Juraj Fándly
(životopis)

Prudký rozvoj národného hnutia na Slovensku od konca 18. storočia bol možný jedine vďaka ľuďom, ktorí dokázali byť vo svojej práci i napriek najrôznejším prekážkam vytrvalí a nezlomní. Jedným z takýchto vlastencov bol i Juraj Fándly. Fándly bol osvietencom v pravom zmysle slova. Keďže sám pochádzal z chudobnej rodiny, veľmi dobre chápal potreby obyčajného ľudu. Výchovou a vzdelávaním v praktických otázkach života chcel odstrániť jeho biedu a zaostalosť. Ľudovýchovnej činnosti zasvätil celý svoj život.
Juraj Fándly sa narodil 21. októbra 1750 v Častej pri Trnave. Pochádzal z remeselnícko-roľníckej rodiny. Otec mu veľmi skoro umrel a matka sa presťahovala do blízkeho Ompitálu, no začas opatrovala dobytok v kláštore pavlínov v Šaštíne. Prostredie kláštorných škôl a prirodzené nadanie mladého Fándlyho predurčili jeho ďalšie smerovanie - štúdium teológie. Po štúdiách v seminároch v Budíne a Trnave bol roku 1776 vysvätený za katolíckeho kňaza. Prešiel dvoma kaplánskymi miestami - krátko pobudol v Seredi a Lukáčovciach. Roku 1870 sa stal farárom v Naháči, kde pôsobil 27 rokov. Bola to jedna z najbiednejších fár v Ostrihomskom arcibiskupstve. O tom, ako sa vtedajší zemepán gróf Pálffy „staral“ o naháčsku faru, podáva J. Albrecht, okresný dekan, takéto svedectvo: „Budova fary je špinavšia, ako by sa dalo opísať. Dvor so stajňami je v údolí, v každej chvíli hrozí priamo spadnutím; všetka nečistota z dvora a zo stajní steká do komory a do izieb, v daždovom počasí prichádzajú pod povalu plnú myší, takú popraskanú, že svetlo presvitá pri lôžku, na ktorom sám som mal spať, ale nebol by som ani zaspal, keby nebolo bývalo bezvetrie, lebo za vetra sa celá budova trasie, za dažďa prší do všetkých izieb, cez všetky dvere presvitá svetlo; cez škáry dvier a múrov fučí vietor a priam tak aj cez obloky, zastreté papierom. V každom prípade farárovi nič neostáva, ako očakávať smrť.“ (Žatkuliak, J. G.: Ľudovýchovný pracovník Juraj Fándly, str. 31, 32.) Pre nervovú chorobu a slabosť očí odišiel roku 1807 na odpočinok do Ompitálu, kde vypomáhal v úrade tamojšiemu farárovi. Tam prežil štyri relatívne najpokojnejšie roky života. Napísal dejiny Ompitála i históriu pálffyovského rodu, obe práce však zostali v rukopise. V Ompitáli 7. marca 1811 i zomiera.
Ľudský profil J. Fándlyho je dosť ťažko vystihnúť, lebo sa nám o ňom zachovalo pomerne málo správ.

V kanonickej vizitácii z roku 1782, teda keď mal 32 rokov, charakterizuje ho cirkevný predstaviteľ takto: „Je vysokej postavy, chudý, v tvári červený, silných pŕs, silného temperamentu, ducha skromného, vo veľkej úcte farníkov i cudzích; fúzy nemá, nefajčí, zbraň nenosí, víno pije iba občas, nie je oddaný ani výletom, ani poľovačkám...riadne si koná dušpastierske povinnosti...nieto uňho závady, pre ktorú by mal byť odstránený z prítomného úradu. Pod jeho správou ľud neostal vo sviatok bez božích úkonov; nemárni majetok kostola.“(Žatkuliak, J. G.: Ľudovýchovný pracovník Juraj Fándly, str. 28, 29.) Michal Chrastek , opierajúc sa o podobné pramene dotvára tento obraz hovoriac, že je to „muž sličnej, vyššej postavy, príjemného vzhľadu, vysokého otvoreného čela, bystrozraký, vtipný, v prácach literárnych usilovný, neúnavný; blaho rodu svojho vrúcne milujúci; kňaz horlivý a príkladný, muž, ako ho i matrika zomrelých farnosti ompitálskej menuje, vpravde apoštolský.“ (Žatkuliak, J. G.: Ľudovýchovný pracovník Juraj Fándly, str. 29.) Už spomínaná kanonická vizitácia je dokladom i o Fándlyho jazykových znalostiach: „Ako materinský jazyk ovláda slovenčinu, v tomto jazyku aj káže. Dobre ovláda nemčinu, takže môže kázať aj po nemecky. Po maďarsky vie viac ako priemerne. V tomto jazyku, podobne ako v predchádzajúcom, spovedá a v oboch môže aj kázať.“ (Považan, Michal: Bernolák a bernolákovci, str. 171.)
Dôležitým medzníkom v živote Fándlyho bolo nadviazanie kontaktu so skupinou slovenskej vlasteneckej mládeže v bratislavskom generálnom seminári na čele s Antonom Bernolákom v r. 1787-1788 , ktorá práve v tom čase kodifikovala prvý spisovný slovenský jazyk. Práve spomedzi nich vyšla myšlienka, aby napísal a vydal pre nich knihu, ktorá by sa dotkla vtedy aktuálnej témy - rušenia žobravých reholí. Fándly sa návrhu seminaristov chytil a napísal rukopis Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních aj o včúlajších premenách rehoľníckich. Seminaristi toto dielo jazykovo upravili podľa pravopisných pravidiel novouzákonenej bernolákovčiny, keďže Fándly ešte príliš podliehal vplyvu svojho nárečia. V januári 1789 prvé dva zväzky Dúvernej zmlúvy aj vlastným nákladom vydali. Bolo to prvé väčšie dielo písané a vydané v bernolákovčine. Fándlyho kniha, v ktorej ostro kritizuje žobravé rehole a tým zneužívanie náboženstva v prospech záhaľčivých mníchov, vyvolala prudkú polemiku. V septembri 1789 vyšiel anonymný pamflet Odporné smluvání medzi rozumným mníchem a sprostým ďáblem o mníchoch a rehoľníkoch složené, ktorého autorom bol pravdepodobne nejaký mních. Vzápätí vyšiel ďalší anonymný pamflet proti nemu Anti-Fándly, aneb dúverné zmlúvaní madzi Theodulusem, tretího františkánuv bosákem, a Jurem Fándlym, naháckym farárem, o a proti jeho Dúvernej zmlúve mezi mníchem a ďáblem. Ako sa neskôr zistilo, hlavným iniciátorom tohto pamfletu bol dolnodubovský farár Jozef Ignác Bajza.

Bajzove útoky v pamflete sú úzkoprsé a osobné. Bajza šiel až tak ďaleko, že sa posmieval Fándlymu pre jeho chudobný pôvod, že je „šaštínskych paulínov kraviarky chudobný syn“, že nosí „staromódnu ošúchanú raverendu“, „prašivý kočišský plášť“, posmieval sa jeho menu a nazýval ho „mnohoklebetným nahatým rafárom, pozbaveným všetkých súdov a zmyslov“.(Dejiny slovenskej literatúry, str. 130.). Fándly trpezlivo vyvracal všetky tieto urážky a osobne zaujaté kritiky, ale to sa už nedostalo na verejnosť. V priebehu polemiky sa bratislavská vlastenecká mládež z generálneho seminára plne postavila na stranu Fándlyho a 14. decembra 1789 mu poslala posmeľujúci list. V polovici nasledujúceho roku vystúpil na obranu Fándlyho aj Bernolák spisom Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlymu do jeho vlastních rúk odevzdat. Ako možno vysvetliť osobnú zaujatosť Bajzu voči Fándlymu? Predsa Bajza v druhom zväzku svojho románu René mláďenca príhodi a skusenosťi má podobné názory na žobravé mníšstvo ako Fándly. Vysvetlením jeho konania môže byť nevraživosť na bernolákovcov, že nepodporili a neprijali jeho pravopis a uprednostnili Bernolákov a tiež fakt, že Bajzovi vydávanie pokračovania podobne ladenej knihy cenzúra pred pár rokmi zakázala. (Považan, Michal: Bernolák a bernolákovci, str. 177.)
Tretí a štvrtý zväzok Dúvernej zmlúvy sa Fándlymu nepodarilo vydať. V tlačiarni trnavského typografa Václava Jelínka ich náhodou našiel Fándlyho literárny protivník chtelnický farár Tomáš Chovanček a oznámil to cirkevnej vrchnosti, ktorá ich dala okamžite skonfiškovať. Konzistoriálna rada generálneho vikára rozhodla, že zhabané rukopisy „si tlač nijako nezasluhujú“, a zakázala Fándlymu akúkoľvek literárnu činnosť. Neskorší opätovný Fándlyho pokus vydať druhé 2 zväzky diela skončil opäť neúspechom. Spolu s nimi chcel vydať po latinsky písaný spis s maďarským názvom Igaz hazafi intésre (Na opravdivé vlastenecké upozornenie), ktorým sledoval predovšetkým obranu poddaného ľudu proti útlaku feudálov. Cirkevná vrchnosť bola týmto spisom natoľko pobúrená, že Fándlyho, ktorý chcel vraj svojou poslednou literárnou prácou „popudiť k vzbure hrubý a nevzdelaný ľud priamo so zaslepenou odvážlivosťou“, odsúdila na 14 dní kláštorného väzenia u trnavských františkánov, v stredu a v piatok o chlebe a vode.(Encyklopédia slovenských spisovateľov, str. 129.) Fándly si skutočne väčšiu časť trestu musel odpykať.

Pred predčasným prepustením z neho sa písomne zaviazal, ža sa zrieka verejného publikovania svojich prác.
Vlastenecká slovenská mládež z bratislavského generálneho seminára sa už r. 1789 pokúsila založiť Slovenské učené tovarišstvo. Keď konečne r. 1792 tento spolok vznikol, jeho riaditeľom sa stal Anton Bernolák a pokladníkom, fakticky tajomníkom, Fándly. Činnosť Tovarišstva bola zameraná predovšetkým na zveľaďovanie kultúrnosti a sociálnych podmienok slovenského ľudu. Fándlymu ako ako hlavnému organizátorovi sa v Tovarišstve podarilo do aktívnej tvorivej spolupráce pritiahnuťveľké množstvo odborníkov, s ktorými riešili problémy hospodárske (J. Fándly, J. Bortnický, J. Koreska, J. Valentíny, K. Gazda atď.), historické (J. Papánek, J. Sklenár, J. Fándly, A. Bernolák), jazykovedné (A. Bernolák, A. Kubica, J. Herkeľ, J. Oravec, J. Bortnický, J. Derčík), umelecké (M. Klimko, J. I. Bajza, V. Šimko, J. Hollý), pedagogické (J. Paleš, J. Fándly), prírodovedné (J. Palkovič atď.) i náboženské (J. Palkovič, A. Benčič, F. Habel, M. Rešetka, A. Rudnay, O. Mészáros, O. Brestiansky, J. Fándly). Je to teda i prvá slovenská spoločnosť na popularizovanie vied, prvá, i keď často len Fándlyho činnosťou reprezentovaná organizácia, ktorá chcela naširoko rozhýbať slovenský život.
Ako člen Tovarišstva sa Fándly venuje písaniu ľudovýchovnej a náučnej literatúry. Píše spisy hospodárske, zdravotnícke, historické, náboženské a iné. Hospodárske spisy tvoria najrozsiahlejšiu a najvýznamnejšiu časť Fándlyho literárnej činnosti. Fándly chce naučiť sedliaka efektívne využívať pôdu a spravovať svoje hospodárstvo, čím nielenže odstráni svoju biedu, ale ostane mu čas i na ďalšie vzdelávanie. R. 1792 vydáva v Trnave prvý diel rozsiahleho diela Piľňí domajší a poľní hospodár, postupne mu nákladom Slovenského učeného tovarišstva vychádzajú i jeho nasledujúce tri zväzky a ďalšie diela: historická práca Compedianta historia gentis Slavae, Zeľinkár, dva zväzky Príhodných a svátečných kázní a nie je vylúčené, že aj drobné spisky O uhoroch ai včelách rozmlúváňí a Slovenský včelár. Vo svojich ľudovýchovných spisoch sa Fándly nielen usiloval zhrnúť v tom čase najnovšie poznatky, nadobudnuté štúdiom literatúry, ale vkladá do nich i svoje skúsenosti, ktoré si v praxi overil. Slúži ku cti Fándlyho, že preberané myšlienky a postupy iných autorov si neprivlastňoval, ale ich autorstvo dôsledne označoval.
Národné obrodenie každého národa sprevádza poukazovanie na históriu a historickosť príslušného národa.

Aký bol Fándlyho pohľad na našu históriu? Už pri písaní štvrtého zväzku Dúvernej zmluvy urobil Fándly exkurz do veľkomoravského obdobia, vyzdvihujúc cyrilometodovskú tradíciu a kultúrne vplyvy slovenčiny na maďarčinu. Veľkú Moravu postavil do stredu svojho záujmu v diele Compediata historia gentis Slavae (Krátke dejiny slovenského národa). Zatiaľ čo veľkomoravskú tradíciu pripisoval takmer výlučne Slovákom, cyrilometodovské dedičstvo delil medzi Slovákov, Moravanov a Čechov ako bratské národy. (Encyklopédia slovenských spisovateľov, I. diel, str.130.)
Fándlyho celoživotné dielo zohralo dôležitú úlohu v národnoobrodeneckom procese. Bol jedinečným príkladom osvieteneckého kňaza a spisovateľa, smelým zástancom ľudu a budovateľom národnej vzdelanosti. Na jeho činnosť za hospodárske, sociálne i kultúrne povznesenie sedliactva v nasledujúcich desaťročiach nadväzovali S. Jurkovič, D. Lichard, Št. Závodník, A. Radlinský, P. Blaho. V jeho začatom diele s istými revíziami pokračujú i štúrovci. Môžeme sa plne stotožniť so slovami literárneho historika J. Tibenského, ktorí vraví, že „Fándly je vo svojom čase na Slovensku osobnosťou jedinečnou, aká až do Štúra sa u nás potom nevyskytla, osobnosťou, ktorá z jeho generácie najviac prispela slovenskému ľudu.“ (Žatkuliak, J. G.: Ľudovýchovný pracovník Juraj Fándly, str. 112.).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Juraj Fándly životopis