vlažnosť, odnárodňovanie, nezhody medzi národmi.
V posledných dvoch spevoch predstavuje slovanské nebo a peklo.
Jednotlivé osobnosti starších i novších dejín až po súčasnost' zaraduje
do neba, prípadne do pekla podľa ich postoja k slovanským národom
a ich kultúre. Do pekla sa dostali viacerí kritici básnikovho diela a jeho
zmýšľania. V nových subjektívne ladených znelkách pribudlo viac bolesti
a rezignácie. Mína, fiktívna dcéra bohyne Slávy, sa stala nadpozemskou
bytosťou, svedomím básnika a doby. Úplné vydanie Slávy dcéry vyjadruje
predovšetkým básnikove názory a poznatky, menej osobné pocity.
Tento presun v predmete poézie sa odrazil v zmene poetiky, kt. je výrazovo
chudobnejšia, bez estetickej účinnosti. K úplnému vydaniu skladby pripravil
a samostat-ne vydal Výklad, obsahujúci bohaté poznámky k reáliám
skladby, básnikove názory na literatúru i na veci politického rázu. V ďalšom
vydaní Slávy dcéry 1845 rozšíril počet sonetov na 622 a v posmrtnej edícii
obsahovala skladba 645 sonetov.

Okrem poézie sa venoval kazateľskej, publicistickej, pedagogickej a
vedeckej činnosti, etnografii a folklóru. Autor polemicko-kritickej úvahy
o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku. Na hlásanie svojich názorov a
verejnej kritiky využíval kázne. V kázňach Dobré vlastnosti národu
slovanského sa pokúsil o vystihnutie charakteru a povahy slovanských
národov, najmä pod vplyvom Herderových myšlienok, kt. je predchnuté
jeho básnické dielo, vedecké a teoretické práce. Jeho kázne vyšli
súborne v 2-zv. vydaní ( 1831, 1844). Pre slov. školy pripravil Čítanku
( 1825) a Slabikář ( 1826), pričom v Čítanke uviedol pôv. i ním
preložené texty.

Stúpenec čs. jazykovej a "kmeňovej" jednoty. Podľa jeho koncepcie
tvorili Slovania jeden národ s viacerými kmeňmi, mali spoločný slovanský
jazyk s rozličnými nárečiami, t. j. nár. jazykmi. Táto koncepcia sa ukázala
ako neprijateľná nielen doma, ale aj u iných slovanských národov. Sám
písal v češtine, no usiloval sa svoj jazyk priblížiť slovenčine, čo malo byť
výrazom a prejavom nár. jednoty Čechov a Slovákov a ich literatúr, avšak
na čes. strane s týmito názormi narazil na odpor. Hoci vplýval na nár.
uvedomenie mladej generácie a bol pre ňu veľkou mravnou autoritou,
rozhodne odmietal Štúrovo uzákonenie strednej slovenčiny ako spisovného
jazyka. Iniciátor polemickej publikácie Hlasové.. (1846), zameranej proti
slovenčine.

Intenzívne sa venoval zbieraniu a vydávaniu slov. ľud. piesní, v kt. videl dôkaz
starobylosti a vysokej estetickej úrovne nár. kultúry. Spolu s P. J. Šafárikom
a J. B. Benediktim vydal dva zv. Písní světských ( 1823, 1827) s osobitnými
úvodmi, v kt. objasnil význam ľud. slovesnosti pre poznanie dejín vlastného
národa a jeho povahy.