Ľudmila Podjavorinská životopis

Otec Ľudmily Podjavorinskej – Riznerovej bol učiteľ. V škole so slamenou strechou učil v jednej triede 120 – 150 detí, od prvákov po šiestakov. Aj keď všetky deti vždy neprišli, miesta bolo veľmi málo a tí najmenší sedeli na zemi okolo pece, kde bolo v zime najpríjemnejšie. Piecka hriala, lebo každé dieťa muselo na deň doniesť jedno polienko. Keď doma nebolo dreva, deti zháňali, kde sa dalo. Raz odlomili vŕbovú haluz, inokedy kus plota. Do školy chodili od neskorej jesene do jari. Prví žiaci prichádzali v októbri, ďalší, čo pomáhali na poli, o jeden – dva mesiace, keď už nepásli kravy. V marci sa zas začali vytrácať, rodičom na poli pomáhať. Pán učiteľ Rizner písal učebnice, cez večery pripravoval žiakom perá z husích bŕk. Hoci to bolo ťažké, niektorí sa naučili tak čisto a pekne písať, že učiteľ nerozoznal ich písmo od svojho. S týmito deťmi rástla hrala sa a spievala chorľavá Ľudmila. V rodine sa veľa čítalo. Ľudmila Podjavorinská spomína staršieho brata Milka, ako sedával na kuchynskom prahu a čítal mladším súrodencom z rozprávkovej knižky. Ľudmila, vtedy asi päťročná, s údivom nazerala do knihy. Prehŕňala stránky, aby odhalila tajomstvo tlačených písmen. Keď braček zomrel, zastúpili ho dedinské dievčence a ženičky, ktoré sa schádzali a páračky. Rozprávali pekné rozprávky, povesti, spievali ľudové piesne. Všetko to bolo čarokrásne i strašné, dojímavé a vzrušujúce.
Ľudmila pre chorobu nemohla chodiť do vyšších škôl, ale nahradila si to svojou usilovnosťou. Veľa čítala, učila sa cudzie reči, pozorne si všímala život okolo seba. Už ako 15 – ročná začala písať do novín poviedky, básne, žartovné veršíky. A koľko toho bolo za dlhé roky jej života! Vyspievala lásku k deťom, pod jej dotykom ožili polia, lúky. Vtáčiky a zvieratá v jej veršoch rozprávajú, myslia si a vystrájajú ako deti. Také sú básne o zvieratkách, ktoré idú po prvý raz do školy a straka ich márne učí abecedu, každé hudie iba svoje (Do školy). Zajačie príhody Zajka – bojka a ďalšie známe básne, napríklad Demikát, Na tanci, Snehuliak, Sánkovačka, Žabiatko, Medový hrnček, Čin – čin, Čarovné skielka, Išli svrčky poza bučky, Už ho vezú a iné ukazujú radosti a trampoty zvieracích rodín, lásku ich matiek, zaujímavosti zo života prírody. Spisovateľka vysmieva lenivcov a tresce tých čo chcú druhým ublížiť (Výplata).

Veršovanú rozprávku o vrabčej rodine (Čin – čin) hrajú deti aj na javiskách a poznáte ju aj z televíznych obrazoviek.
Ľudmila Podjavorinská si osvojila spisovateľské meno podľa neďalekého vrchu Javorina, kde sa ľud zo Slovenska a Moravy každý rok schádzal na oslavu významných udalostí. Na slávnosti chodili aj gajdoši z kopaníc. O jednom z nich napísala aj žartovnú báseň Gajdoš Filúz. Bol to obľúbení, chýrečný muzikant, vedel skladať pesničky, z ktorých sa dodnes niekoľko zachovalo. Preto ho radi volali hrať na svadby a ľudové veselice.
Ani v najvymyslenejšej rozprávke nebola by Podjavorinská predvídala, že sa jej básne budú nielen čítať, ale aj recitovať. Na jej počesť usporadúvajú v rodnej obci slávnosti spojené s recitáciou detí.