v Cluji, 1901 JUDr., 1905 zložil advokátsku skúšku.

R. 1900 advokátsky koncipient u Ľudovíta Bazovského v Lučenci,
potom v Bytči, 1902 v Liptovskom Mikuláši, 1903 u Matúša Dulu
v Martine a 1904 u Rudolfa Markoviča v Novom Meste nad Váhom,
od 1906 samostatný advokát v Bánovciach nad Bebravou. Od apríla
1919 gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, od 1923
nitriansky župan, od 1928 vládny radca Krajinského úradu, 1931-38
krajinský viceprezident v Bratislave.

Literárne tvoril už počas štúdií v Kežmarku (54 básní a 5 próz), prvotiny
publikoval v rkp. časopise Lúč. Počas štúdií v Prešove napísal okolo 120
básní a veselohry Bozky súboja alebo Poručík a Medicína účinkuje (v rkp).
Táto lyrická tvorba je intímnym záznamom o jeho citových (cyklus City) i
myšlienkových krízach v procese rudského i spoločenského
sebauvedomovania a básnického zrenia.

Básnický debut Verše (v 4 cykloch: Piesne, Pohľadnice, Verše sentimentálne,
Bez nadpisu) odzrkadľuje zápas o umeleckú podobu vlastnej poézie, prináša
bohatosť citových zážitkov aj príznačný protitradičný postoj narúšajúci
hodnotový systém dobovej burž. spoločnosti. Do lyrického subjektu sa
premieta rozpor medzi láskou k Oľge Kraftovej a existenčnými možnosťami,
čo sa odzrkadlilo v najrozsiahlejšej reflexívnej básni Rozpomienky, zárodku
neskoršej básne Náš hrdina. V poslednom cykle vyjadruje nár. problematiku
(Pieseň poddaných, Prichádza, Po odsúdení, Reflexie, Kam?) i nostalgiu
za rodným krajom (V Pešti). V expresívne vyhrotených veršoch vyslovil
bezútešnosť nad položením vlastného národa i myšlienku nepoddajnosti,
utajeného vzdoru. V druhej zbierke Verše prevažujú reflexívne a meditatívne
básne s motívom rozčarovania z vnútorného vývoja básnika i zo spoločenskej
situácie. Prehlbuje v nich kritiku slov. nár. society (Života chmúrneho), jej
predstaviteľov (báseň "Em.

Dé"), ale najme slov. fatalizmu (Čo vyzváňajú
zas), ľúbostná lyrika prechádza do vzdoru, hravá pieseň do reflexie
symbolistickej proveniencie a satiry. Zážitky z 1. svetovej vojny a zo
zajateckých táborov spracoval v zbierke Zo zajatia (pôv. pod názvom
Z veršov Janka Jesenského), v lyrickom denníku, kt. okrem impresionistických
obrazov rus. prírody, citových reflexií, žánrových obrazov z vojenského
života prináša aj básne vzdoru voči silám vojny a proti monarchii
(Na janičiara treba janičiar, Vyhnali ma. . ., Čo ruka. . .). Táto zbierka
patrí k vrcholom poézie spätej s národnooslobodzovacím bojom slov.
Ľudu v 1. svetovej vojne.

Básnickú tvorbu z medzivojnového obdobia otvorila zbierka Po búrkach
v 3 cykloch (Rozhýbané vrcholce, Strhané listy a Nalomený konár). V
prvom dominuje príležitostná lyrika, reflexia tvorivého činu, v druhom
cykle zápas o noetické i Ľudské istoty, dramatizovaný dezilúziou z burž.
spoločnosti (Národu, Humanita, Z reči diktátora, Pribitý motýľ), ako aj
pocitom starnutia (V tom žití surovom, Jeseň, Starec). Tvarovo sa dotýka
modernej poézie, používa triolety, rondá, astrofické básne s uvoľnenou
veršovou faktúrou a metaforickou, asociatívne komponovanou kolážou.

V ilegálnej tvorbe z obdobia klérofašizmu (časť z nej vychádzala v zahraničí,
al. sa v rkp šírila doma) vyjadroval protifašistický postoj demokratických
vrstiev spoločnosti. Knižne vyšla až po vojne v zbierkach, kt. tematicky a
ideovo tvoria organický celok, odlišujú sa len básnickým uchopením
stvárňovanej reality. Básne zo zbierky Čierne dni inklinujú k pateticky
nadnesenému tónu, k občianskej a politickej reflexívnosti so symbolickými
reminiscenciami v tvare (Močiar, Odlo-mený konár, Hrozba stromov) i s
ironickou kontrastnou pointou (Stanoviská, Otrokári a otroci etc.), v
zbierkach Na zlobu dňa II, Reflexie a Jesenný kvet prevláda satira a epigram
(Koncentrák, Hrdinovia, Ministerský predseda na ruskom fronte a i.),
pozdravil v nich SNP (Banská Bystrica) a vyjadril úctu sov. vojakom
-osloboditeľom (Na bratislavských cintorínoch).

Ako prozaik debutoval poviedkou Pre jeden fúz (Nár. noviny, 1897),
potom publikoval besednice, črty, humoresky, poviedky a novely v
časopisoch a kalendároch. Okrem knihy Malomestské rozprávky vydal
pred 1. svetovou vojnou 3 zv. Zobraných spisov, do kt. zaradil 18 poviedok
a noviel; posledný súbor neskôr pod názvom Zo starých časov.

Aj v
poviedkach vyjadril bohatú moduláciu citových vzťahov i ľúbostného
očarenia (Elenka, Oľga, Bozk, Koketka, Koniec lásky, Slovo lásky).
Do tragickej polohy transponoval motív lásky v jednej z najlep-ších próz
- v novele Otroci, v kt. sa odzrkadlila i jeho vlastná situácia. V novelistike
pranieroval malomestské matróny (Pani Rafiková, Gazdiná) i ženský
svet v jeho plytkých záujmoch a v príležitostných citových avantúrach
(Štvorylka, Čara). Súcit i výsmech miešal v poviedkach zobrazujúcich
úradnícke typy (Taraj, Aktík, aktík. ..). Do humornej roviny posunul
predstavu o dedinskej inteligencii (Hríby), ironicky akcentoval prózy
z dedinského prostredia (Vydaj, Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí,
Vádium, Medicína). Príznačnú hutnosť i anekdotickosť príbehu
kombinoval s omylom (Slnečný kúpeľ, Doktor), charakterovou i
situačnou komikou, prelínaním časových rovín, použil kompozičné
variety so záverečnou klauzulou reflexívnej, paradoxnej či parodistickej
proveniencie. K zážitkom z 1. svetovej vojny v Rusku sa vrátil v
autobiografickom románe Cestou k slobode. Hoci jeho základ tvorí
autentický dokumentárny materiál, transpozícia - aj ked' modifikovaná
burž. demokratickou názorovou pozíciou - má výrazný umelecký charakter,
čo sa prejavuje v typizácii charakterov, postojov i situácií, vrátane vlastnej,
v psychologických kresbách s prienikom, bravúrnosťou detailu i umeleckej
skratky pri portrétnom modelovaní, vo využívaní metód paradoxu ap.

V najrozsiahlejšom románe Demokrati kritizuje burž. spoločnosť, jej
ideologický, politický, mravný a ekonomický systém. Narába metódou
kontrastu umožňujúcou zobraziť vnútorné protiklady v burž. spoločnosti,
rozpory medzi slovami a skutkami. V rozprávaní je príznačný humorno-
karikatúrny tón s miernou iróniou, kt. sa v druhej časti stupňuje na ostrú satiru.
Gradačné tendencie sú aj vo výstavbe kapitol vytvárajúcich kaleidoskopickú
mozaiku, kompozične skĺbenú dejom a postavami do románového celku. 1.
diel sa viac zameral na dr. Landíka a jeho poburujúcu lásku k Rozvalidovej
kuchárke Aničke, 2. diel prostredníctvom rodiny poslanca Petroviča a jeho
činnosti v politickom živote odhaľuje falošnú podstatu burž. demokracie. Ním
vytvoril jeden z najlepších satirických románov modernej slov. prózy, najmä
v zobrazení mestskej, konkrétne bratislavskej spoločnosti. Autor osvetových
prác z dejín slov. literatúry a jazyka pre príslušníkov čs. légií a regionalistickej
príručky.

V 30. rokoch aktívny aj ako prekladateľ, venoval sa najmä tvorbe rus.
symbolistov a A. S. Puškina. Preklady jeho diel vyšli v čes., maď., poľ. i rus.
jazyku. Niekt.

prózy sa stali námetom televízneho a filmového spracovania.
(Demokrati, Štvorylka, Slnečný kúpel' a i.).

Pred 1918 príslušník burž. slov. nár. hnutia. Od 1914 vojak rak.-uh. armády,
od 1915 v rus. zajatí, 1916 príslušník čs. légií, redaktor Čechoslovana vo
Voroneži a v Kyjeve, člen informačného a propagač-ného odboru Odbočky
Čes.-slov. Nár. rady v Rusku, 1917 redaktor Slov. hlasov v Petrohrade.
Ako dôstojník sa zúčastnil na kontrarev. anabáze čs. légií na Sibíri. Po
vzniku burž. ČSR prívrženec burž. čechoslovakizmu a centralizmu, často
však verejne zaujímal demokra-tické postoje, spolupracoval s pokrokovými
silami v slov. kultúre. V období klérofašizmu podporil ilegálne protifašistické
hnutie, za čo ho úrady perzekvovali.

R. 1896-1905 člen-herec Slov. spevokolu v Martine, 1932-38 predseda
Spolku slov. spisovateľov a člen Čes. akadémie vied a umení, od 1933
šéfredaktor Slov. smerov, 1935 navrhnutý na predsedu MS (funkciu neprijal),
1945 prvý slov. nár. umelec.